Prvé stopárske miesto toho dňa sme našli za Cēsis smerom na Staube. Monotónnosť čakania spestruje sprievod áut so svadobnou výzdobou mieriaci do mesta. Po hodine začína mrholiť, no našťastie vedľa cesty rastie strom s košatou korunou, pod ktorým nachádzame úkryt. O ďalších dvadsať minút, chvíľu po tom, čo svadobný sprievod odfrčal z mesta smerom preč, zastavuje auto. V ňom mladá pani s malým synom. Máme odvoz na križovatku pri Staube. Okrem nás a blízkej benzínky sa na nej nachádza ešte hostinec, kde sa odohráva svadobná veselka.
Čakáme hodinu, povzbudzovaní rozjarenými svadobčanmi mávajúcimi z okienok áut, ako sa premávajú hore - dolu. Ale žeby zastali a aspoň nás ponúkli zákuskom, to ich už nenapadlo. Potom nás berie Igor - elentroinžinier z Rigy. Ide do Valmiery, odkiaľ pochádza jeho žena, je tam teraz aj s ich synom. Vyhodil nás za mestom priamo na výpadovke na Valku.
Tam sme nestihli ani poriadne skonštatovať, že popoludnie sa skláňa k večeru, lebo nás po pätnástich minútach zobral vysmiaty otecko troch detí. Teraz bol v aute bez nich. Ako v skoro každom aute, aj tu sa pretriasa odkiaľ sme, čo robíme, kam smerujeme. Veľmi sa mu pozdáva náš nápad s cestovaním a po odpovedi, že sme zo Slovenska nás pán prekvapuje odpoveďou, že to tam pozná, lebo chodieva aj s rodinou lyžovať do Jasnej. To sme fakt nečakali! Vyhodil nás v Strenči za kruháčom smerom na Valku, radostne mávajúc na rozlúčku.
Slnko zapadlo a my uvažujeme, či to už zabalíme alebo dáme stopovaniu ešte aspoň jednu šancu. Rozhodujeme sa pre šancu - keď pre nič iné tak preto, že sme na okraji dediny medzi hustou zástavbou domov, kde by sme len ťažko hľadali miesto na spanie. Osud sa našej šance chopil a za cca dvadsať minút, na súmraku, nám zastavil chlapík okolo štyridsiatky v aute s estónskou značkou. Je nám jasné, že túto noc spíme za hranicami.
Ukazuje nám na mape Estónska akúsi obec v jeho prostriedku, kam ide. Súhlasíme: na ceste do Tallinu je to významná pomoc. Potom sa začína obvyklá debata otázkou odkiaľ sme. Pri odpovedi že zo Slovenska sa hneď pýta na Bratislavu a my nechápeme: druhý šofér v rade a pozná to tam. Vari sme natrafilil na Lotyšsko - Estónsky lyžiarsky zväz? Nenatrafili - zato sme stretli šoféra kamiónu, ktorého pravidelným rajónom bývajú stredoeurópske štáty a Balkán. Včera sa vrátil zo Sofie a dnes má konečne deň voľna. Po istej chvíli a o niekoľko desiatok kilometrov ďalej, na prvej pumpe za hranicami, medzi kúpou kávy a jeho cigaretou sa reč zvrtla aj na našu cestu - pýta sa, kam to vlastne ideme. Po odpovedi, že do Tallinu sa na jeho tvári rozlial výraz hlbokého rozmýšľania. Sem-tam naklonil hlavu zo strany na stranu, neurčito pohmkával, občas oči prižmúril, párkrát sa z neho aj zadymilo. Potom sa uchechtol a pomaly, starostlivo, mierne pobaveným tónom povedal, že veď vlastne on do Tallinu ide. Zajtra ráno. Tam vyzdvihne kamión a naberie kurz do Brna. Dedinka menom Tamsalu, ktorú nám na začiatku ukazoval v mape, mu slúži akurát na nocľah. Pokiaľ budeme schopní zariadiť si tam nocľah, ráno nás môže odviezť až do Tallinu. To je ponuka, ktorá sa neodmieta! Zahodil ohorok z cigarety a vyrazili sme. Následne nám ešte núka, že ak cheme, môžme s ním ísť aj tým kamiónom do Brna a dať si celú cestu ešte raz... V Tartu si robíme asi desaťminútovú prestávku, aby sa náš šofér mohol porozprávať s kamarátom, ktorého nevidel štyri roky. Použitie mojej offline navigácie v tomto meste nás teší - tiež sme trocha napomohli tomu milému stretnutiu. Do Tamsalu prichádzame okolo polnoci. Krajinu halí milosrdná tma, ktorá ochotne schová pod svoj plášť dvoch bezprízorných zblúdilcov. Flek na spanie nachádzame v rozostavanom parku uprostred dediny. Stan nestaviame, len sa prikrývame jeho vrchným plášťom proti rose.
V noci dul vietor a hnal nízke mraky. Spíme plytko, nepokojne a kvôli svitaniu sa budíme už o štvrtej. V noci bola tak silná rosa, že nám premokol nielen ten plášť zo stanu ale aj pršiplášte, čo sme mali pod sebou. Vstávali sme dosť uzimení a neveľmi oddýchnutí. Mraky nad nami sa prevaľovali a okrem kŕdľa vrán bolo okolie príliš tiché na to, aby čakanie na odvoz ubiehalo rýchlo. Aspoň, že pršať začalo až potom, čo sme sa už asi polhodinu viezli.
V nedeľné ráno nás deviata hodina zastihla v Talline na parkovisku pri akomsi nákupnom centre vo chvíli, keď pre naše veľké potešenie práve nepršalo. Celý zvyšný deň trávime naháňaním sa s dažďom a hraním sa s ním na schovávačku. Suverénne vyhráva - prší zásadne vtedy, keď sme niekde von a šetrí si vodu vo chvíľach, keď sme zalezení niekde pod strechou. Túto vleklú hru prekladáme zháňaním ubtovania v suchu, lístkov na trajekt a niečoho teplého pod zub. Oj, ako pôsobí všetko inak a rozdielne než pred tými siedmymi rokmi, keď sme tu prvýkrát boli. Teplé slnečné prijatie s domáckou pohostinnosťou strieda okrem sychravého počasia aj dav turistov a ovzdušie presýtené komerciou. Som obeťou vlastného spomienkového optimizmu, alebo sa tu niečo podstatné medzitým zmenilo? Zmenil som sa ja? Alebo je dnes proste len "blbý" deň?
Útulnú atmosféru navodzuje až večer v spoločnej kuchynke hostela. So šálkou posledného nápoja pred spaním sa totiž nevdojak pripletáme do debaty dvom cestovateľom. Stopárke z Fínska a austrálčanovi, ktorý je v Európe už druhýkrát a stopovanie mu príde fascinujúce, úžasné, exoticky nepredstaviteľné a stopári samotní ako neohrození bájni hrdinovia z detských knižiek. Je z nás troch vo vytržení,zatiaľ čo my mu blahoskolnne udeľujeme rady ako začať so stopovaním rýchlo a ľahko a z jeho záujmu a obdivu sme patrične polichotení. Holt, pre neho je evidentne státie na okraji cesty s tabuľkou v ruke tým, čím je pre mnohých z nás východ slnka nad Uluru...
Pondelok dvadsiateho augusta pre nás začal budíkom o štvrtej ráno. V mrákotách sa snažíme čo najtichšie a zároveň čo najrýchlejšie opustiť izbu. Na balenie využívame schodisko a potom vykračujeme rannou tmou do prístavu. Tam sme medzi prvými z tých, čo vyplávajú o šiestej. Pozorujeme prichádzajúcich ľudí. Všetci viac či menej pripomínajú námesačných. Po nalodení sa z väčšiny z nich stávajú obyvatelia kráľovstva Šípkovej Ruženky - driemu na kaviarenských stoličkách, v kresielkách na chodbách, či na širokých okenných parapetách. V telke na stene beží predpoveď počasia: dnes má v Helsinkách pršať. Ajajaj! Z hĺbky pamäte lovím spomienku, že v neďalekom národnom parku Nuuksio by sa mala nachádzať chatka, v ktorej sa dá prespať. Je rozhodnuté, ideme tam. Potom nám už nič nebráni klimbať v polospánku ďalej, do rytmu dunenia lodných skrutiek a šplechotu vĺn baltického mora
Z mrákot nás preberá až reprodukovaný ženský hlas, ktorý nás v troch jazykoch víta v Helsinkách. Teším sa ako malé dieťa na Vianoce. Veď v tomto meste som pred siedmymi rokmi prežil štyri úžasné mesiace. Postupujeme k východu z lode a neviem sa dočkať, kedy zas uvidím tú známu panorámu. Priestor osobného terminálu si akosi nevybavujem, pripisujem to však dlhej dobe, ktorú som tu nebol. No po opustení budovy je pohľad, ktorý sa nám rozkladá pred očami úplne iný, než by mal. Tu niečo nesedí...
Miesto, kde sa nachádzame mi je úplne neznáme. Všetky indície však naznačujú, že sme v Helsinkách, tak musím zaprieť zmiešané pocity z neznámeho, dať im za pravdu a uznať, že sedem rokov je dosť dlhá doba na presunutie jedného osobného prístavu na nové miesto.
Až s príchodom na železničnú stanicu sa okolie stáva povedomým.
Na rozplývanie sa však nie je čas - nad hlavou nám visia ťažké oblaky a vietor je chladivý. Treba sa čo najrýchlejšie presunúť pod strechu. Tak to popod rôzne strechy berieme prískokmi: infocentrum, stanica a konečne vlak do Espoo. Teda aspoň dúfame: svetelných panelov je síce plný vagón, no z trasy vlaku sú tam uvedené len štyri najbližšie zastávky a potom až konečná, ktorá leží až o riadny kus ďalej za našim cieľom a platnosťou našich lístkov. Pre tento pokus nám snaženie vyšlo a pár desiatok minút na to už hľadáme na stanici v Espoo ten správny autobus. Vyzerali sme asi dosť bezradne, keďže sa nás nejaký mladík sám od seba opýtal, či nepotrebujeme pomôcť. Dopriali sme mu možnosť napraviť fínom reputáciu ohľadne sociálnych kontaktov. Zároveň sme vďaka nemu o štvrť hodiny neskôr zafungovali ako suverénna navigácia pri otázke páriku neurčitého pôvodu "ako sa dostanú do Nuuksio". Nami pridanú hodnotu sme prejavili zapichnutím prsta do mapy z helsinského infocentra. Tak sme sa stretli všetci v jednom autobuse: smelý dobrodinec, my i párik, plus ešte dve francúzky, ktoré sedeli vedľa nás už vo vlaku do Espoo.
Konečne les, konečne sa začína napĺňať vidina dnešného nocľahu. V Haukkalampi sa chvíľu nestačím čudovať ako sa aj toto miesto zmenilo. Avšak dážď, ktorým nás privítalo, sa po chvíli mierni. Opúšťame úkryt v podobe zastrešenej terasy a po niekoľkých dlhých chvíľach kráčania sa pred nami rozkladá jazero s ostrovom. Na ostrov vedie mostík - priamo k ohnisku a miestu na stan. Ostávame však na brehu, odchádzame kus ďalej od drevárne s pílou a sekerou, ponad latrínu so sedacou doskou z penového polystyrénu. Tam sa totiž pri druhom ohnisku krčí drevený prístrešok - prosté tri steny a šikmá strecha. Stihli sme to práve včas. S našim príchodom sa znovu spúšťa dážď.
