„Poď si s nami dať hlasovú rozcvičku“ volá ma Martina (vedúca oddelenia herectva v Švédčine a zároveň režisérka tohto počinu (no nesiaha po Čínu ;-)) v stredu, predvečer premiéry, pred generálkou. Dvakrát mi núkať netreba. Jednak som za každú srandu, a okrem toho, môcť si zaujúkať pod odborným vedením, je príležitosť pre mňa nie každodenná.Obzvlášť pod Martininým vedením – totiž, videl a počul som už kopu hlasových rozcvičiek, ale tie Martinine mi ako nestrannému pozorovateľovi prišli zatiaľ najzaujímavejšie. Zopár dychovo - pohybových ťahov na rozohriatie, a už nastupujú hlasy. A tak sme si tam spokojne kvílili, mrmlali, fufňali aj pobrukovali, ba nakoniec aj spievali. Až tak spokojnejšie sa potom dalo obsedieť z mixpultom. Inak generálka ako taká v pohode, až na to, že nám chýbala jedna hlavná postava, a okrem toho to bola generálka verejná, čo som až do poslednej chvíle nevedel :-D Ale zrejme to tak bolo lepšie.
Po skúške ešte zopár info o časovom rozvrhu na ďalší deň („ak chceš mať zas s nami hlasovú rozcvičku tak príď o druhej, inak stačíš o pol tretej“), a už ma zopár chalanov volá do sauny. Šiel som, bo v tej našej školskej som ešte predtým nebol, a treba okúsiť, keď jesto čo ;-). Tam sa to samozrejme podľa nepísanej tradície zvrhlo na lingvistickú debatu, a Nils, čo je Švéd rodený, no do fínskej školy momentálne chodený, mi ukázal rozdiely medzi výslovnosťou fínskej a švédskej Švédčiny v onom jazykolame, čo ma bol býval naučil zhruba týždeň dozadu. A tak som si toho dňa odpremiéroval (fakt super) hlasovú rozcvičku, a školskú saunu. :-)
Deň D, alebo skôr Š ako štvrtok. Deň premiéry. Jasné sústredenie striedané s očakávaniami, kto pozná pozná, a kto nie, možno raz spozná. Z asi desiatej kontroly či som na nič nezabudol ma ruší Heikki:
„Bola by sranda asi desať sekúnd pred koncom poslednej pesničky všetko vypnúť “ potom ukazuje na rolku toaletného papiera, ktorá sa nevedno prečo vyskytuje pod hľadiskom/“elevací“ a dodáva „keď ťa zavolajú na ďakovačku, tak ho použi miesto konfety“. Ešte nasleduje rituálny kop tam, kde chrbát stráca svoje poctivé meno, a ide preč. Ináč zaujímavý poznatok z praxe: nepostrehol som, žeby si tu hovorili niečo ako „zlom vaz“. Aj keď ja som každému povedal „brake a leg“, oni mi zaželali len ručne/nožne stručne :-D
Samotná premča v pohodičke, nestalo sa nič nepredvídateľné. Na konci sme všetci dostali po ružičke. Milé :-). Ľudia sa postupne rozišli, a ostali sme tam len všetci tí, čo to nejak tvorili. Čiže okrem hercov a muzikantov ešte aj režijné, hudobné a choreografické vedenie. Čo nasledovalo potom celkom presne neviem, lebo síce zopár ľudí vždy niečo povedalo, ale zakaždým to bolo po švédsky, takže netuším o čom bola reč :-D A potom ma Matti vyzval, že či im nechcem povedať, čo ma naučili 8-). Zámer bol jasný, nakoľko tma bola prítomná aj ich učiteľka, čo ich s danou vetičkou neraz pomorila. Tak som sa z hlboka nadýchal, a podarilo sa mi to bez väčšieho zakopnutia (ono sa povie že v pohode, o nič nejde, ale vravte niečo, čomu poriadne nerozumiete, cca 30 ľuďom, ktorých materinský jazyk je ten, čo sa snažíte nesprzniť :-D). Ľudkovia, trúfam si povedať, že hurhaj a aplauz aký sa strhol potom, bol väčší (OK, hlučnejší) než na konci predstavenia.
O niekoľko hodín, družných debát improvizačiek za klavírom a ujúkaní/békaní/speve neskôr, som si povedal že je najvyšší čas ísť domov. Vyrazili sme viacerí, a cestou na zastávku sa postupne ľudia oddeľovali, až sme k mojej zastávke prichádzali dvaja. Jesper, náš bubeník, a ja. Už z diaľky vidím N95, čiže nočný bus idúci mojim smerom (aj keď na konci sa mierne vychyľujúci z pôvodnej trasy). Bežať, alebo nie? No, dobehnúť ho už nestíham. Dochádzame na zastávku. Paráda, o desať minút má ísť presne môj. Jáj parádička, už sa vidím vo vodorovnej polohe... Jesper sa ma ešte pýta či som dosť teplo oblečený, a po uistení že áno, vyráža svojim smerom. O chvíľku prichádza ďalší bus. No, tiež ide po mojej trase, ale nie až úplne do konca. V cestovnom poriadku sa uisťujem, že vtedy jazdí, a že som nič neprepásol. Parádička, už len päť minút. O desať minút sa mi podarilo zistiť dve veci. Prvá bola to, že som celý čas pozeral do cestovného poriadku na sobotu, a tá druhá, že keď som sa konečne vytešoval z rozpisu pracovného týždňa, tak mi chvíľku trvalo, kým som rozlúštil, že to malé písmenko za časom jazdy znamená „premáva v piatok“ :-D.
