Čiže čo predchádzalo derniére ako takej. Nuž, predsa reprízy. Deň sa upratal do takého pekného logična: prísť najneskôr hodinu a pol pred začiatkom reprízy na "miesto činu", nachystať všetko potrebné, odohrať reprízu, zbaliť všetko potrebné, a ísť kade ľahšie. Jeden deň sa hralo o šiestej večer, druhý o druhej poobede, takže aj dochádzanie do/zo školy bolo také veselo pestré. Akurát ešte cez víkend sa mi Soo-hyung sťažoval, že čo som mu dal poukaz na voľný vstup, tak z neho nemá nič, lebo už je vypredané. Všetko. Až som tak očami zaklipkal od prekvapenia, predsa len bolo pre mňa nečakané, že sa všetkých šesť repríz vypredá ešte pred premiérou...
Zhruba v strede týždňa (hralo sa od piatku do piatku), mi zvoní telefón. Jedna z herečiek. Zodvihnem (mimochodom je to fest od vecí hovoriť o "zdvihnutí" pri mobile, veď ten vlastne človek dvíha neustále ;-))
"Kira-Emi je chorá, dnes nevystúpi, jej part odspieva klaviristka. Tak jej bude treba mikrofón, see you...", zloženie telefónu. Uf, ešteže mám času dosť. Zhruba za polhodinku je všetko potrebné nachystané, akurát zapájam poslednú vecičku, keď do štúdia vojde Tinja:
"Emi dnes nepríde, jej veci spievam ja" vraví mi hneď z príchodu.
"No moment, pred chvíľou mi volala Iida, že spieva Katarina" nedám sa, aj keď začínam byť mierne zmätený.
"Nakoniec sme sa rozhodli, že to bude takto lepšie, vyzeralo by to divne, musím valiť naučiť sa text".
"Hodne šťastia". A už jej niet. V tom sa ozýva telefón. Prijatá SMS-ka:
"Zmena plánu, miesto Emi spieva Tinja. Iida". V duchu sa pousmejem - toľkej informovanosti som sa už dávno nezúčastnil. No je to fajn, aspoň sa predchádza stresu a zmätkom. Odpisujem, že už o tom viem, no že ďakujem za info. Som akurát v polovičke, keď sa otvárajú dvere, a vchádza Iida.
"Písala som Ti SMS"
"Práve Ti odpisujem," odvetím "pred chvíľou tu bola Tinja, všetko viem od nej". Debatu uzatvárame, každý má dosť toho svojho na práci. Po zhruba štvrťhodinke stretávam Mattiho.
"Vieš o tom že...?" snaží sa ma spýtať na moju znalosť našej aktuálnej situácie. No prv než stihne dopovedať ho ubezpečujem že som so všetkým oboznámený, na zmenu som patrične pripravený, a že som veľmi vďačný, za včasný príjem informácií.
To bolo v stredu. Kira nehrala ani vo štvrtok. A potom nadišiel piatok, derniéra. Tam sme sa už stretli všetci. Keď som neskôr Heikkimu vravel, že to bolo najlepšie predstavenie, len sa pousmial, že to tak býva vždy. No nepomohol som si, po každej peničke ma chytal jemný sentiment, že to bolo poslednýkrát, čo bola zahraná. Našťastie nebolo času si ho vypestovať do niečoho bujnejšieho, bo nasledovala ďalšia. Hmm, až s odstupom času mi tak docvakáva, že takáto nostalgia za predstavením ma chytá po druhýkrát v živote. Prvý raz to bolo, keď som asistoval s odovzdaním niekoľko tisíc knižiek do zberu.... ale to je iný príbeh, známejší.
No a tak ako premiéra, samozrejme sa musela osláviť aj derniéra. No bolo také trošilinku iné. Také ako keď sa kopa ľudí lúči... Raz darmo, vyše jedného mesiaca niečo robiť, a potom zrazu koniec, to sa hneď vrodený sentiment tisne do celého človeka, a potom neskôr sa cez prsty a klávesnicu vylieva do písmeniek. Samozrejme sa oslavovalo po fínsky - čiže najmä v saune, a priľahlom okolí. Tam aj Jussi preniesol pamätnú vetu "Bolo to fajn, a je fajn aj to, že to už je za nami."
Po desiatej sme sa presunuli do "bunkru" (podzemný priestor, jediný v škole kde sa dá byť teoreticky celú noc, s klavírom, reprákmi, a mikrokuchynkou). Ani som tak nechcel, ako sa mi podaril husársky kúsok - aj byť, ako mám obľúbené, do úplného konca, odchádzať s poslednými, no pritom ešte aj stihnúť nočný bus. Raz darmo, skúsenosť z predchodzieho týždňa poučila :-D
Pár dní nato si tak idem metrom, ako každý všedný deň. Moju pozornosť upútala jedna žena. Teda jej šatka. Ono, na šatke samotnej nebolo vlastne zvláštne nič. Ale v jednom zo záhybov, tesne pri líci, mala zastrčený mobil, a veselo telefonovala. No aký parádny zlepšovák, tomu hovorím "hands free" skutočne v praxi.
Inokedy zas tak sedíme s Heikkim v Milenke, a kecáme o všetkom (ne)možnom. Ako dvaja typickí ukecaní chlapi. Ani neviem akou zhodou okolností sa dostávame k hokejovým klubom, najmä tým českým. Pýta sa ma, ako sa volá ten ostravský. Keď mu odpovedám "Baník", on sa len začuduje: "what? panic?". Rehocem sa na celé kolo, až sa po mne ohliada zopár ľudí. Uznávam, žeby to bolo meno pre akýkoľvek športový klub ozaj originálne. Môžu panikáriť koľko chcú, veď to majú v názve.
Skrátka a dobre, život ide ďalej aj po skončení predstavenia, ktoré človeka chytilo za srdce ;-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára