O deň dlhšie intermezzo

Ráno v stredu päťnásteho augusta,  keď po daždi ostala už iba vyumývaná obloha a pár kvapiek na tráve, zisťujeme, aké malebné prostredie sa vôkol nás nachádza. Do všetkých strán sa rozkladajú lesy, ktorých jediným prerušením je tok rieky Guaja, po ktorej má celý národný park aj svoje meno. Keby sme sa nepozerali do mapy, veru by nám nič nenaznačilo, že len niekoľko kilometrov odtiaľto sa rozkladá mesto. Rýchlo padá rozhodnutie, že sa tu pozastavíme nie na dve, ale rovno na tri noci.

 Na recepcii sa ani trocha nepozastavujú nad tým, že im v noci miesto hríbika narástol stan. Zato my sa nestačíme čudovať: v cene je okrem teplej vody v sprche ešte elektrika zo zástrčiek postavených všade možne, a k tomu drevo na oheň - dokonca v kôlni nasekané na polienka! To nám hrá do kariet: na takomto pokojnom mieste sa mi budú dobre doháňať resty. Od začiatku bol totiž môj zámer uverejňovať článok z aktuálnej etapy cesty ihneď po jej ukončení. Pekne z čerstva, instantné zdieľanie. Lenže to by som nemohol byť taký majster prokrastinácie, akým som. Tak sa stalo, že cesta sa odvíjala a zážitky hromadili rýchlejšie, než som ich v písomno - obrázkovej podobe stihol púšťať do sveta. No a práve tu, v kempe Žagarkalns mám perfektnú príležitosť tento nesúlad medzi zažitým a uverejneným vyrovnať.

Vyrazili sme do mesta Cēsis, za účelom doplnenia zásob. Že v našich supermarketoch v oddelení pečiva dopekajú čerstvé kúsky zo zmrazených zásob nám všetkým už príde samozrejmé. No priam nás ohromilo, keď sme v tom miestnom videli asi tri skutočné tetušky - pekárky, ktoré tam úplne od základov tvorili všetky možné druhy pečiva. Cesto, plnky, váhy, pece... To všetko hneď za pultom s vyloženými výsledkami ich umu. Dali sme šancu slaným druhom a veru chutili znamenite. Haló, manažment stredoeurópskych supermarketov počuješ? Takto sa robí kvalitný produkt a spokojný zákazník!

Po takto príjemnom prekvapení, osviežení na duchu a zbavení hladu sme veru veľmi ľahko a ochotne upustili od myšlienky na rýchlu akciu "do obchodu a nazad". Veď tá trištvrtehodina zo stanu do centra mesta by nám druhýkrát ubrala príliš veľa času - treba využiť to, že sme už tak blízko! Zamierli sme teda medzi historické domy na malé námestie a ďalej smerom, kde sa pomedzi okolité stromy vypínalo niekoľko veží.

Zámok a zrúcanina stredovekého hradu, tvoriace spolu jeden komplex. Až vnútri zámku sme zistili, aký bol dôležitý v rámci Lotyšských dejín - a že niekedy šlo veru o udalosti poriadne pohnuté.

Pri prechode na hrad nás zaujal stánok. Za pultom dievčina v historizujúcom kostíme. Čože, na tom by nebolo nič nezvyčajné, veď stánky s rôznymi lákadlami pre návštevníkov číhajú na mnohých takýchto miestach. Ani to, že na pulte sú porozkladané takmer výlučne sviečky nám sprvu nepríde zvláštne. Veď úplne pokojne môže ísť o sviečky z vosku z miestnych včiel, a tie lucerničky okolo nich môžu zas súvisieť s legendou, ktorú len my nepoznáme... Ale prečo by potom tak veľa tých sviečok horelo v oných lucerničkách? Chcú sa ich čo najrýchlejšie zbaviť? Vysvetlenie podáva až dievčina za pultom: kto chce do ruín hradu, ten dostáva lucernu so sviečkou ako zdroj svetla!

Berieme si jednu a zostupujeme dolu drevenými schodmi. Denné svetlo sa mení v šero. Ocitáme sa akejsi bývalej pomerne rozľahlej miestnosti, kde pár malých okien ešte dodáva aspoň obmedzenú dodávku fotónov. No okrem dverí, ktorými sme prišli, nevidíme iný východ. Keď si naše oči trocha zvyknú, v jednej zo stien vidíme dosť veľký otvor, z ktorého sa valí tma hustá ako atrament o konzistencii medu. Naša sviečka odhľuje, že práve tam sa nachádzajú schody. Postavené priamo v stene veže, točito mieria hore. Úzke len tak tak na jedného človeka, strmé, bez okien. Oceňujeme našu sviečku a štýlovosť toho nápadu.

Tmu tisícročných kameňov hradu sme vykompenzovali svetlom mestskej galérie s výstavou zo súčasnosti. Keď nám tam už platili vstupenky, tak čo by sme to neskúsili. A mali sme šťastie, plastiky zväčša na báze textilu boli dokonca miestami aj pekné.

Prach priehrštia historických aj aktuálnych dojmov sme sa rozhodli spláchnuť v miestnom remeselnom minipivovare, ktorý nám odhodlane a sebavedome zastal cestu po opustení hradného komplexu s mestskou galériou. Po krátkej diskusii s ich krčmárom a zistení, že pivo ich vlastnej produkcie momentálne nemajú (a predávajú konkurenčné) sme dali za vďaku ich limonáde. To aká bola dobrá vylepšilo aj ich reputáciu z nedostatku zásob.

Do kempu sme sa vrátili akurát včas na to, aby sme si pred spaním stihli prihotoviť niečo na večeru...

Ďalšie dni plynuli v kombinácii leňošenia, varenia, triedenia fotiek a písania. Podarilo sa mi dokončiť a uverejniť dva články. No vo štvrtok sedemnásteho okolo poludnia, keď pomaly nastával čas na odchod, mi je jasné, že toho dňa nemám šancu vyrovnať náskok, ktorý som dal času svojim zameškávaním. Chce to ešte jednu noc, aby sme tu boli o deň dlhšie. Potom už konečne budem môcť uverejňovať priamo to, čo sme aktuálne zažili. Silný argument zabral, ostávame. Tak píšem do večera. Ráno sa občerstvujeme prechádzkou po značených chodníkoch národného parku a nestačíme sa diviť, keď objavujeme lyžiarsky svah s lanovkou. Po návrate píšem. Eli pripravuje jedlo, balí stan. Blíži sa čas, keď treba odísť. Dopisujem posledné vety, Eli zatiaľ kompletuje naše batohy. Máme zbalené. Mám dopísané. Už si to len kontrolne prečítať. Sú asi štyri hodiny popoludní. V tom na niečo klikám. Text mizne, ostáva po ňom prázdna biela stránka. Chvíľu na seba bezradne hľadíme, potom hľadáme na internete všetky možné riešenia a jedno po druhom hneď aj skúšame. No po štvrťhodine nám je jasné, že všetko, čo som písal posledný deň a pol je nenávratne fuč...

Uľavujem si voľajakou nadávkou, berieme batohy a vyrážame hľadať miesto na stop.