Hehm, aký pekný, taký blbý, povedal som si. Hodenú rukavicu prijímam, idem pešo. Áno, viem že je to štrnásť kilometrov a že sú dve ráno, a nepoznám cestu ale iba smer, ale zajtra vstávať nemusím, a okrem toho kus mojej držgrošskej povahy mi v nálade popremiérových osláv hovorí, že predsa nebudem cálovať 50€-čiek za taxíka... Taktika jednoduchá. Sledovať trasu metra, pokiaľ sa to len bude dať. Našťastie na prvom úseku, relatívne v centre mesta, poznám skratku. Asi po polhodine, keď konečne kráčam po chodníku popri výpadovke, stretávam dvoch chlapíkov. Kráčajú oproti mne. Mňo, kráčajú je odvážne tvrdenie pre ich spôsob pohybu, ale na nohách sa držia. Čosi sa ma pýtajú. Odpovedám že nehovorím fínsky :-D Keď mi dôjde, že sa pýtajú kam idem, tak ani nestačím povedať celé „Kontula“, a už sa rehocú ako na vtipe roka, a miznú tak rýchlo, ako im to ich spoločensky unavený stav dovoľuje. No, hlavne že je sranda. Aspoň pre nich. Inak sneží, fúka vietor, a je asi plus jedna. Na moste sa ma zmocňuje prekvapenie. Už som videl na mostoch všeličo. Ale záchranné plávacie koleso ešte nie. A vzápätí mi dochádza, že sa nedivím tomu, že ho tam vidím, ale tomu, že som ho nevidel aj na ostatných mostoch ponad vodu, ktoré som kedy navštívil...
Noc ubieha relatívne monotónne, no únavu zatiaľ necítim. Najčastejší pocit a myšlienka „jejo, to som už tu“. Podľa zbežných výpočtov mi vychádza, že medzi pol piatou - piatou by som mohol byť „doma“. Aj mi v tom napomáhajú perfektne značené chodníky pre chodcov/cyklistov tiahnuce sa pozdĺž koľajníc metra raz bližšie, inokedy ďalej. O nejakej pol štvrtej zažívam ďalšie prekvapenie – počujem vtáky. Pfúha, sú to machri, takto skoro, v takomto počasí. To že tu majú nemrznúce spevavce som zistil hneď po príchode, ale že sú k tomu ešte aj ranostaji.... To už som okolo polovičky trasy. Jediného človeka široko-ďaleko sa pýtam, ktorým smerom je Kontula. Dostávam odpoveď, že stále len pokračovať. A tak pokračujem. Únava ma síce nechytá, zato si ale cítim nohy a chrbát.... nedivím sa im. V hlave sa mi naháňajú útržky melódií všetkých možných pesničiek čo poznám. A najviac tých detských. Až sa na tom musím usmievať. Rovnako ako na tom, aký musí byť na mňa pohľad – týpek zababušený v zimnej bunde, na hlave kapucňa, a v ruke ruža kráča nocou :-D jupí, predposledná zastávka metra pred tou mojou. Šípka ukazujúca sme s nápisom „Kontula 1,5 km“. Paráda, o nejakú polhodinku som doma. Vytešený pokračujem ukázaným smerom. Pokračujem, a kráčam, pomaly ma už aj únava začína chytať. Ale kde je dráha metra? A prečo sú tu tie stromy iné, ako v okolí Kontuly? Aj domy, a vôbec, všetko.... Dochádzam na rázcestie, a na odbočke visí šípka „Kontula 2 km“ Ach jo, to som si dal... no nevadí. Pokračujem. Ale už ma to nebaví. Fakt že vôbec. Odhodlávam sa ukončiť tento pokus, a z najbližšej zastávke chytiť bus, nakoľko už je dosť hodín na to, aby premávali. Konečne vidím ulicu so zastávkou. A jej meno napísané „Kivikonkaari“. Bisťu, veď to je kdesi v okolí mojich intrákov, myslím si. Lenže, ktorým smerom? Nič mi tu okolie mojich intrákov nepripomína! Žeby to bolo len to únavou, a tým, že ma oblí celý človek? Hmm, možno... Zastávka, ľudia, odhodlanie počkať si na bus. Prichádza. Keď nastupujem, tak hodiny nad šoférom ukazujú 5:59. Bus sa pohýňa. Cesta v ľavotočivej zákrute vychádza na kopec. Zastávka. Zákruta pokračuje, ale z kopca schádza. Rovinka, krátka pravotočivá zákruta, znova rovinka, zastávka. Ale táto je rovno pred našimi intrákmi. :-)) Tak som si hneď napriek pokročilému večeru dal v hlave všetko dokopy, a došlo mi, že som si urobil zachádzku zhruba tak hodinu a štvrť-hodinu a pol. Iba také velikánske terénne U.
Sprcha bola lahodná, ako hádam ešte nikdy. Po ľahnutí si si spomínam na vetičku „dávaj si pozor čo si želáš, lebo by sa Ti to mohlo splniť.“ Keď som sa totiž pred časom dozvedel aká je vzdialenosť medzi mojim ubytkom a školou, tak mi napadlo, aké by to asi bolo niekedy si to prejsť pešo... B-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára