Nastal pondelok šiesteho augusta. Budíček zvoní prekliato zavčas, ale nedá sa nič robiť. Vlak z Trnavej Hory odchádza už o pol siedmej, cesta tam tiež zaberie nejakú tú chvíľu a ešte predtým potrebujeme osedlať naše tátoše - navešať všetku bagáž na bicykle. Tak sa trocha ospalými očkami presúvame na našu prechodnú základňu a znášame a vŕšime tých pár káps a brašien, ktoré sme deň predtým tak starostlivo balili. Hľadiac na nosiče bicyklov opretých o plot na jednej strane a na to, čo sa na ne snažíme pripevniť na strane druhej nám dochádza, že stojíme pred zapeklitým rébusom. Nedisponujeme totiž nosičmi na prednú vidlicu a síce máme v čerstvej pamäti dobré rady skúsenejších, že hmotnosť nákladu treba mať z približne štyridsiatich percent na prednom kolese, chlácholíme sa myšlienkou, že toho nemáme tak veľa, aby bola situácia nejaká zlá. Oj, ako horko sme sa mýlili!
Všetko potrebné sme pripevnili. Dokonca dosť pevne na to, aby nič nebolo ohrozené nástrahami ciest. Lenže: už keď sme bicykle viedli popri sebe, ich ovládateľnosť sa podobala na topiacu sa ľadovú kryhu v zmysle "neviem, kam pôjdem, ale asi pekne hlboko". Môj bicykel si navyše vzal označenie "tátoš" až príliš k srdcu (byť ho používam až teraz, s odstupom času), nakoľko sa začal stavať na zadné... Zdesenie zmiešané so zvedavosťou, či je to naozaj až také zlé, ako sa to zatiaľ javí, nás primäli k pokusnej jazde po rovnej ulici aspoň pár desiatok metrov tam a nazad. Nebolo to až také zlé. Bolo to omnoho horšie. Jazdili ste už niekedy na plaziacom sa hadovi? Že nie? No, tak presne taký vlnivý pocit z tej jazdy vzišiel. Pri predstave akéhokoľvek núdzového manévru má oblial studený pot a naskákala mi husia koža. Takto to veru nepôjde.
Zaliezli sme späť do dvora a hodnú chvíľu bezradne rozdýchavali stret s realitou, ktorý sme práve zažili.
Keď sme sa spamätali, zvážili sme tie varianty receptu na cestovný koktejl, ktoré nám zostali a ochutnávali, ktorý dúšok najlepšie spláchne horkosť z prvého neúspechu. Nakoniec stačilo v pôvodnom recepte zmeniť hrúbku filtra na uhlíkovú stopu z jemnej, bicyklovej vzorky na strednú - čiže sa budeme pridávať ako dobrovoľný náklad do tých dopravných prostriedkov, ktoré už bez ohľadu na nás niekam idú.
Prebalili sme sa teda do batohov, spomedzi vecí vyhodili všetko, čo súviselo s bicyklami, vyhrabali pár starších stopárskych tabuliek, niekoľko kusov papiera a hrubú fixku k tomu a vykročili smerom na Kutinky, nech teda dnes stihneme aspoň to, čo bolo v pôvodnom cyklopláne.
Svieže ráno sa zmenilo na rozžhavený letný deň, kým sme došli na prvé vhodné miesto a vytiahli tabuľku odkazujúcu na Martin. Necelá hodina sa pod páliacim slnkom na asfalte bez tieňa vliekla pomalšie než v skutočnosti, no odmena bola sladká: mladý chlapík, čo nám zastal nás síce neodviezol až do cieľa, no po odbočku k železničnej stanici v Kláštore pod Znievom - kde nás vysadil- to bol významný kus.
O čo horšie miesto z hľadiska stopárskeho táto zastávka predstavovala, o to kratšie sme na nej čakali. Už po desiatich minútach nám totiž zastavila pani v aute plnom včelárskeho náčinia a rôzneho ďalšieho tajuplného vybavenia. Vykľubala sa z nej "potulná" veterinárka - nemá vlastnú ordináciu, ale za svojimi pacientmi dochádza. Preto jej auto plní funkciu kancelárie, skladu materiálu, liečiv, dopravy. Vo voľnom čase však venuje včelárstvu a bola nadšená našim plánom len tak sa neurčito potulovať po svete pomerne dlhú dobu. Keď o rok sekne s prácou a odíde do dôchodku, tak sa možno pustí do niečoho podobného...
Do Martina sme dorazili za včasného popoludnia a mali sme vo veci jasno: tento spôsob presunu je schodný, dáme si preto ešte jeden oddychový deň v Martine v kruhu blízkych a potom sa už konečne a definitívne púšťame do dobrodružstva.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára