Medzipristátie a odlet

Posledné chvíle nočnej tmy stierame posledné kilometre nemeckej diaľnice a na svitaní sa nám odkrýva pohľad na Říp. Ráno dáva tušiť bežný pracovný deň – čím sme bližšie k Prahe, tým je doprava hustejšia, až nejakých dvanásť kilometrov pred našim cieľom stojíme úplne. Nevadí, času máme dosť, na nejakej polhodine pri našom príchode už nezáleží. Aby sme sa po prekodŕcanej noci trocha prebrali, hneď potom, čo sme sa z autobusu skotúľali do metra, nám náhoda poslala do cesty známu, s ktorou som sa nevidel tiež už viac než dlho. Až od prekvapenia všetky moje slová stratili akúkoľvek duchaprítomnosť.

Deň trávime najmä spamätávaním sa z nočnej cesty a čakaním na návrat pracujúcich domov. Neskorým popoludním sa presúvame s Majkou a malým Maťom na záhradu vo vnútrobloku, hráme sa s ním a na večeru si opekáme špekačky na ohni. Onedlho prichádzajú chalani od susedov a pridávajú sa k nám. Nakoniec prichádza k slovu gitara. Na súmraku prichádzajú Tibor s Ilien, prinášajú burčiak, potom neskôr večer ešte Mirko vyťahuje víno. Je to celé fajn, akurát aj keď sme umiernení, ktosi z piateho poschodia iného bloku toho dvora má akési ponosy na arómu ohňa a dáva to do súvislosti s istou časťou ženského tela…

Vo štvrtok dvadsiateho septembra trávime spokojné lenivé ráno v spoločnosti Majky, ktorá mala voľno tým, že sa spolu Maťom bavíme. Potom nás idú odprevadiť na električku a my pokračujeme vlakom výraznej slnečnicovej farby do Bratislavy. V kupé s nami sedí postarší slovenský manželský pár, chalanisko okolo tridsiatky, čo ide do Detvy a 75 ročná brňáčka, ktorá jednak na svoj vek vôbec nevyzerá a okrem toho sa jej celú cestu pusa nezavrie. Kedysi pracovala ako barmanka na brnenskom výstavisku a v hoteli Voroněž. Všetci sa na jej historkách bavíme, až na onoho detvana - komusi cez Facebook píše, že ho z nej asi je**e. Teta sebavedomo vyhlasuje, že za mlada bola krásna. Potom na prekvapenie všetkých výťahuje zopár fotiek - a my všetci okrem onoho trpiaceho mladého muža súhlasíme.

V Bratislave nás víta milé drobné prekvapenie: vďaka Týždňu mobility nemusíme v BA platiť za MHD - stačí sa preukázať vodičákom na znak toho, že sme nepoužili auto, aj keď sme mohli. Na kolaudačku prichádzame ako prví z pozvaných, čo je pre nás vrcholne nezvyklé. Do Bulharska odlietame v sobotu ráno. Dnešnú noc máme dohodnutú priamo v “kolaudovanom” byte, z piatka na sobotu však u nich spať nemôžme, kvôli očakávanej rodinnej návšteve. Neriešime to, však čo, pri najhoršom prenocujeme priamo na letisku. Postupne sa zlieza spoločnosť. Prevažne nám neznámych ľudí, začínajú dopĺňať známi, s ktorými sme sa roky nevideli, a to dokonca aj takí, ktorých si ja ani nepamätám, no oni si pamätajú mňa. Jedna z nich nás po drobnej Pejovej intervencii pozýva na ďalšiu noc k nim. A tak sa jedna plánovaná párty pomaly preliala do ďalšej, neplánovanej. V slovensko – velšskej rodine, ktorá sa po mnohých rokoch vo Veľkej Británii po odhlasovaní brexitu zo dňa na deň rozhodla presťahovať na Slovensko. Už tak krátky spánok ešte štyrikrát prerušuje silný vetrisko, ktorý nocou začal duť. Keď sa ním predierame rannou tmou, snaží sa z nás otrhať oblečenie. Až chvíľu váhame, či náš let nie je v ohrození. No kým prichádzame na letisko, za pomoci drobného mrholenia sa tíši na prijateľnú mieru. Tak nás len jemne pohojdá pri vzlete, aby nám pripomenul, že okrem slnka nás čakajú aj vlny na mori. A čo nás čaká ďalšie? Ktovie... My sami netušíme.... Z pútnikov sa stali turisti, dobrodružstvo strieda oddych. Naša cesta končí.

Dve hostiteľky v dvoch kráľovstvách

Po prespanom piatku a polovičke soboty máme konečne dočerpané dostatočné množstvo energie na to, aby sme boli schopní byť aspoň ako – tak spoločenskí. Ideme za Eliškou, ktorá je bez ohľadu na deň v týždni už od rána v práci. Máme sa tam stretnúť. Presúvame sa na Švédsku univerzitu poľnohospodárskych vied, kde sú Eliška aj s jej švédskym priateľom Thomasom doktorandmi. Robí nám malú súkromnú exkurziu: jej kancelária, labáky, prípravovne, študovne a ďalšie miestnosti. Moderná špičkovo vybavená budova je ľudoprázdna a dotyk s priestormi, kde ľudské vedenie rozširuje svoje obzory je priam až magický. Ideme pozrieť Thomasa do laboratória krmív, kde trávi celé dni a to aj teraz cez víkend. Jeho aktuálny pokus totiž vyžaduje čo najmenšie rozdiely v čase a tak pracuje od svitu do mrku. Víta preto, že mu svojim príchodom ordinujeme oddychový čas. Prevádza nás po ďalších tajomne vyzerajúcich prestoroch a vysvetľuje, na čom to vlastne pracuje: existuje akýsi švédsky národný syr, avšak jeho kvalita je kolísavá. Výrobcom sa nedarí zbaviť závadných bubliniek, čo sa v ňom tvoria. No a Thomas sa snaží prísť na to, čo je vo veci - sleduje kompletne celý proces jeho výroby, od lúky až do chladničky. Teraz práve skúma siláž, ktorou sú kŕmené kravy, dojené na produkciu onej špeciality.

 Z troch oblastí Švédska má z dvoch kosieb vzorky trávy, z ktorých vyrobil siláž a tú teraz podrobí všetkým možným aj nemožným testom. So svojimi absolútne nulovými znalosťami čohokoľvek spojeného s biológiou a genetikou si pripadám ako vo vedeckofantastickom filme. Zato Eli sa cíti ako ryba vo vode: svietia jej oči, pýta sa na detaily a rozpráva v súvetiach, z ktorých rozumiem akurát spojkám a predložkám.

Popoludní ideme s Eliškou do mesta. Ani sme o tom netušili, no práve prebieha akýsi festival, tak je všade plno stánkov, ľudí, hudby. Obišli sme centrum, mrkli katedrálu. Tam práve skúšal dievčenský zbor na večerný koncert. Tak sme počkali, kým začnú aj spievať. Mali perfektne vymyslený nástup: soprány sa rozostavili do ľava, vždy jedno dievča k lavici a alty do prava. Spievať začali v tomto rozostavení, takže človek sediaci blízko uličky počul tvrdé stereo, ako zo slúchadiel. Potom spievajúc kráčali dopredu, kde sa sformovali klasicky na javisku. So zavretými očami sa z toho až mierne točila hlava. 

Následne sme sa úplne náhodou ocitli v najstaršej budove Uppsalskej univerzity zvanej Gustavianium, dnes slúžiacej ako jej múzeum. Uchvátila nás anatomická poslucháreň kde poslucháči stáli na veľmi strmých stupňoch a dole uprostred bol pitevný stôl.

Potom sme sa prešli na zámok, kde bola na nádvorí vtipná inštalácia z fontány a košieľ. Tá ma na rozdiel od akéhosi moderného umenia vystavovaného vnútri pobavila.

Prešli sme botanickou záhradou ležiacou vedľa zámku, na ktorej konci sme objavili obriu lavičku – človek by musel merať tak asi tri a pol metra, aby mu proporčne sadla. Chceli sme sa zdržať iba chvíľu, no keď vidíme že sa tam veľa ľudí chystá na ohňovku, tak sme sa rozhodli počkať a nikomu nepustiť tento super flek. Keď sme sa totiž na tej obrej lavičke postavili, tak sme pekne videli ponad hlavy davu.

V nedeľu deviateho septembra šla Eliška pomáhať Thomasovi do labáku. Vyfasovali sme kľúče od auta a zamierili do Gamla Uppsala, starobylej osady, v ktorej sa písali švédske dejiny už od vikingských čias ležiacej na kraji dnešného mesta. Mohyly majestátne sa vypínajúce nad rovinou okolitej krajiny ticho susedia so stredovekým kostolom.

Ďalšie dva dni sa niesli v duchu varenia, prania, triedenia fotiek, písania na blog a snahy stať sa uchádzačmi o víza na pracovné prázdniny do Kanady. Keď mal aj Thomas trocha času a stretli sme sa večer všetci, stvrdil vzácnosť tej chvíle otvorením jeho vlastného rebarborového vína, ktoré skusmo kvasil v kuchyni. Jemu sa chvíľu nezdalo, no nechal si nami vysvetliť, čo je to vlastne burčiak, že jeho sezóna je veľmi krátka a potom uznal, že chutí aj jemu.

V stredu dvanásteho septembra vyrážame do Kodane za Sisou. Vstávame už o pol piatej ráno s vidinou celého dňa stráveného v autobuse. Celkom sa tešíme z toho pocitu, keď vieme ako dlho pocestujeme a kam sa dostaneme. Rannou MHD prichádzame na stanicu, kde chvíľu hľadáme nástupište diaľkových busov. Prvým sa vezieme necelé dve hodiny do Stockholmu. Tam čakáme asi hodinu. Pri odbavení nám neprichádza divné, keď šofér povie Kodaň miesto Copenhagen. Obaja s nami bavia po anglicky a bus je na nemeckých značkách. Keď však sedíme na svojich miestach, počujeme, že šoféri sa medzi sebou bavia česky. Vysvitá, že jeden z nich je čech, druhý asi poliak alebo ukrajinec. Podvečer prichádzame do Kodane, kde nás čaká Sisa. Po celom dni presedenom na zadku s radosťou ideme zo stanice k Sise pešo a kecáme ako celou cestou k nej, tak aj dlho po príchode.

Nasledujúci deň sa meníme na takmer bežných turistov. Nasávame atmosféru mesta, zisťujeme, že chodec je tu ohrozený druh, lebo okrem áut sa musí mať na pozore ešte aj pred všadeprítomnými bicyklami, prechádzame starý prístav, míňame novú budovu opery a stávame sa kvapkou vo veľkom dave zhrotenom okolo Malej morskej víly.

Čím sme ďalej na juhu, tým viac na nás okrem postupujúcej jesene dolieha otázka, čo ďalej. Dni sú citeľne kratšie, listy sa farbia kombináciami červenej a oranžovej. Slnko síce ešte stále hreje, no vietor už pofukuje studený. Tak sa po návrate z botanickej záhrady a prechádzke po Slobodnom meste Christiania rozhodujeme, že bude fajn vyhriať sa niekde kus viac južnejšie. Okolnosti nám prihrávajú letenky do Bulharska z Bratislavy len dva dni po tom, čo tam majú Pejo s Katkou kolaudačku bytu, do ktorého sa len nedávno nasťahovali. Takto sa tam môžeme objaviť a cestou sa ešte aj zastaviť v Prahe u Majky s rodinkou. Perfektne to do seba zapadá, tak sa s Kodaňou lúčime haluškami, ktoré Sisa varí s bryndzou z poľského obchodu. Potom naše kroky vedú okolo zábavného parku Tivoli, na autobusovú stanicu kúpajúcu sa v posledných slnečných lúčoch toho dňa.

Po odjazde sa na predmestí Kodane zastavujeme na pumpe. Myslíme si, že ideme tankovať, no len čakáme. Po chvíli sa v protismere objavuje autobus Stockholm - Kodaň, zastavuje na blikačkách v odstavnom pruhu, šofér vstáva spoza volantu, na jeho miesto sadá iný a ten vstanuvší otvára dvere, berie príručný kufor, bundu, a prebieha cez šesťprúdovku smerom k nám. Je to presne ten istý chlap, čo nás pred šiestimi dňami viezol zo Švédska do Kodane. Nastupuje a pohýňame sa.

Nasledujúca zastávka: Gedser. Do vyplávania trajektu je prestávka trištvrte hodiny. Von sa s nami dáva do reči “náš” šofér - pamätá si nás. Kecáme spolu chvíľu. Je z Teplic a týmto busom ide do Drážďan, tam parkuje autom. Pýta sa nás, či nechceme odviezť. Pridávajú sa aj aktuálni šoféri a radia nám, že na trajekte je drahá káva, nech skúsime automat tu na odpočívke. Tak sme zistili, že v jednom došli kelímky a druhý nefunguje vôbec.

Keď prichádzame do Rostocku, z paluby trajektu vidíme v diaľke ohňostroj. Žeby nás vítali späť zo Škandinávie? Prefúkaní nočným vetrom lezieme do autobusu aby sme sa sami presvedčili, aké privítanie nás kde čaká.

Od stopu po vlak

Druhé septembrové ráno je priezračné a jasné, akoby chcelo vyvážiť poloprebdenú uzimenú noc. Snažíme sa prebrať za pomoci teplého čaju. Plnými dúškami vdychujeme ranný vzduch. Ten divný zvuk sa mi ešte sníva? Nie, počujeme ho obidvaja. Také pomerne pravidelné klopkanie nezaraditeľného charakteru. Na chvíľu utícha, tak ďalej venujeme pozornosť len rozmrazovaciemu čaju v plecháčiku. Keď sa však ozve znova a bližšie, vykukujeme z altánku za roh. Od benzínky cez parkovisko si vykračujú dva soby. Nevšímajú si nás. S drobnými zastávkami pokračujú k domom na brehu jazera, smerom k hustej šťavnatej tráve.

Čaj proti zazimeniu nezaberá, tak to skúšame aspoň pohybom. Balíme a kráčame popri ceste. Dobré miesto na stopovanie leží ako na potvoru rovno pred tým zamknutým ubytovacím zariadením, ktoré nám včera večer dalo košom. A tak nám neostáva nič iné, než nasledujúce hodiny znášať jeho tichý posmech a okatý nezáujem toho mála šoférov, čo zblúdili až do týchto končín. Po hodnej chvíli pri nás brzdí čierny VAN so žltým nápisom “taxi”. Povzbudení skúsenosťou z južného Poľska sa tešíme, že sa na nás konečne usmialo šťastie a že taxikár má chuť niekomu nezištne pomôcť. Púšťame sa s ním do reči, no rýchlo zisťujeme, ako sme sa mýlili. Keď aj on zisťuje že z nás mať osoh nebude, frčí preč. Dočkali sme sa až keď sa naplnila tretia hodina. Pán tak ľahko cez štyridsať v malilinkom červenom autíčku. Na sedadle spolujazdca jeho mama v adekvátnom veku a vzadu vpravo asi desaťročná dcérka. Pozrel na naše batožiská, na kufor svojho približovadla a vyhlásil, že ak sa zmestíme, tak nás berie. To sa vie, že sme sa zmestili! Ako sa tento tichý kút stále viac a viac vzďaľuje za našimi chrbtami, je mi trochu ľúto, aké krušné chvíľky sme doň priniesli. Akosi mi to k nemu nesedí. Chcel by som mu ešte niekedy priniesť svoju čistú usmiatu hlavu...

Rodinka čo nás vezie mieri do Kolari a ďalej do Švédska, hneď za hranice, kde sa vraj dá veľmi výhodne nakúpiť tekutý tabak. Keď sa im zverujeme s našim plánom pokračovať Švédskom až do Uppsaly, radia nám ostať na hlavnej ceste, ktorá fínskym územím kopíruje hranice a v Tornio sa napája na cestu vedúcu okolo Botnického zálivu. Kým sme dorazili do Kolari, stihli sme dosť detailne porovnať životnú úroveň vo Fínsku a na Slovensku. Z auta vysadáme príjemne zohriati - prvýkrát od včerajšieho večera. Keďže sme priamo pred bistrom odkazujúcim na osem laponských ročných období, zaliezame doň. Máme v úmysle popremýšľať nad kávou. Tá však spolu s teplom miestnosti priniesla len driemoty a totálny útlm, vďaka čomu sa nám podarilo všimnúť si, že tu majú navarený kotol losieho gulášu ako hotovku až potom, čo sme sa nafutrovali obyčajnými burgrami. Plné brušká síce preklopili driemoty z nervóznej do spokojnej roviny, snahu vymyslieť, čo ďalej, to však nijak neurýchlilo. Uviazli sme v strašnej diere a máme toho všetkého po krk. Po všemožných pokusoch nájsť odvoz alebo ubytko sa rozhodujeme, že si zaslúžime spánok v nejakej vykurovanej miestnosti pod strechou, s tečúcou teplou vodou k tomu. Jediná taká možnosť široko – ďaleko sa nachádza v penzióne za horibilných 75€ za noc. Roztomilá rozložitá teta nás ubytováva v celkom milej izbe s krbom. Je jednou z tých troch ľudí, čo sme vo Fínsku stretli, čo nerozprávali anglicky – teda až na pár takmer náhodných slov, ktorými príležitostne pretkáva svoju fínčinu. Kým ideme spať, dohadujeme si dve zásady pre ďalší postup: prvou je, že denne budeme stopovať maximálne do šiestej hodiny večer. Ostane nám tak ešte dosť svetla na nájdenie obstojného miesta na stanovanie. Tou druhou je, že pred spaním nesmieme za žiadnych okolností vychladnúť. Takže po postavení stanu jedlo, teplý čaj do termosky, ktorý sa zíde aj ráno a ihneď potom šup do spacákov. Dnes sme prestopovali iba tridsaťri kilometrov, najmenej za celú cestu…

Nasledujúce ráno nás prv, ako sme stihli zmiznúť pani domáca pozvala na kávu a vlastnoručne upečenú bublaninu, aj keď sme nemali priplatené za raňajky. Milé. Kým sme to do seba tlačili, chválila dĺžku a hustotu našich vlasov. Potom sme vyrazili. Po kratšej zastávke v obchode sme si na priľahlej krajnici urobili dlhšiu zastávku, ktorá nakoniec trvala hodinu a štyridsať minút, lebo všetci ako na potvoru zabáčali niekam inam. Naše sklamanie z toho, že nám ZAS zastavuje taxík vystriedalo prekvapenie, keď za volantom zbadali “našu” pani domácu. Ako sme zistili už včera, okrem toho, že si dom, v ktorom býva prestavala na penzión, sa živí ako taxikárka. Holt, tu na Severe sa treba obracať. Nečakali sme však, že ju ešte stretneme, navyše za takýchto okolností. Jej energickému pozvaniu na palubu sme však neodolali, aj keď nami po včerajších dvoch skúsenostiach hlodal červík pochybnosti, koľko nás tento špás bude stáť. Usmialo sa však na nás šťastie, pretože si šla do vedľajšej obce vyzdvihnúť balík. Tak nás tých 60 kilometrov, čo nás od Pello delilo, vzala.

Tam nám už po asi desiatich minútach zastavil ujo, dôchodca. Zviezol nás zo začiatku mesta na jeho koniec. No o čo bola jazda s ním kratšia, o to bola milšia: vracal sa z pozorovania vtákov a pokračoval ďalej na čučoriedky. Býval učiteľom biológie a geografie a so svojou ženou, s ktorou je ženatý štyridsaťdeväť rokov stopovávali, kým spolu ešte len chodili. Na chvíľu som sa zasnil, ako asi vyzeralo randenie mladých vo Fínsku v “zlatých šesťdesiatych”, no to už bolo treba zasa vystupovať. Po takmer dvoch hodinách nám zastal nižší robustný chlapík v okuliaroch s mohutnou čiernou bradou, na ktorej mal gumičkou urobený copík. Bolo s ním fajn: hral mu dobrý mix hudby všetkých možných žánrov a dobre sa s ním kecalo. Pracuje v Kirune ako šofér náklaďáku v lome. Asi tristopäťdesiat kilometrov od domova. Má to na turnusy: týždeň v práci a týždeň voľna. So smiechom nám tvrdil, že “to z neho robí alkoholika, no nevadí mu to”. Študoval cestovný ruch, a po štvormesačnej stáži v Kanade sa na to vykašľal. Odišiel na rok do Austrálie, tam sa dal na budhizmus, kúpil si didgeridoo a naučil sa naň hrať. Potom začal na banjo, mandolinu, gitaru a teraz sa venuje bluegrassu. Okrem toho rybárči a loví - predovšetkým kačice. Ako mnohí Fíni pred ním, aj on vraví, že toto leto je extrémne suché: hladina rieky deliacej Fínsko od Švédska je tak nízko, že ani naň nemôže spustiť čln. Býva síce asi 75 kilometrov pred Torniom, no vraví, že nás tam zoberie - len si doma vyloží nákup. Nás že zatiaľ pozýva na kávu. Tak zastavujeme v dome na krásnej vidieckej polosamote, čo kúpil pred polrokom. Kávu má fakt super. Medzi jej chlipkaním sa nás pýta, či sa nechceme u neho zdržať na pár dní. Ponuka je to lákavá, no chceme stihnúť doraziť do Uppsaly predtým, než Eliška odcestuje na konferenciu, čo pri nevyspytateľnosti cestovania stopom vyžaduje poriadnu časovú rezervu. Cestou do Tornia si spomína na svoju minulosť v cestovnom ruchu a berie nás ešte na neďalekú rozhľadňu na kopci nad údolím aby nám ukázal nejakú miestnu zaujímavosť – a je to fakt pekné! V cieli nás vysádza za riekou, už vo Švédsku v meste Haparanda. Po dvoch týždňoch sme v novej krajine. Ešte chvíľu stopujeme, no pamätajúc na včerajšie zásady to o pol siedmej balíme a nachádzame miesto pre stan. Neďaleko hlavnej cesty no v závetrí za stromami. Na dobrú noc nám rozvoniava harmanček.

V utorok štvrtého septembra sa budíme do zamračeného rána. Hlavné však je, že nám v noci nebolo chladno. Po päťdesiatich minútach čakania nás berie žoviálny mladík vo Volve. Bol čosi kúpiť v IKEA. Pochádza z juhu Švédska no študoval na severe. Potom si tam našiel prácu, ženu a majú dieťa. Veľmi ho baví porovnávať rozdiely ľudí, kultúr a dialektov na severe a juhu krajiny. To posledné nám aj názorne predvádza. My zas zodpovedáme jeho otázku, “akým jazykom sa rozpráva na Slovensku”. Potvrdzuje sa nám, že stopárov väčšinou berú buď ľudia, čo kedysi tiež sami stopovali, alebo svetobežníci, pretože aj tento bol študijne na Novom Zélande, v USA a v Glasgowe. Priblížil nás stodesať kilometrov a vyhodil na zastávke umiestnenej hneď za križovatkou na okresku, po ktorej on pokračoval - totálne blbo kúsok bokom od hlavnej cesty. Pešo to nebolo ďaleko, no nikde v našej blízkosti sa nenachádzalo nijeké miesto vhodné na stopovanie a ďalej sa prejsť nedalo, pretože pozdĺž cesty sa tiahol nepreniknuteľný plot. S vidinou ďalšieho nekonečného čakania sa nás začínalo zmocňovať tiché zúfalstvo. A keďže zúfalí ľudia robia zúfalé činy, postavili sme sa priamo tam, kde sme boli - za zastávkou pri okreske - s tabuľkou Luleå. Na naše počudovanie nám už po necelých desiatich minútach zastavil maliar-natierač, idúci do práce. Odviezol nás síce len asi tri kilometre, zato však na perfektné miesto na hlavnom ťahu. Nakoľko nás od Luleå delí už len osemnásť kilometrov, robíme tabuľku Umeå a čakáme. Je chladno, fúka vietor, sme hladní a pobolievajú nás chrbty celé nasledujúce dve hodiny a dvadsať minút.

V momente, keď už od samotnej letargie ani len nevnímame tok času, pri nás z vysokej rýchlosti prudko brzdí auto. Sedia v ňom dvaja svetácky odení pánkovia - profesori z univerzity v Umeå. Zaoberajú sa “Počítačovou vedou”. Šofér so švihácky vykrútenými šedivými fúzmi, zjavne starší z nich, nám vraví, že zvykol za mlada stopovať, bolo to vtedy vo Švédsku bežné. Odvtedy uplynulo tridsaťpäť rokov a dnes ide o raritu. Po odpovedi na obligátnu otázku odkiaľ sme, s úsmevom vyhlásil, že vlani sa cestou z Chorvátska stavil aj na Slovensku. Keď sme sa v rozhovore dostali k histórii švédskej byrokracie, vyhlásili, že je to celkom dobrá téma nad tanier s niečím teplým, tak že nás pozývajú na obed do diaľničného bistra. Ďakujeme. Chutilo nám, a okrem toho je vcelku príjemné na chvíľu vymeniť mäkké čalúnenie autosedadla za plastovú stoličku. Potom sa pokračuje tak nejak ešte veselšie. Príjemne predebatovanú cestu ukončili na parkovisku priamo pri kempe. Zisťujeme, že nasledujúci deň nás čaká asi hodinový výšľap kým sa bude dať stopovať, preto zvyšok dňa trávime starostlivými prípravami. Narozdiel od Fínska sú tu všetky návody iba vo Švédčine, tak máme postarané o kopu zábavy. Najprv v obchode, keď dopĺňame zásoby. V oddelení ovocia a zeleniny si naberáme niekoľko paradajok a so šomraním, že vo Fínsku mali aspoň kompostovateľné sáčky a tu nie, pristupujeme k váhe. Pokladáme ich na ňu, no na dotykovej obrazovke s krásnou grafikou svieti len pár obrázkov nejakej úplne inej komodity. Pokus o nájdenie šípky na prechod k ďalším položkám končí nezdarom. Hm, čo teraz? Skúsime odpozorovať od domorodcov. Ako na potvoru trvá hodnú chvíľu, kým váhu potrebuje aj niekto iný, tak sa chvíľu bezcieľne motáme po oddelení a s úpornou snahou tváriť sa nenápadne nespúšťame váhu z očí a ľudí pohybujúcich sa v jej okolí. Konečne vidíme pani, ako z regála berie jablká. Rýchlo sa presúvame do jej blízkosti tak, aby sme mali dobrý výhľad na obrazovku. Pani pokladá vrecko s jablkami na váhu – a na obrazovke automaticky naskakujú obrázky so všetkými druhmi jabĺk, čo tu predávajú. Bisťu, toto je už čo za potvorstvo? Žeby váha sama nejak spoznala, čo na ňu kto položí? Keď sa domorodá zákazníčka nachádza v diskrétnej vzdialenosti, pristupujeme znova k váhe a tentokrát skúmame nielen jej obrazovku. Žeby toto, čo vyzerá ako nejaká šošovka bola naozaj súčasť optickej sústavy nejakého objektívu? Žeby to naozaj skenovalo, čo na ňu kto položí a my sme sa pri našom prvom pokuse trafili just mimo zorného poľa? Znova pokladáme paradajky na plochu váhy, aspoň jedna je priamo pod domnelou kamerou. A na obrazovke sa objavuje ponuka paradajok. Naozaj sme si už mohli zvyknúť, že je dvadsiate prvé storočie! Deň končíme krotením pračky a sušičky.

Po rannej prechádzke konečne stojíme na sľubne vyzerajúcom mieste na obchvate. Autá okolo nás len tak frčia. Prefrčalo aj jedno z obrovským karavanom. Onedlho ktosi trúbi. Obzrieme sa a vidíme, že ono auto s obrím karavanom ide v protismere a šofér na nás máva a ukazuje nám, že sa ide otočiť. A tak aj bolo. Po trištvrte hodine sa vezieme.

Drobný šľachovitý chlapík preváža svoj obytný príves z letného kempu do zimného. Dokopy to má na tri dni, lebo s karavanom nesmie ísť rýchlejšie než osemdesiatkou, tak že sa nudí, tak je rád, že sa má aspoň s kým porozprávať. Jeho cesta vedie aj okolo národného parku Skuleskogen, v ktorom sa chceme zastaviť. Keď sa dozvedá, že tam chceme ísť, rozsvietia sa mu oči a spomína, ako tam s otcom vystúpali na horu. Kladie nám na srdce, aby sme na ňu tiež vyšli. Tam kam ide, sú podľa neho najlepšie bežkárske trasy v škandinávii a možno aj na celom svete. Rád trávi čas vo svojom karavane, lebo prácu nosí stále so sebou - živí sa totiž obchodovaním na burze. Vraví nám, že predminulú sezónu nabežkoval okolo 130 švédskych míľ, ale minulú len 15, lebo sa rozvádza. Po 21 rokoch manželstva. Potom nám vysvetľuje, že jedna švédska míľa je desať kilometrov. Túto sezónu chce zas nabežkovať aspoň stovku. Má dve deti - 8 a 10. Starší je majster v zápasení. V jeho kategórií ho porazil iba Fín a s otvorenými očami uprenými na cestu sníva o jeho možnej olympijskej budúcnosti. Kladie nám na srdce, aby sme sa nerozvádzali, ak sa zoberieme. Tvrdí, že švédskym párom vládnu ženy a muži len poslúchajú, no on toho má už dosť, chce rovnosť. Zástava tiež názor, že vždy treba ísť spať ako priatelia. Keď je konflikt vo vzťahu, tak ho treba vyriešiť pred spaním. Zo ženou mu to vraj fungovalo, s terajšou priateľkou - tureckou Kurdkou - je to vraj ťažšie, stále ako na horskej dráhe. Potom ešte vykladá o nadchádzajúcich parlamentných voľbách a o tom, akí idioti sú teraz vo vláde a kým prichádzame do cieľa, dáva nám tipy, ako si prenajať byt v Miami, lebo že je to väčšia sranda ako v Hiltone…

Keď vysadáme pri hore Skule, zisťujeme, že to nie je hora v národnom parku, do ktorého sme sa chceli dostať, ale kopec s rovnomenným názvom niekoľko kilometrov bokom od neho. A hups. Chvíľu rozmýšľame, aké máme možnosti, či by nebolo možné prejsť tam, kam chceme pešo. Potrebovali by sme však o deň viac času, než na koľko máme zásoby a nakúpiť nie je kde. Sklamaní z toho, že sa nám rozplynula vidina zrubu, na ktorý sme sa namlsali, skúšame stopovať ďalej. Ako útechou nám je aspoň to, že nám do 10 minút zastavilo auto. Rozhrkané polepené vozidlo šoféruje usmiaty zavalitý pán v pracovnom oblečení. Lámanou angličtinou nám vraví, že je Iračan, vo Švédsku žije už desať rokov a pracuje pri koňoch. Jeho dobrá nálada je priam nákazlivá. Berie nás asi dvadsať kilometrov a stále sa ospravedlňuje, že iba tak málo, no opakovane ho ubezpečujeme, že sme vďační za každý odvoz. Lúčime sa so vzájomnými prianiami všetkého dobrého. Vďaka nálade, ktorú nám napravil po našom navigačno – komunikačnom kikse, celkom v pohode nesieme aj hodinový pokus o ďalší stop, končiaci neúspechom. Pre dnešok to balíme a nachádzame miesto na stan v minilesíku medzi tromi usadlosťami.

Zo spacákov lezieme minútu pred pol siedmou a o ďalšiu hodinu a pol kráčame dole kopcom, okolo zálivu marínou a malou lodiarskou dielňou pomedzi niekoľko ďalších roztrúsených domov späť na odbočku, na ktorej sme včera podvečer vysadli. Od nášho zobudenia sa obloha síce zatiahla a zdvihol sa mierny vietor, no na dážď to zatiaľ nevyzerá. A nedošlo naň ani za tú trištvrtehodinu, ktorú sme čakali, kým nám zastavila blonďavá pani okolo päťdesiatky.

Berie nás do mesta Sundsvall. Že nie je veľmi zhovorčivá nás v tejto zemepisnej šírke ani trocha neprekvapuje. Veď aj obecne sa nie každému chce vykeciavať. Akú však mala motiváciu odviezť nás sa nedozvedáme – podľa totálne blbého miesta, na ktorom nás vyložila však usudzujeme, že rozhodne nie je bývalou stopárkou. Nevadí, za odvoz jej patrí vďaka tak či tak. A čo my teraz uprostred mesta? Volíme ústup na blízku benzínku aby sme zistili, aké sú naše ďalšie možnosti. Je z nej však výjazd bez nejakého priameho miesta, čo by sa napájalo na obchvat. Podľa mapy sa najbližšie také nachádza poriadne ďaleko. Vidina namáhavého presunu z jednej diery do druhej sa nám nepozdáva, tak sa pokúšame stopovať stojac prakticky priamo na sídlisku. Trvá nám len dve a pol hodiny a asi päť rozhovorov s teraz už miestnymi okoloidúcimi, kým nám dochádza, že je to fakt blbý nápad. Nevyhnutný presun nám trvá asi hodinu. Akousi drobnou útechou počas kráčania po chodníku na kraji osemprúdovej tepny nám je aspoň výhľad z mosta ponad záliv.

Miesto, na ktorom sme zas vybalili tabuľku, spĺňa všetky atribúty dobrého stopárskeho miesta: vedľajšia cesta z centra mesta napájajúca sa na obchvat, vidno nás na veľkú vzdialenosť, je kde bezpečne zastať a aút prúdi našim smerom dostatok. Vyzerá to však tak, že šoféri zas spĺňajú všetky atribúty, pred ktorými nás vystríhali okoloidúci na predošlom stanovisku: šoféri nejavia záujem a nenadväzujú s nami ani len letmý kontakt v podobe pohľadu či zamávani a vyzerajú skutočne ostražito. Ďalšie dve zabité hodiny. Potom uznávame porážku a z módu “zvíťaziť” prepíname do režimu “prežiť”. To predstavuje minimálne nájdenie nejakého miesta na spanie. Balíme tabuľku a vyrážame na pochod s vedomím, že bude pekne dlhý. Potrebujeme sa totiž vymotať z predmestskej priemyselnej zóny. Po asi trištvrtehodine míňame kemp. Pýtame sa na nocľah. Cena za dvoch v stane je priaznivá, no podmienená členstvom v akomsi ich firemnom klube za 16€ na rok. Na to im z vysoka kašleme a ideme ďalej – kdesi pred nami by mala ležať pláž. Ako však zisťujeme po necelej polhodine, pláž leží v susedstve akéhosi sídliska, či snáď provinčnej obce. Nachádzame potraviny a dokupujeme vodu a chlieb. Poflakujú sa tu akýsi divní típci, ktorých pozornosť sme vzbudili už len tým, že sme sa tu objavili. S vidinou spánku na pláži sa lúčime a v mape hľadáme iné miesto. Cestou k nemu stretávame akúsi budovu, ktorá už má najlepšie roky za sebou a kedysi evidentne bývala domom služieb. Z vývesiek sľubujúcich pizzeriu, penzión a hromadu ďalšieho funguje iba pizzeria. Pýtame sa v nej na ubytko - spánok pod strechou nám príde ako spásna myšlienka. Mladík za pultom nerozumie dobre anglicky, tak volá ďalšieho. Ani ten úplne nechápe, čo od neho chcem, tak volá tretieho. Ten je starší než predošlí dvaja a narozdiel od nich nie je oblečený v kuchárskom. Ujíma sa nás. Vraví, že priamo tam ubytko nie je, ale že nás do najbližšieho hodí autom. Vytešení z toho, že konečne sme natrafili na niekoho znalého miestnych pomerov súhlasíme. A on nás berie späť do kempu, na ktorý sme sa vyprdli. No jo, myslí to v dobrom. Nám už ale dochádza trpezlivosť a tak kým sa on snaží vyjednať pre nás u recepčného nejakú podpultovú zľavičku, my sa radíme, ako odtiaľto čo najrýchlejšie zdúchnuť. Po krátkej debate súhlasí s tým, že nás hodí k vlaku. Naivne dúfame v zastávku v onej obci. A pán nás vezie do Sundsvallu. Ajaj! Inde totiž vlak nestojí. Tak si behom niekoľko málo minút znova prezeráme miesta, ktorými sme poctivo a dlho kráčali. On zatiaľ do nás v dobrej viere hustí, ako si máme zarobiť veľa peňazí na karavan s kuchyňou, gaučom a televízorom a narobiť veľa detí a vrátiť sa do Švédska tak.

Stanica prázdna, stanica tichá… Alebo prečo nemať na všetko, od informácií o spojoch, až po lístky automat, že? Za polhodinu ide posledný vlak do Uppsaly. A ďalší o piatej ráno. A lístok na vlak stojí menej, než noc niekde na ubytku v meste. Síce sa nám nedarí s Eliškou spojiť a dohodnúť sa s ňou, či jej to práve teraz vyhovuje, no je rozhodnuté: dievča má smolu a nocou sa jej dovalia dvaja zblúdilí zúfalci. Cestou vo vlaku konečne nadväzujeme spojenie a zistenie, že budeme vítaní, nás hreje na srdiečkach. Aby sme však neboli až nezdravo vytešení, posledná MHD k nej ide minútu pred naším príchodom. Čaká nás dnes teda ešte jedna, tentokrát nočná prechádzka. Tá je nakoniec celkom príjemná a aj napriek drobnému poblúdeniu sme za necelú hodinu u Elišky a Thomasa. Máme roztomilo prichystané spanie: Eli na gauči, ja na zemi a každý z nás má na lôžku položený uterák a na vankúši hašlerku.

Tak sme šiesteho septembra, po mesiaci a 4065 kilometroch prejdených v približne štyridsiatich autách skončili so stopovaním. Mapa Európy náš výkon ohodnotila na výbornú.

Za sobmi a späť

Predmestie s nákupnými centrami. Popoludňajšie slnko nad všeobjímajúcim lesom. Prepletenec nadjazdov, ciest, chodníkov a podchodov. Tiahla klesajúca zákruta, priamo na nej posledná autobusová zastávka a následne dopravná značka "diaľnica". Táto smeruje na sever. Stojíme na širokom štrkovom páse pred zastávkou. Pri nadväzovaní očného kontaktu so šoférmi sa nám o chvíľu točí hlava. Stačilo vydržať ešte desať minút a mohli sme si odškrtnúť druhú hodinu čakania. Nestalo sa tak, pretože pri nás zastavil dosť naložený kombík. Posádku tvoril usmievavý mladý pár. Chvíľu spoločnými silami riešime hlavolam "ako sa zmestiť" a následne vyrážame. Berú nás až do Oulu, z čoho máme radosť - s tristoštyridsiatimi kilometrami ide o druhý najdlhší odvoz "na jeden šup".

Že sa do auta nezmestila jedine nuda sme zistili prakticky hneď. Na severské pomery sú totiž obidvaja mimoriadne zhovorčiví. On, Valtteri, je okresný hygienik, ona, Mari, práve doštudovala medicínu. Ešte nevie, na čo sa chce špecializovať, ale najskôr musí povinne deväť mesiacov robiť obvoďáčku. Rozobrali sme verejnú hygienu vo Fínsku a na Slovensku a prišli na to, že sú prví Fíni ktorých sme stretli, čo počúvajú inú, než len rockovú hudbu. Ba čo viac, Valtteri sám vo voľnom čase pôsobí ako DJ, tak sme si vypočuli aj niečo z jeho tvorby. A došlo aj na konštatovanie, že počty koní - doteraz dominujúce okolitým farmám - ustupujú v prospech kráv. Posledné kilometre vedúce večerným mestom sa v ich podaní zmenili na vyhliadkovú turistickú jazdu. Bolo štvrť na desať, keď sme sa rozlúčili na parkovisku pred kempom na pobreží.

Na recepcii milá tetuška odomkla dvere so slovami: "nemáte rezerváciu a chcete si tu rozložiť stan". Usmiala sa a pustila nás s tým, že od deviatej už je oficiálne zavreté, tak sa máme ohlásiť zajtra. Tak sme dôkladne otestovali nový spacák, zistili že hreje ako najatý a ohlásili sa zajtra. Prechádzka po pláži a následný presun nejedným parkom cez námestie a uličkami starého mesta až po historickú tržnicu s jej následným preskúmaním stačili na to, aby nám Oulu svojou atmosférou učarovalo. Pomyslenú korunku tomu nasadilo náhodné stretnutie istého prezentačného kamiónu predvádzajúceho najnovšie štúdiové repráky, kam som si mohol  na nejakú polhodinu zaliezť a tam sa kriticky vytešovať.

Cestou k výpadovke ešte sršíme optimizmom. Pešo totiž predbiehame autá stojace v kolóne. Keď však nenachádzame vhodné miesto kam sa postaviť, s utekajúcim časom sa vytráca aj nálada. A tak prv, než by nás stihla opustiť úplne, volíme klasický ústupový plán. V mape zisťujeme, že prakticky na konci mesta sa z diaľnice stáva obyčajná cesta, navyše s odpočívkou rozumne dostupnou pešo z konečnej zastávky MHD. Chytiť ten správny autobus na predmestie, kde sa okrem lepšieho fleku na stopovanie dá prípadne nájsť aj miesto na spanie je už potom maličkosť, spolu so zdvorilosťou cestujúcich, ktorí sa pekne zdravia ako pri nastupovaní tak pri vystupovaní, navyše tak ľudsky príjemná.

Maličkosť sme zvládli bravúrne - vystúpili sme o zastávku skôr. To je tak, keď si niekto nevyjasní so šoférom rozdiely v miestopisných názvoch. Síce sme už zďaleka neboli v centre mesta, no okolitá pomerne hustá zástavba dávala tušiť, že k miestu ktoré potrebujeme, je to ešte priveľký kus. Pohľad do mapy to potvrdzuje a my zavrhujeme peší presun. Skúšame stopovať priamo tam kde sme, na vedľajšej ceste smerujúcej do obce Ii. Tam sa spája s hlavným ťahom. Po pätnástich minútach vidíme z diaľky prichádzať mestský autobus a veľmi rýchlo si uvedomujeme, že nám lístok ešte nejakú dobu platí.

"Idem len jednu zastávku" oznamuje nám šofér, keď sa hrnieme do vnútra.
"Vieme, presne tú jednu zastávku potrebujeme!"ubezpečujeme ho.
"Kam idete...?"
"Do Rovaniemi."
"Stopujete?"
"Áno"
"Odkiaľ ste...?"

Debata sa odvíja rovnako, ako už mnohokrát predtým. Na konečnej sa lúčime a vystupujeme. Stihli sme však prejsť iba zopár krokov, keď sa z otvorených dverí autobusu za nami ozval šoférov hlas:
"Do ďalšej linky mám ešte dosť času, odveziem Vás aspoň na diaľnicu!"
Nasleduje otočka na opätku a jazda prázdnym autobusom tam, kde linky nevedú.

Po asi piatich minútach vystupujeme pri diaľničnej odbočke. Je to trocha dosť diera, skoro všetky autá idú inými smermi, ale keby niečo je tu pekný hustý les. Asi by sa v ňom dalo fajn prespať. Nebolo však nutné testovať jeho pohostinnosť, pretože po 15 minútach nás zobralo len tretie auto, idúce v našom smere. Vysoký blonďavý päťdesiatnik toho veľa nenahovoril, no pomohol nám poriadne. Mapa síce neklamala a diaľnica skončila asi kilometer a pol za miestom, kde sme sa na ňu dostali. No cestu prvej triedy, ktorá sa z nej stala nasledujúcich desať kilometrov, lemoval po oboch stranách vysoký plot a to aj okolo parkoviska, kam sme sa chceli dostať pešo od autobusu. Náš pôvodný plán bol teda od začiatku nereálny a my sa v duchu ospravedlňujeme šoférovi prvého autobusu, s ktorým sme sa nepochopili a na ktorého sme hromžili, že nás blbo vysadil. Ani sme sa nenazdali a už sme sa nachádzali asi tri kilometre pred Ii, kde sa naše cesty rozdelili.

Parkovisko, supermarket, benzínka. Pokračovať, alebo hľadať miesto na spanie? Výstrel. Slnko sa už takmer dotýka obzoru. To by sme ešte mohli nejaký ten kilometer zvládnuť. Ale zas nájsť miesto na spanie ešte za denného svetla má tiež svoje nesporné výhody. Výstrel. Čože to spomínal ten pán asi týždeň dozadu? Že začala poľovnícka sezóna na medvede? Ďalší výstrel. Je rozhodnuté: tu dnes spať nebudeme.

Dvadsať minút nás míňali autá všemožného druhu. Najmä obrovské severské kamióny. Potom zastavila červená dodávka. Šofér nás upozorňuje, že je dosť naložený, takže musí vzadu urobiť miesto na naše batohy. Má pravdu, málokedy sa vidí auto tohto objemu naložené až po strop. Zmestiť sa však nebol najmenší problém. A to ani do kabíny, kde panoval pracovný neporiadok tak tipický pre všetkých, čo trávia za volantom veľmi veľa času. Po pár prehodených vetách sa dozvedáme, že  šofér je maročan a zisťujeme, že vďaka jeho ukecanosti cesta ubehne príjemne rýchlo. Nešlo mu síce vždy úplne dobre rozumieť a niečomu z jeho slov ani nešlo tak úplne veriť. Išiel totiž do Tornio predávať na akési trhy, tak od včera rána tiahne z Maroka. Dnes z Helsiniek, vyše sedemsto kilometrov v kuse. Ževraj medzitým dvakrát menil dodávku - v Poľsku a v Lotyšsku. Nuž ktovie. Pre nás  bolo podstatné, že vystupoval milo a ochotne si kvôli nám urobil asi trojkilometrovú zachádzku, keď za Kemi odbočil z diaľnice na Rovaniemi a našiel pekné miesto pri lese, kde sa jednak dalo elegantne zastať a otočiť pre neho a okrem toho nám nekládol prekážky nijaký plot. Bolo trištvrte na desať keď nás vyložil. Po približne desiatich minútach chôdze cestou určenou pre snežné skútre nachádzame peknú lúku a za posledných zvyškov denného svetla staviame stan.

Nasledujúce ráno sa staviame k ceste smerujúcej na sever dve minúty po deviatej. Je síce trocha chladno a pofukuje mierny vietor, ale inak to vyzerá na celkom slnečný deň. Presne po pol hodine pri nás brzdí strieborný kombík. Vysoký mohutný chlap s havraními vlasmi a tmavým strniskom nám  kývol hlavou na pozdrav, posunkom naznačil nech si naložíme batohy do kufra, no inak sa ani za mak nenechal vyrušiť od telefonátu, do ktorého bol zabraný. Tak sme sa viezli a mlčky hľadeli na krajinu ubiehajúcu za oknom nejakých dvadsať minút, kým zložil telefón. Konečne sme sa pozdravili aj slovne a potvrdil nám to, čo sme predpokladali: berie nás priamo do Rovaniemi! Nasledujúcu hodinu a pol sme strávili vo veľmi príjemnej, na neznámeho fína prekvapivo družnej debate. Hneď potom, čo sa dozvedel odkiaľ sme a kam ideme, nás prekvapil tým, že kedysi, keď hrával volejbal, mal kapitána mužstva nejakého slováka. Teraz už hrá len raz týždenne rekreačne hokej - naposledy dnes ráno o trištvrte na sedem. Predtým, než z Oulu, kde býva, vyrazil do práce. Ako projektový manažér stavebnej firmy ide čosi riešiť do Rovaniemi na stavbu telocvične, ktorú práve realizujú. A kým sme dorazili do cieľa, stihli sme sa ešte dozvedieť, že má dve deti (8 a 4), chalupu v Kuusamo, rád lyžuje, najmä na bežkách a nemá rád Helsinki, pretože sú na neho príliš hektické a ľudia veľmi anonymní.

Centrum Rovaniemi nás privítalo veterným, no slnečným počasím. Sme už len osem kilometrov od severného polárneho kruhu! Keďže sa nechceme unáhliť, ale patrične si vychutnať atmosféru miesta, je rozhodnuté, že najbližšie dve noci strávime v blízkom okolí s podporou aspoň nevyhnutného zázemia. Hľadáme teda nejaký kemp s prijateľným pomerom ceny a kvality. Keďže sa letná sezóna končí a do tej zimnej je ešte ďaleko, máme dosť zúžený výber. Aspoň mu neobetujeme príliš veľa času. Po odoslaní niekoľkých pohľadníc a obede v zapadnutom bistre pamätajúcom snáď ešte železnú oponu, vyrážame ďalej na sever. Tentokrát pešo.

Po prekonaní sútoku riek Ounasjoki a Kemijoki i nástrah tajomného staveniska, ktoré sa objavilo priamo na značenej trase sa dostávame na okraj obligátnej domkovej štvrte na predmestí. Pozorne sledujeme popisné čísla na domoch a značenie ulíc, lebo podľa mapy by sme už mali byť blízko. Na jednej pokojnej križovatke nás zaujala prízemná, pomerne rozložitá budova. Drevom obložená fasáda je natretá pastelovou svetlomodrou farbou. Na štrkovom parkovisku bokom od hlavného vchodu stoja dve obytné autá. Malo by to byť ono. Skúšame dvere. Zamknuté. Pristupujeme k jednému z mnohých okien na podlhovastom priečelí. Je zatemnené žalúziami, no cez medzery vidíme zmes severského a ázijského designu. Pohľad nám vyráža dych, pretože máme pred očami spacie kapsuly! Ešte raz skúšame dvere, no to si už náš záujem všíma obyvateľ jedného z parkujúcich karavanov. Ukazuje na odkaz z telefónnym číslom pri dverách, kam máme zavolať pokiaľ tu chceme prespať.

Ženský hlas v telefóne nám vraví, že zozadu sú otvorené dvere, tak že máme na ňu počkať v kuchyni. Dodáva, že príde "as soon as possible" a končí hovor. Obchádzame budovu a okrajom malého útulného dvora sa dostávame k dverám zadného vchodu. Miesto zámky a kľučky je v dreve iba okrúhla diera... Predsieňou s viacerými dverami do okolitých miestností sa dostávame k otvorenému priechodu do kuchyne. Tá je priestranná, zariadená striedmo no účelne. Strohosť švédskeho nábytku vyvažuje krásna retro-designová súprava hriankovača, rýchlovarnej kanvice a kávovaru v štýle amerických päťdesiatych rokov. Kým to všetko preskúmame prejde hodná chvíľa, no tety nikde... Nakoniec sme čakali hodinu, kým prišla mladá slečna. Hneď jej bolo všade plno, ako sa nás ujala. Keď sme  si do nej mierne rýpli, že je nákazlivo veselá, vyhlásila že je vlastne škriatok Santa Clausa a má to v popise práce spolu s plnením želaní. Tak sme si ju vyskúšali, či tomu tak skutočne je, a naozaj: zapla nám saunu, povedala, že stan si máme rozložiť kdekoľvek na dvorčeku a keby sa niečo dialo, nech zavoláme. Potom zdúchla predným vchodom. Vyšli sme teda tým zadným znova von. Na dvorček medzitým prikvitol manželský pár v seniorskom veku, evidentne niekde z východnej ázie. Venovali sa polievaniu tují okolo plota. Pozdravili sme sa a hneď na to sme sa chceli pustiť do rozkladania stanu. Lenže vzápätí sme boli zavalení prívalom slov sprevádzaným živou gestikuláciou. Anglicky nevedeli. Slovensky tiež nie. Pani pochopila, že tadiaľto cesta nevedie, tak kamsi zavolala a podala mi telefón popísaný rozsypaným čajom. V ňom sa ozval hlas slečny, čo nás ubytovávala s tým, že za chvíľu je späť. A tak aj bolo. Keď prišla, tetuška sa jej snažila čosi povedať, ale ako videla, že to nefunguje, zas kamsi volala a tam chrlila príval slov vo svojej rodnej reči. To mi babena vysvetlila, že volá svojmu synovi, inak takto majiteľovi tohto zariadenia - mimo iného najsevernejšie položeného kapsulového hotela na svete. Ten jej potom preloží, o čo sa jedná a svojej mamke preloží zas jej odpovede. Nakoniec vysvitlo, že pani si nevšimla, že prebehol check-in a myslela si, že sme tam len tak. Akonáhle sa situácia vyjasnila, dokvitol k nám nemecký karavanista a s pobaveným výrazom komentoval divadlo, ktoré v našom podaní práve videl. Tak sme zapriadli rozhovor o cestách a miestach, ktoré vidieť. On tiahol hore Švédskom, následne na Nordkapp a teraz sa vracia Fínskom späť na juh. Keď sa dozvedá, že tiahneme opačným smerom, dáva nám tip na švédsky národný park Skuleskogen. Na oplátku ho namotávam na Veľkú Fatru. Vyzerá vskutku zaujato. Večer končíme v saune. 

Posledný augustový deň venujeme prehliadke oficiálneho sídla Santa Clausa aj s priľahlou dedinkou Napapiiri - priamo na polárnom kruhu. Ten je tam vyznačený hneď dvakrát - vplyvom precesného pohybu zemskej osi sa totiž polárna kružnica neustále posúva. Keď sa na infostánku pýtame, ktorá z vyznačených čiar platí, dostávame odpoveď, že v súčasnosti polárna kružnica prebieha až kus za dedinkou - približne cez benzínku na druhej strane cesty. Pri pokuse o návštevu samotnej kancelárie Santa Clausa sa triafame presne do obednej prestávky. Čakať hodinu na jeho fúzatú maličkosť sa nám nechce, tak berieme za vďaku aspoň jeho plastovej figuríne v hale. Keď s ním fotíme Leu, stretávame jej plyšového príbuzného - leňochoda Huberta, cestovateľa,  ktorý má dokonca vlastný instagramový profil. Fotia sa spolu a my sme na Leu hrdý: možno okúsi svojich pár minút slávy. Ešte omrkneme chatky špeciálne určené na sledovanie polárnej žiary a potom ideme obhliadnuť stopársky flek na nasledujúci deň, odkiaľ vyrazíme ďalej na sever. Ešte jedna večerná sauna, a na tento mesiac toho bolo akurát dosť.

Prvého septembra sme si spomenuli na státisíce školákov mieriace do lavíc a než sme zamierili k hlavnej ceste, vychutnali sme si ráno tak, ako by mnohí z nich chceli: pekne bez stresu a v pohodičke sušíme, vetráme a balíme vybavenie, či píšeme stopárske tabuľky. Prvý odvoz toho dňa nám poskytli dve tety okolo štyridsiatky v hybridnej Kii. Vzali nás do Sodankylä, kam tiahli na narodeninovú oslavu ich kamarátky. Jedna z nich je rodená Sámka, pochádza z Inari, kde doteraz žijú jej rodičia. Má dve deti (2+4), a toto bude prvýkrát, čo bude od mladšieho na noc preč. Celá jazda sa nesie v takom matersko - rodinnom duch. Dozvedáme sa, že jediná pôrodnica tu na severe je v Rovaniemi a že žena tam musí ísť dva týždne pred termínom - tak je tam všetko ďaleko. Dokonca do nej chodia aj rodičky zo severu Nórska. Debata reflektujúca život na ďalekom severe je naraz prerušená jedným z jeho symbolov. Soby majú práve ruju a potĺkajú sa okolo ciest. Aby to bolo pre nich čo najmenej rizikové, existuje mobilná aplikácia, kde sa dá v cestnej mape Fínska vyznačiť, kde sa práve nejaké nachádzajú. Toto stádo potom vidia všetci šoféri s onou aplikáciou. A keďže ide o tvory neposedné, vyznačené stádo z mapy do dvoch hodín automaticky zmizne. Tak sa vytešujeme, že ich konečne vidíme. Sú tam ako samostatne tak v stáde a je medzi nimi aj jeden ako zo zimnej pohľadnice - jeho srsť má bielu farbu.  Vysadáme na pumpe pri odbočke na Kittilä.

Na jej lavičke vyťahujeme termosku s čajom a niečo pod zub. Po malej chvíli nám  spoločnosť robia dvaja nie príliš dôveryhodní, asi päťdesiatroční štamgasti v ušmudlaných montérkach. Popíjajú pivo. Nevedia anglicky, no z ich prekotnej gestikulácie nám je jasné, že sa všemožne snažia pozvať nás k nim do sauny. Keď zistili že nepochodia, dopili fľaškáče, sadli do auta a  odfrčali. My sme prešli cez križovatku a zastalo nám hneď prvé auto, na ktoré sme mávli - ešte len dobiehajúc na okraj cesty. Francúz, čo sa pred dvomi rokmi presťahoval s celou rodinou do Laponska, lebo sa mu tam páči. Vracal sa s malou dcérkou z hôr, tá sa ho stále pýtala, či tam už budú. Priblížili nás do Kittilä. Keď badáme jediný kopec trčiaci nad placatou krajinou rozmýšľame, či ostať na noc alebo pokračovať. Rozhodujeme sa ísť ďalej. Chlapík nám radí miesto na prespatie v Ylläsjärvi. Malo by ísť o chatku na brehu jazera s ohniskom a pričňami. Znie to sľubne, tak sa tam snažíme dostať, hoci sa tým už začneme stáčať na juh. Asi po pätnástich minútach zastavujú dvaja chlapíci. Šofér má asi šesťdesiat rokov,je vysoký, šľachovitý a chýba mu článok na ukazováku na pravej ruke. Práve odbehol maratón v Levi - beháva ho dvakrát do roka posledných asi dvadsaťpäť rokov. Spolujazdec je nižší, zavalitý a stále popíja cider, ktorého aróma prestupuje celým autom. Po anglicky nevie, zato fínčina z neho tryská neuveriteľnou rýchlosťou. Na dlhom rovnom úseku cesty sa nám šofér chváli, že tu raz išiel na motorke 269km/h, ale inak že jazdí pomaly, iba raz-dvakrát do roka si takto zablbne. Kým dorazíme do cieľa, vidíme druhý osamotený kopec trčiaci nad plochými lesmi. A aj tento je holý, trávnatý a zo všetkých strán hviezdicovito obstavaný lanovkami a vlekmi.

Ylläsjärvi: križovatka, obchod, benzínka a tri domy. Dvaja psíci nám postrážili batohy kým sme si nakúpili a mohla vypuknúť parádna večera. Prístrešok leží na pomedzí jazera a detského ihriska. Buď je iný, než si pamätá onen francúzolaponec, alebo sme si len inak vyložili jeho obrazovú predstavivosť. Ohnisko je tu parádne, s roštom, kutáčom a konvicou na varenie vody, no na spanie nie je príliš vhodný: už charakterom stavby príliš nechráni pred vetrom, miesto širokých priční sú v ňom len klasické úzke drevené lavičky a na dôvažok sa v ňom schyľuje ku grilovačke, takže sa plní pivachtivou osádkou. Usudzujeme, že v stane sa bude noc tráviť lepšie - nefúka doň a okrem toho sa dá postaviť mimo príliš hlučnú spoločnosť. Na krajinu padá súmrak, keď začíname prehľadávať značkovanú trasu do blízkeho lesa. Široký trávnatý chodník s dreveným mostom ponad hlavnú cestu nás fascinuje. No ešte viac nás fascinuje, keď zisťujeme, že celé okolie porastené vysokou hustou trávou je podmáčané tak, že je problém už len kráčať aj po značenom chodníku tak, aby sa človek nenamočil aspoň po členky, nieto ešte mimo, v lese samotnom. Tu by sa dalo spať jedine v hamake. Tú nemáme. Pod kožu začína zaliezať chlad, vietor s postupujúcou tmou silnie. Ak chceme zajtra fungovať, potrebujeme sa vyspať. Ak sa máme vyspať, nesmie nás prefúkať. A keďže nie je kde postaviť stan, neprefúka nás jedine pod pevnou strechou. Nech to stojí, čo to stojí. Narážame však na medzisezónne vákuum ešte tvrdšie, než v Rovaniemi: jediné ubytovacie zariadenie v okruhu niekoľkých kilometrov je beznádejne zatvorené. To nás spolu s únavou a poveternostnými podmienkami pripravuje o posledné zvyšky nálady. Vlečieme sa späť do altánku. Večierok už skončil a nám ostala aspoň žeravá pahreba, a zásoba dreva, z ktorej sa dal rozfúkať oheň. Nie je síce možné spať v jeho blízkosti, no kým zalezieme do spacákov, snažíme sa pri ňom čo najviac vyhriať.  Aj tak sa však podchvíľou budíme nárazmi vetra a noc je vcelku mizerná.

Čo sme jakživ neskúsili

Po odovzdaní dvoch balíčkov maku - vzácnej to zásielky zadováženej na severe Poľska, večernej debate pri pive, dlhom dospávaní a raňajkovej debate pri lievancoch sme uvážili, že aj od oddychovania si treba oddýchnuť. Nakoľko vo Fínsku platí zákon, že na jednu udicu môže - až na pár drobných  výnimiek - chytať ryby ktokoľvek aj bez lístka, rozhodli sme sa prvýkrát v živote pod vedením  skúseného rybára Mika vyskúšať túto formu relaxu.

 Vieme totiž, že z vlastnej pohnútky by sme sa k tomu ani ja ani Eli zrejme nikdy nedostali. A tak popoludní nasadáme do Mikovho auta. On, aby navodil oddychovú atmosféru už počas jazdy, púšťa výber svojich obľúbených metalových pesničiek.

Na brehu jazera nám Miko ukazuje, ako máme nahadzovať. Švihnúť a navíjať. Kým si to párkrát vyskúšame, ide aj s Paulou oslobodiť čln z úkrytu v hustom kriačí na neďalekom brehu. Šviháme a navíjame. Loďka sa so špľechnutím usádza na hladine. Šviháme a navíjame. Veslá rytmicky čeria vodu. Švíhame a navíjame. Čln priráža k mólu. Posádka lezie von a Miko rozdáva inštrukcie: mám nasadnúť ako prvý, moje sedátko je na samom konci člna. Spúšťam teda jednu nohu na palubu, zaťažujem ju a nestačím sa čudovať. To plavidlo je fakt také vratké? Alebo sa mi to chvenie prerastajúce do intenzívnych kmitov iba zdá? Skydnem hneď, alebo až o chvíľu? Uzemňujem sa na prvom sedátku na nose člna. V zmysle zákonov o rovnováhe sa môj cieľ - celý zadok loďky - dvíha nad hladinu. Dávam si čas na vstrebanie dojmov a zozbieranie odhodlania. Hojdanie sa zatiaľ mierni na prijateľnú úroveň. Zisťujem, že čím menej krokov urobím, tým lepšie. V záujme zachovania čo najnižšie položeného ťažiska sa k ďalšej lavičke presúvam kombináciou kačacej chôdze a krabieho plíženia. Trojici na brehu slúžim ako výdatný zdroj zábavy, nakoľko ladnosť môjho pohybu leží len tesne pod úrovňou skladacieho lehátka.

Keď som spokojne usalašený na pridelenom mieste, prichádza rad na Eli. Aj ona je po kontakte s palubou vyvedená z miery. Preto nešetrím dobrými radami skúseného lodníka, nakoľko viem, že v záujme zachovania našeho sucha a plavbyschopnosti člna mi nič nehrozí. Keď už aj ona sedí tam kde má a všetka potrebná výbava je naložená, nastupujú Paula s Mikom. Tak nenútene a elegantne, akoby pre človeka neexistoval prirodzenejší pohyb. Každý z nás dostáva udicu, zatiaľ čo Miko sa ujíma vesiel. Odváža nás hodný kusisko od móla i brehu a každému určuje smer, ktorým má nahadzovať, aby sa nepoplietli vlasce. A tak šviháme a navíjame. Netrvá to príliš dlho a kapitán, kormidelník a veslár v jednej osobe obracia čln smerom k opačnému brehu - jazero má podlhovastý tvar. Tam je vraj väčšia šanca, že aj niečo ulovíme. Veslá sa noria do vody, čln si razí cestu vpred a my zas dostávame presné inštrukcie, kto má kedy do akej hĺbky spustiť háčik. Pretože sa hýbeme, švihať ani nabíjať netreba. Fungujeme teda aspoň ako hlasom ovládané poloautomatické držiaky udíc - keď sa blíži hustý porast lekien zvládame háčiky vytiahnuť prakticky sami, pri ich zanorovaní už potrebujeme metodicky vedené pokyny.
"Hmm, tu by sme už ozaj mali niečo chytiť..." pobrukuje Miko. Veslá v jeho rukách strieda udica a my zas prepíname z módu "držanie" do módu "švihnúť a navíjať". Márne. Po rybách ani chýru ani slychu. Ešteže je tu čerstvý vzduch na dýchanie, malebné scenérie na obzeranie a kamaráti na debatovanie.
"No nič, ide sa na rieku. Tam sa vždy na sto percent dá niečo chytiť!" prerušuje tok mojich úvah Miko. Zas uvádza čln do pohybu a zas dostávame lekciu, v akej postupnosti spúšťať háčiky do vody. Onou "riekou" je pomerne úzky prírodný prieplav do susedného jazera. Husté koruny mohutných stromov sa skláňajú takmer až nad pokojnú hladinu. Tá ich obraz znásobuje ani honosné naleštené zrkadlo. Z neďalekého poľa sa popri nás plazí závoj riedkej hmly. Pred saunou na brehu sú dva páry huňatých papúč, nad nimi na dverách visia dva župany a jej vysvietené okienko je jediným dôkazom prítomnosti ďalších ľudí. Krajinu zalieva majestátne ticho pokojného podvečera. Rovnako pokojný podvečer si evidentne užívajú aj ryby niekde poriadne ďaleko od nás a rušia tým stopercentnú istotu úlovku.

Keďže k prístavnému mólu je to ešte hodná chvíľa veslovania, navádza Miko loďku na cestu späť. Spred sauny na brehu na brehu na nás máva postarší pár v županoch a volajú čosi po Fínsky. Miko si s nimi vymieňa pár slov a zas podvečerné ticho rušia len veslá čeriace vodu. Z "rieky" sme znova na jazere. Okolitý vzduch nás víta ako starých známych svojim chladivým objatím.
"Čosi mám" volá zrazu Eli.
"To je ryba!" odpovedá Miko keď vidí, akým spôsobom jej začala udica v rukách tancovať. My ostatní rýchlo vyťahujeme háčiky z vody a Eli navíja. Hladina nepokojne špliecha čím ďalej tým bližšie a po pár momentoch je vonku: asi dvadsaťpäťcentimetrová šťučka. Eli sa od radosti zubí, akoby chcela konkurovať svojmu prvému životnému úlovku. Potom ju Miko púšťa a želáme jej, nech spokojne narastie.

Nasleduje obligátna inštruktáž postupného zanorovania háčikov, ďalšie veslovanie, opätovné prepletanie sa leknami so zdvihnutými udicami a zas vlasce putujú do vody. Kým sa s nadchádzajúcim súmrakom dostávame k mólu pri ktorom sme začínali, dámy vyťahujú z vody ešte dve minišťuky - každá po jednej. Rybky putujú späť do vody a my zas do mesta. Spolu s Eli sa zhodujeme na tom, že tomuto spôsobu relaxu sme síce zatiaľ na chuť neprišli, no keď k nemu máme dobrých parťákov, tak je celkom fajn.

Nasledujúci deň trávime sčasti flákaním sa po uličkách v centre mesta, objavovaním historizujúcej kaviarne, či kŕmením hyperdrzích vrabcov omrvinkami na jej terase. Popoludní nás opäť čaká doposiaľ nevyskúšaný zážitok. Spolu s Paulou budeme Mikovi tvoriť fanúšikovskú základňu na futbalovom zápase, kde nastúpi ako útočník za jeden z miestnych klubov. Hrá sa proti klubu z najbližšej dediny. To znamená, že treba nasadnúť do auta a hodinu sa viesť niekam cestou obklopenou hustým lesom. Jazdu využívame na oboznámenie sa s reáliami - futbal je totiž vo Fínsku tak populárny, že tam existuje šesť líg a hrá sa všade a všetkými. Od sotva školopovinných detí, po usadené rodiny. Zvedavosť sa vo mne mieša a obavami: ako sa mám správať na úplne novom mieste? Ako mám reagovať medzi neznámymi ľuďmi? A ako mám sledovať aktivitu, ktorej absolútne nerozumiem, nič mi to nehovorí a zatiaľ som na nej neobjavil ani štipku zábavy? Upokojuje ma, že v tomto rozpoložení nie som sám. Na ihrisko prichádzame zavčasu, a tak nechávame Mika zaliezť do šatne. My zatiaľ zaliezame do okolitého lesa, podporujúc sa vzájomne v rozpakoch z toho, čo nás čaká. Nemáme však priestor paprať sa vo svojich pocitoch nejak dlho, lebo ako Paula tak Eli badajú v okolí trčať z trávy klobúčiky jedlých húb. Vyťahujú plátenú tašku, miznú zo štrkového chodníka do lesného porastu a predháňajúc sa v tom, ktorá nájde viac, krajších a väčších ako tá druhá si pochvaľujú, že toto je parádna zábava. Sú na mňa v presile, pretože odkaz od predkov-zberačov zrejme v mojom genofonde vybledol, tak aspoň čumím do korún okolitých stromov.

Po chvíli pôsobím ako narušiteľ všeobecnej radosti, keď po pohľade na hodinky oznamujem, že sa treba vrátiť. Nie že by som horel túžbou sledovať dianie na ihrisku, ale prišlo by mi to blbé voči Mikovi. Prichádzame na tribúnu. Na pravej strane sedí skupina asi štyridsiatich ľudí. Na ľavej jeden párik, jedna rodinná trojica a zmiešaná dorastenecká štvorica. Usudzujeme, že početnejšie zastúpené krídlo sú asi domáci a tam, kde niet skoro nikoho, budú zas hostia. Keďže v tú chvíľu ešte netušíme, s ako veľmi náruživými fanúšikmi máme tú česť, obsadzujeme lavičky v sektore hostí. Vďaka chvíľkovej nepozornosti nevidím moment kedy hra začína. V dobrej viere sa preto pýtam, ktorí sú naši. Dostávam odpoveď, že "čierno-bieli". Jediný malý zádrheľ je v tom, že zatiaľ čo jedno družstvo má čierne kraťasy a biele tričká, ich súperi majú biele kraťasy a čierne tričká. V momente, keď sa medzi seba zamiešajú, takmer dokonale splývajú do jednej nerozoznateľnej masy. Nevadí, aspoň máme o čom kecať prvých desať minút zápasu.
"A toto bude trvať ešte hodinu dvadsať" ozýva sa Paula zdeseno - sústrastným hlasom. Vybuchujeme do smiechu. Netušíme, čo sa na tráve deje, lebo z nášho pohľadu chvíľu behajú, chvíľu stoja a pomedzi to debatujú a takí traja z nich ešte aj pískajú na píšťaľke, akurát jediná vec, ktorú vieme bezpečne rozpoznať - a síce gól - sa nekoná. Prekvapuje nás však, čo sa deje na tribúnach. Totiž, vôbec nič. Z celej osádky hľadiska sme my traja suverénne najhlučnejší, pričom máme jediné šťastie, že nám nikto nerozumie.   Inak by nás za naše blbé kecy, na ktorých sa kráľovsky bavíme, asi roznosili na kopytách. A to ich najbúrlivejším prejavom je totálne vlažný potlesk, ktorým odmeňujú zákroky finty a triky takého rázu, že aj mne - hrdému ignorantovi futbalu - je hneď jasné, že by si zaslúžili aspoň dvakrát spomalený replay a mexickú vlnu k tomu.   Zhruba v druhej tretine prvého polčasu to adolescentná štvorica sediaca nám najbližšie nevydrží a odchádza. Zápas sa nesie stále v rovnakom duchu ďalej: najviac ľudského revu dolieha z trávnika, hmatateľné ticho tribún občas naruší krátky dôstojný potlesk, a my zatiaľ stíhame komentovať všetky sety, gemy, obehnutia méty, zakázané uvoľnenia a fakt, že sme ešte nevideli krv, alebo aspoň to, ako si niekto dáva do držky. Na začiatku druhého polčasu už s nami na tribúne ostáva len trojica, evidentne mladá rodinka, ktorá od nás sedí tak ďaleko, ako sa len dá. V momente, keď padá jediný gól zápasu, náš tým vyhráva a my práve nahlas ľutujeme, že sme predsa len nevyrobili ten transparent, odchádza aj oná trojica a na našej polovičke tribúny ostávame samy. Keď po konci zápasu skandujeme a vískame na oslavu víťazstva, domáci fanúšikovia sa rozchádzajú ešte spôsobnejšie, ako som videl v nedeľu pred kostolom. Pre istotu však aj tak ideme k autu radšej okľukou. Cestou sa zhodujeme na tom, že nik z nás netušil, aká môže byť futbal zábava. Len k tomu treba správnych parťákov. Na večeru robím tie nájdené huby s vajcom...

Keďže ryba a hosť na tretí deň smrdia, aj my sme sa po troch dňoch strávených v spoločnosti Pauly a Mika presunuli o kus ďalej. Konkrétne do jednej pomerne malej izby na predmestí prenajatej cez istú elektronickú platformu poskytujúcou zdieľané bývanie. Okrem záujmu udržania dobrých vzťahov s priateľmi sme totiž potrebovali chvíľu na premýšľanie: príchodom do Jyväskylä sa náš plán končil, potrebovali sme teda vymyslieť, čo podnikneme ďalej. Na rozvážne myšlienky potrebujeme tiché prostredie a pár chvíľ súkromia nám tiež nezaškodí. Tak sme po dvoch dňoch vyhútali, že keď sme už v severských krajinách, pôjdeme navštíviť ďalších kamarátov, čo tam máme. Aby sa už viac neopakovala noc, kedy je nemožné zaspať kvôli chladu, doplnili sme na tretí deň do našej výbavy mohutný hrejivý zimný spacák. Na naše počudovanie sme tu, uprostred Fínska, zohnali výrobok českej proveniencie. Následne nič nebránilo tomu, aby sme sa dvadsiateho ôsmeho augusta okolo druhej popoludní postavili k odbočke na diaľnicu s tabuľkou, na ktorej stálo "Oulu".