Do tmy rozvoniava polievka a nič nebráni tomu, aby sa naplno rozliala večerná pohoda. Vtom sa ozýva hlas pozdravu a svetlo ohňa odhŕňa závoj hustého dažďa z tváre mladíka. Pýta sa, či tam môže tiež spať. Že má nejaké jedlo, o ktoré sa podelí. Tak sme ho prichýlili. Upiekol čosi ako špekačky a naplnil to do pečiva so syrom. My sme k tomu hodili do pľacu našu polievku. Popri jedle debatujeme a z mladíka vylieza, že je Francúz. Mierne nás prekvapuje, že je už tretí za posledných päť hodín. Keď o pár chvíľ neskôr popíjame čaj, z tmy a dažďa sa vynára párik, čo stanoval na ostrove na jazere. Medzinárodné zloženie sediacich sa rozširuje o angličana s nemkou. Onen večer trávime nakoniec oveľa družnejšie, než sme čakali.
Nasledujúce ráno je príjemne lenivé. Mraky sa pretrhali a lesom presvitajú slnečné lúče. Keď sa už sami po odchode spolunocľažníka zberáme na odchod, spomedzi stromov sa vynára postarší pán. Zdraví sa nám po fínsky. Pokus o angličtinu výnimočne zlyháva. Rukami - nohami sa dozvedáme, že by si tu rád urobil oheň. Prikyvujeme a naznačujeme, že nemá na čo čakať. No on, snáď aby napravil reputáciu včerajšieho ochotného mladíka, postáva ticho obďaleč celú dobu, kým nemáme zbalené.
Najskôr lesom, potom po chodníčku, blížime sa k autobusovej zastávke v Siikaniemi. Najbližší spoj odtiaľ odchádza za polhodinu. Akurát uvažujeme, akým spôsobom si ju skrátime aby sme nedali šancu nude, keď smerom od turistického chodníčka prichádza trojica: dve dámy a jeden pán, všetci okolo šesťdesiatky. A rozprávajú sa - po francúzsky! Po zvyšok čakania sa snažíme tváriť nenápadne a pološeptom spriadame plány, ako ubzikneme z tohto obkľúčenia...
Čakáme hodinu, povzbudzovaní rozjarenými svadobčanmi mávajúcimi z okienok áut, ako sa premávajú hore - dolu. Ale žeby zastali a aspoň nás ponúkli zákuskom, to ich už nenapadlo. Potom nás berie Igor - elentroinžinier z Rigy. Ide do Valmiery, odkiaľ pochádza jeho žena, je tam teraz aj s ich synom. Vyhodil nás za mestom priamo na výpadovke na Valku.
Tam sme nestihli ani poriadne skonštatovať, že popoludnie sa skláňa k večeru, lebo nás po pätnástich minútach zobral vysmiaty otecko troch detí. Teraz bol v aute bez nich. Ako v skoro každom aute, aj tu sa pretriasa odkiaľ sme, čo robíme, kam smerujeme. Veľmi sa mu pozdáva náš nápad s cestovaním a po odpovedi, že sme zo Slovenska nás pán prekvapuje odpoveďou, že to tam pozná, lebo chodieva aj s rodinou lyžovať do Jasnej. To sme fakt nečakali! Vyhodil nás v Strenči za kruháčom smerom na Valku, radostne mávajúc na rozlúčku.
Slnko zapadlo a my uvažujeme, či to už zabalíme alebo dáme stopovaniu ešte aspoň jednu šancu. Rozhodujeme sa pre šancu - keď pre nič iné tak preto, že sme na okraji dediny medzi hustou zástavbou domov, kde by sme len ťažko hľadali miesto na spanie. Osud sa našej šance chopil a za cca dvadsať minút, na súmraku, nám zastavil chlapík okolo štyridsiatky v aute s estónskou značkou. Je nám jasné, že túto noc spíme za hranicami.
Ukazuje nám na mape Estónska akúsi obec v jeho prostriedku, kam ide. Súhlasíme: na ceste do Tallinu je to významná pomoc. Potom sa začína obvyklá debata otázkou odkiaľ sme. Pri odpovedi že zo Slovenska sa hneď pýta na Bratislavu a my nechápeme: druhý šofér v rade a pozná to tam. Vari sme natrafilil na Lotyšsko - Estónsky lyžiarsky zväz? Nenatrafili - zato sme stretli šoféra kamiónu, ktorého pravidelným rajónom bývajú stredoeurópske štáty a Balkán. Včera sa vrátil zo Sofie a dnes má konečne deň voľna. Po istej chvíli a o niekoľko desiatok kilometrov ďalej, na prvej pumpe za hranicami, medzi kúpou kávy a jeho cigaretou sa reč zvrtla aj na našu cestu - pýta sa, kam to vlastne ideme. Po odpovedi, že do Tallinu sa na jeho tvári rozlial výraz hlbokého rozmýšľania. Sem-tam naklonil hlavu zo strany na stranu, neurčito pohmkával, občas oči prižmúril, párkrát sa z neho aj zadymilo. Potom sa uchechtol a pomaly, starostlivo, mierne pobaveným tónom povedal, že veď vlastne on do Tallinu ide. Zajtra ráno. Tam vyzdvihne kamión a naberie kurz do Brna. Dedinka menom Tamsalu, ktorú nám na začiatku ukazoval v mape, mu slúži akurát na nocľah. Pokiaľ budeme schopní zariadiť si tam nocľah, ráno nás môže odviezť až do Tallinu. To je ponuka, ktorá sa neodmieta! Zahodil ohorok z cigarety a vyrazili sme. Následne nám ešte núka, že ak cheme, môžme s ním ísť aj tým kamiónom do Brna a dať si celú cestu ešte raz... V Tartu si robíme asi desaťminútovú prestávku, aby sa náš šofér mohol porozprávať s kamarátom, ktorého nevidel štyri roky. Použitie mojej offline navigácie v tomto meste nás teší - tiež sme trocha napomohli tomu milému stretnutiu. Do Tamsalu prichádzame okolo polnoci. Krajinu halí milosrdná tma, ktorá ochotne schová pod svoj plášť dvoch bezprízorných zblúdilcov. Flek na spanie nachádzame v rozostavanom parku uprostred dediny. Stan nestaviame, len sa prikrývame jeho vrchným plášťom proti rose.
V noci dul vietor a hnal nízke mraky. Spíme plytko, nepokojne a kvôli svitaniu sa budíme už o štvrtej. V noci bola tak silná rosa, že nám premokol nielen ten plášť zo stanu ale aj pršiplášte, čo sme mali pod sebou. Vstávali sme dosť uzimení a neveľmi oddýchnutí. Mraky nad nami sa prevaľovali a okrem kŕdľa vrán bolo okolie príliš tiché na to, aby čakanie na odvoz ubiehalo rýchlo. Aspoň, že pršať začalo až potom, čo sme sa už asi polhodinu viezli.
V nedeľné ráno nás deviata hodina zastihla v Talline na parkovisku pri akomsi nákupnom centre vo chvíli, keď pre naše veľké potešenie práve nepršalo. Celý zvyšný deň trávime naháňaním sa s dažďom a hraním sa s ním na schovávačku. Suverénne vyhráva - prší zásadne vtedy, keď sme niekde von a šetrí si vodu vo chvíľach, keď sme zalezení niekde pod strechou. Túto vleklú hru prekladáme zháňaním ubtovania v suchu, lístkov na trajekt a niečoho teplého pod zub. Oj, ako pôsobí všetko inak a rozdielne než pred tými siedmymi rokmi, keď sme tu prvýkrát boli. Teplé slnečné prijatie s domáckou pohostinnosťou strieda okrem sychravého počasia aj dav turistov a ovzdušie presýtené komerciou. Som obeťou vlastného spomienkového optimizmu, alebo sa tu niečo podstatné medzitým zmenilo? Zmenil som sa ja? Alebo je dnes proste len "blbý" deň?
Útulnú atmosféru navodzuje až večer v spoločnej kuchynke hostela. So šálkou posledného nápoja pred spaním sa totiž nevdojak pripletáme do debaty dvom cestovateľom. Stopárke z Fínska a austrálčanovi, ktorý je v Európe už druhýkrát a stopovanie mu príde fascinujúce, úžasné, exoticky nepredstaviteľné a stopári samotní ako neohrození bájni hrdinovia z detských knižiek. Je z nás troch vo vytržení,zatiaľ čo my mu blahoskolnne udeľujeme rady ako začať so stopovaním rýchlo a ľahko a z jeho záujmu a obdivu sme patrične polichotení. Holt, pre neho je evidentne státie na okraji cesty s tabuľkou v ruke tým, čím je pre mnohých z nás východ slnka nad Uluru...
Pondelok dvadsiateho augusta pre nás začal budíkom o štvrtej ráno. V mrákotách sa snažíme čo najtichšie a zároveň čo najrýchlejšie opustiť izbu. Na balenie využívame schodisko a potom vykračujeme rannou tmou do prístavu. Tam sme medzi prvými z tých, čo vyplávajú o šiestej. Pozorujeme prichádzajúcich ľudí. Všetci viac či menej pripomínajú námesačných. Po nalodení sa z väčšiny z nich stávajú obyvatelia kráľovstva Šípkovej Ruženky - driemu na kaviarenských stoličkách, v kresielkách na chodbách, či na širokých okenných parapetách. V telke na stene beží predpoveď počasia: dnes má v Helsinkách pršať. Ajajaj! Z hĺbky pamäte lovím spomienku, že v neďalekom národnom parku Nuuksio by sa mala nachádzať chatka, v ktorej sa dá prespať. Je rozhodnuté, ideme tam. Potom nám už nič nebráni klimbať v polospánku ďalej, do rytmu dunenia lodných skrutiek a šplechotu vĺn baltického mora
Z mrákot nás preberá až reprodukovaný ženský hlas, ktorý nás v troch jazykoch víta v Helsinkách. Teším sa ako malé dieťa na Vianoce. Veď v tomto meste som pred siedmymi rokmi prežil štyri úžasné mesiace. Postupujeme k východu z lode a neviem sa dočkať, kedy zas uvidím tú známu panorámu. Priestor osobného terminálu si akosi nevybavujem, pripisujem to však dlhej dobe, ktorú som tu nebol. No po opustení budovy je pohľad, ktorý sa nám rozkladá pred očami úplne iný, než by mal. Tu niečo nesedí...
Miesto, kde sa nachádzame mi je úplne neznáme. Všetky indície však naznačujú, že sme v Helsinkách, tak musím zaprieť zmiešané pocity z neznámeho, dať im za pravdu a uznať, že sedem rokov je dosť dlhá doba na presunutie jedného osobného prístavu na nové miesto.
Až s príchodom na železničnú stanicu sa okolie stáva povedomým.
Na rozplývanie sa však nie je čas - nad hlavou nám visia ťažké oblaky a vietor je chladivý. Treba sa čo najrýchlejšie presunúť pod strechu. Tak to popod rôzne strechy berieme prískokmi: infocentrum, stanica a konečne vlak do Espoo. Teda aspoň dúfame: svetelných panelov je síce plný vagón, no z trasy vlaku sú tam uvedené len štyri najbližšie zastávky a potom až konečná, ktorá leží až o riadny kus ďalej za našim cieľom a platnosťou našich lístkov. Pre tento pokus nám snaženie vyšlo a pár desiatok minút na to už hľadáme na stanici v Espoo ten správny autobus. Vyzerali sme asi dosť bezradne, keďže sa nás nejaký mladík sám od seba opýtal, či nepotrebujeme pomôcť. Dopriali sme mu možnosť napraviť fínom reputáciu ohľadne sociálnych kontaktov. Zároveň sme vďaka nemu o štvrť hodiny neskôr zafungovali ako suverénna navigácia pri otázke páriku neurčitého pôvodu "ako sa dostanú do Nuuksio". Nami pridanú hodnotu sme prejavili zapichnutím prsta do mapy z helsinského infocentra. Tak sme sa stretli všetci v jednom autobuse: smelý dobrodinec, my i párik, plus ešte dve francúzky, ktoré sedeli vedľa nás už vo vlaku do Espoo.
Konečne les, konečne sa začína napĺňať vidina dnešného nocľahu. V Haukkalampi sa chvíľu nestačím čudovať ako sa aj toto miesto zmenilo. Avšak dážď, ktorým nás privítalo, sa po chvíli mierni. Opúšťame úkryt v podobe zastrešenej terasy a po niekoľkých dlhých chvíľach kráčania sa pred nami rozkladá jazero s ostrovom. Na ostrov vedie mostík - priamo k ohnisku a miestu na stan. Ostávame však na brehu, odchádzame kus ďalej od drevárne s pílou a sekerou, ponad latrínu so sedacou doskou z penového polystyrénu. Tam sa totiž pri druhom ohnisku krčí drevený prístrešok - prosté tri steny a šikmá strecha. Stihli sme to práve včas. S našim príchodom sa znovu spúšťa dážď.
Do tmy rozvoniava polievka a nič nebráni tomu, aby sa naplno rozliala večerná pohoda. Vtom sa ozýva hlas pozdravu a svetlo ohňa odhŕňa závoj hustého dažďa z tváre mladíka. Pýta sa, či tam môže tiež spať. Že má nejaké jedlo, o ktoré sa podelí. Tak sme ho prichýlili. Upiekol čosi ako špekačky a naplnil to do pečiva so syrom. My sme k tomu hodili do pľacu našu polievku. Popri jedle debatujeme a z mladíka vylieza, že je Francúz. Mierne nás prekvapuje, že je už tretí za posledných päť hodín. Keď o pár chvíľ neskôr popíjame čaj, z tmy a dažďa sa vynára párik, čo stanoval na ostrove na jazere. Medzinárodné zloženie sediacich sa rozširuje o angličana s nemkou. Onen večer trávime nakoniec oveľa družnejšie, než sme čakali.
Nasledujúce ráno je príjemne lenivé. Mraky sa pretrhali a lesom presvitajú slnečné lúče. Keď sa už sami po odchode spolunocľažníka zberáme na odchod, spomedzi stromov sa vynára postarší pán. Zdraví sa nám po fínsky. Pokus o angličtinu výnimočne zlyháva. Rukami - nohami sa dozvedáme, že by si tu rád urobil oheň. Prikyvujeme a naznačujeme, že nemá na čo čakať. No on, snáď aby napravil reputáciu včerajšieho ochotného mladíka, postáva ticho obďaleč celú dobu, kým nemáme zbalené.
Najskôr lesom, potom po chodníčku, blížime sa k autobusovej zastávke v Siikaniemi. Najbližší spoj odtiaľ odchádza za polhodinu. Akurát uvažujeme, akým spôsobom si ju skrátime aby sme nedali šancu nude, keď smerom od turistického chodníčka prichádza trojica: dve dámy a jeden pán, všetci okolo šesťdesiatky. A rozprávajú sa - po francúzsky! Po zvyšok čakania sa snažíme tváriť nenápadne a pološeptom spriadame plány, ako ubzikneme z tohto obkľúčenia...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára