V stredu ôsmeho augusta sa ako naschvál budím polhodinu pred budíkom
nastaveným na piatu. Chceme totiž chytiť deň za pačesy a vieme, že aj keď
si dávame nemalú časovú rezervu, tak zrejme nebudeme stíhať. Okolo Martina už
nejakú dobu vedie kus diaľnice a preto ako nástupné miesto volíme až
Kraľovany – bod dostatočne ďaleko za miestom, kde sa spája so starou cestou.
Stihnúť sa snažíme vlak, ktorý nás tam dovezie. A tak rezignujem na pokusy
o dlhší spánok a vstávame. Napriek usilovnosti samozrejme dochádza na
situáciu kedy musíme uznať, že včera vyhliadnutý vlak potrebuje náhradu
v podobe iného spoja. To je tak, keď chce človek po svojom odchode
domácnosť aspoň trochu obývateľnú... Trocha nás to mrzí, no náladu mi vzápätí
robí objav môjho ešusu, ktorý som hľadal posledné dva týždne a po prejdení
všetkých pravdepodobných miest som sa už vnútorne zmieril s tým, že proste
prestal existovať. Bol v šuflíku, kde som sa práve pokúšal nájsť listovú
obálku.
Keď sme si v autobuse pýtali od šoféra lístky, ten sa len zasmial, či
nás vyhodili z domu a sprisahanecky nám neúčtoval (nadrozmerný)
náklad. Že sme sa vyhodili prakticky sami sme už odvetiť nestihli –
balancovanie v úzkej uličke medzi sedadlami dalo až príliš veľkú námahu.
Z Kraľovian máme v úmysle smerovať na Oravu a odtiaľ ďalej
do Poľska. Pretože moja predstava o miestopisných pomeroch je už značne
vyblednutá, navrhujem stopovať niekde pri Dierovej. Mala by tam byť fajn
rozšírená cesta s tiahlou prehľadnou zákrutou – takže miesto, kde sa dá
dobre zastaviť. Zo stanice preto hľadáme cestu na nadjazd ponad trať. Na
nadjazde je chodník poza zvodidlá, takže pohoda. Za nadjazdom je širočizná
krajnica, takže tiež pohoda. Neďaleko ústia tunela sa krajnica zužuje, no
asfalt je lemovaný širokým trávnatým pásom. Nie je to už taká veľká pohoda, ale
stále sa dá kráčať bezpečne. Ako však postupujeme, tráva sa zužuje, zákruta tam
síce je, no voľajaká úzka, miesto na zastavenie dokopy žiadne. Tak zo srandy
ukazujeme tabuľku s nápisom „PL“ aspoň cestárom kosiacim trávu popri
ceste, tí nás posunkom pozývajú sadnúť si do lyžice bagra a s dlhým
nosom kráčame späť do dediny vyhútať, čo si počať ďalej.
Po technickej prestávke na železničnej stanici spojenej s výmenou
prevádzkových kvapalín sa chlácholíme myšlienkou, že Poľsko je rozľahlé
a hranica s ním dlhá dostatočne na to, aby sme sa obmedzovali na
jednu konkrétnu cestu. A tak sa staviame na hlavnú cestu vedúcu okolo
dediny. Kto nás bude chcieť zobrať môže odbočiť na Oravu až potom, alebo ísť do
Poľska cez Ružomberok, alebo aj úplne inak. Veď je aj na Slovensku stále dosť
veľa miest, kde ani jeden z nás nebol ešte vôbec. A tak sa usmievame
na okoloidúce autá osviežení nádejou možného riešenia a príjemne
polooblačným počasím.
Presne v momente, keď trpezlivosť už hodinu a pol odtekala dolu Váhom,
zastavil mladý muž. Že ide do Spišskej novej Vsi, tak ak chceme, môžeme ísť
s ním. Po bleskovej porade spojenej s pohľadom do mapy súhlasíme. Veď
práve tadiaľ vedie nami doposiaľ nepoznaná cesta na sever. Šofér sa nám
predstavuje ako Ďuri. Pracuje ako statik. Debatíme o živote, cestovaní. Hovoríme
mu o našich plánoch a on sa s nami na oplátku delí o historky zo
života statika. Do toho momentu som netušil, že by mohlo ísť o druh práce
hodný námetu na predlohu akčného hrdinu... Vysadil nás v Jánovciach pred
odbočkou na Kežmarok. Následne si volíme cieľ onoho dňa: ak sa nám podarí
v dohľadnej dobe dostať do Starej Ľubovne, urobíme si tam zastávku.
Počasie je tu o poznanie teplejšie a slnečnejšie než na
hraniciach Turca a Oravy a tak nás hneď dvakrát teší, že po
dvadsiatich minútach zastavuje dodávka. Prvým dôvodom je oných dvadsať minút,
ktoré považujeme za slušne krátky čas na čakanie. Usmiaty mohutný školiteľ
obsluhy upratovacích strojov si práve jeden taký viezol v nákladovom
priestore do Starej Ľubovne, aby tam odovzdal svoje skúsenosti ďalším adeptom
veľkoplošného upratovania. Tak sme do nej dorazili dosť zavčasu na to, aby sme
sa mohli naplno pustiť do poznávania jej historickej zložky tvorenej hradom
a skanzenom.
Les za hradom nám na sklonku dňa rozložil nad hlavy vetvy miesto baldachýnu
a my zaspávame s dobrým pocitom: poriadna porcia kilometrov za nami,
krásne scenérie, akurátne počasie – no nie je ten život krásny?
Nasledujúci deň ráno, len potvrdzuje naše rozpoloženie: pohodová noc,
raňajky na lesnej čistinke, káva so zákuskom pred odchodom a prvý stop už
po ôsmych (!) minútach. Síce nie veľkú vzdialenosť ale s milým ukecaným
poliakom v pohodlnom Jeepe, ktorý nás berie tesne za hranice – cestovanie
je proste úžasné a ohromne nás baví! A tak si stojíme za kruhovým
objazdom na začiatku obce Piwniczna – Zdrój.
A čakáme.
A slnko začína pripekať.
A oceňujeme, že narozdiel od Slovenska na nás pri čakaní reaguje
omnoho viac šoférov.
Ale slnko už páli dosť silno.
A čakáme.
A začínajú nás štvať množstvá nabalených cyklistov prechádzajúcich
okolo. Až príliš nám to pripomína náš neúspech.
A čakáme
A pod slnkom sa cítime ako vajce na panvici
...
Po dvoch hodinách klesania na duchu
zas stúpame na horskej dráhe nálad prudko nahor – v momente, keď nám
zastavuje auto s posádkou dvoch chlapíkov. Vraj nás už raz videli, keď
išli okolo v opačnom smere. Berú nás aspoň do dediny, odtiaľto je predsa
len príliš veľa možností pre autá, kam pokračovať ďalej. Oceňujeme to, lebo až
v aute zisťujeme, ako je to do centra a následne na výpadovku ďaleko.
Na námestí husté stromy v okolí vrhajú prívetivý tieň. Presne toto sme
potrebovali! Vlahá voda osviežujúco syčí dolu hrdlami, aj drevená lavička je
prítulne mäkká. Nerozjímame však príliš dlho, lebo od juhu sa dvíhajú povážlivé
mraky. Treba ísť ďalej.
Nachádzame miesto na výpadovke a snažíme sa utešiť tým, že smer vetra
je iný, než od oblakov k nám. Nemuselo by to byť zlé, veď za chvíľu nás
predsa niekto zoberie. No oblakov pribúda a už zakrývajú slnko. Ehm, akože
ešte chvíľu počkáme, ale už by sa hodilo posunúť sa o kus ďalej. Vzduch
akosi chladne ako na okolité kopce sadá vodná clona. Prístrešok široko – ďaleko
žiadny. Rozmýšľame, či vytiahnuť pršiplášte hneď, alebo až za chvíľu.
Rozhodujeme sa počkať a dážď nevolať našim počínaním. Tak prišiel aj sám,
bez zavolania. To už s pršiplášťami neváhame, no ani jeden nahlas
nevyslovuje to, na čo v duchu myslíme obaja – kto si už len bude chcieť
zamokriť auto...
Nakoniec sa ochotný človek našiel a našťastie to netrvalo až tak dlho.
Aj keď sme tomu pôvodne nechceli úplne veriť, odvoz v osemmiestnom
minibuse s nápisom „Taxi“ bol nezištný. A síce trval krátko,
v mestečku Stary Sancz, kde nás vysadili, nepršalo, lebo sme boli
rýchlejší, než postupujúca prehánka. Tá nás dobehla až v momente, keď sme
dorazili k lavičkám pod strechou na priečelí akejsi budovy na námestí.
Paráda, pre túto chvíľu je naše sucho relatívne zachránené. Pokračovať chceme
v momente, keď bude po daždi. Príliš zhovorčivá nálada staršieho pána
omladeného pár pohárikmi, ktorý sa rozhodol zdieľať lavičku s nami, nás
však primäla mierne prehodnotiť plány. A tak za dostatočné počasie
považujeme mierne mrholenie a vydávame sa smerom na výjazd.
Ešte len kráčame po chodníku popri ceste hľadajúc vhodný flek, keď kúsok pred
nami zastavuje auto. Mladý chalanisko v ňom sa pýta, že či nechceme
odviezť. Niet nad čím váhať, a tak pokračujeme smer Nowy Sancz. Mladík je
tak ochotný, že nás berie až na kraj mesta, odkiaľ už pokračuje jediná cesta
našim smerom. Útek pred dažďom a jeho láskavosť oslavujeme v bistre na
pumpe miskou čínskej pálivej polievky.
Slniečko tu celkom statočne pripeká a tak sme radi, keď sa nám darí
nájsť miesto v tieni rozložitého stromu. Aby sme si tú radosť užili čo
najviac, čakáme až do neskorého popoludnia. Ešteže sú dni stále dosť dlhé
a máme aspoň istú nádej na odvoz lebo nevieme, kde by sa tu dalo nájsť
miesto na spanie. O niekoľko hodín neskôr, keď sme už tieňa skláňajúceho
sa slnka nasýtený až nad mieru, počujeme za sebou hlasy. Čosi volajú, tak sa
otáčame. A tam stojí auto, ktoré pred chvíľkou prefrčalo okolo bez náznaku
záujmu. Super!
Berú nás poľskí manželia v stredných rokoch žijúci v Dánsku.
Konečne viac, než párkilometrový prískok medzi susednými dedinami! Bruchatá krajina
pripomína južnú Moravu, dedinky a lesíky striedajú pokosené polia,
priezračným vzduchom žiaria lúče zapadajúceho slnka, vietor z otvorených
okien strapatí vlasy a rozhovor príjemne plynie s ubiehajúcimi
kilometrami. Až drobné poblúznenie navigácie má za následok, že v momente,
keď vystupujeme v meste Jasło, na krajinu padá súmrak.
Príroda na pokojný spánok sa nachádza
príliš ďaleko na to, aby sme boli schopní dotiahnuť sa do jej náruče po
všetkých nástrahách, ktoré nám dnešok pripravil. A tak sa potácame smerom
k najbližšej benzínke, kde robíme osudovú chybu: počítame kilometre, ktoré
sme dnes zvládli. Za dvojnásobný čas asi len dve tretiny oproti včerajšku.
A navyše sme sa ani nijak významne neposunuli smerom na sever, ale
prakticky len na východ... To nám berie posledné zvyšky síl a klesáme na
kovové stoličky na terase. Jediné, na čom sa trocha bavíme je zistenie, že nám
celý náš podnik začal liezť na nervy tak skoro. S postupujúcou tmou
prichádza chlad. To, spolu s druhom mobiliáru ktorý okupujeme, nedáva
spánku veľa šancí. A tak sliepňame do svetiel pouličných lámp
a snažíme sa prísť na to, čo s nami ďalej. Veľmi nám to nejde – oči
až príliš klipkajú a myseľ je priveľmi sústredená na vlastnú mrzutosť.
Z letargie nás po chvíli preberá divný zvuk doliehajúci z tmy.
Evidentne sa k nám približuje. Akési vysoké kňučanie zjavne živočíšneho
pôvodu. Tipujeme, čo by to mohlo byť. Rozhnevaní malí psíci? Nejaké zvláštne
vtáky? Nakoniec sa z minizáhady vykľube partička pubertálnych chlapcov
uháňajúcich na bicykloch, snažiac sa pritom vlastnými hlasmi napodobniť zvuk
sirény. Po tom, čo sa opäť rozhostí
ticho upadáme do plytkých driemot. Čas ubieha monotónne. Ani si nevšímame, aký
kus noci už stihol ukrojiť. Jediné čo k tme a času nesedí je kovový
rachot akéhosi veľkého stroja doliehajúci z diaľky. Kým sa len blíži tmou našim
smerom, tak stále nie je ničím zaujímavý. Spozornieme až v momente, keď je
jasné, že odbáča na „našu“ pumpu. Tmou sa ako prvé derie mihotavé svetlo
oranžového majáku. Mieri k nám. Keď si naše oči zvyknú, vidíme okrem
hromady kovu ešte dosť veľa točiacich sa kolies, nejakú tú rúru a nad tým,
na nekrytej minimalistickej sedačke tróni šťúply chlapík okolo tridsaťpäťky.
Brzdí svoj prehistorický kombajn, ktorý by som čakal skôr niekde
v agromúzeu než v prevádzke a parkuje ho na mieste vedľa nás.
Predná žacia radlica so škripotom dopadá na asfalt a on zoskakuje zo
svojho postu. Ani sa neunúva vypnúť motor. Kým sa stíhame spamätať, odkluše
preč. Za chvíľu o kúsok kratšiu, než za akú si viem predstaviť akúkoľvek
činnosť, je späť – s krabičkou cigariet. Nasleduje ladný polovýskok po schodorebríčku,
hrknutie dvíhajúcej sa radlice, motor zareve, zasmrdí, a už nás o tom, že sa nám to
neprisnilo presviedča len tlmený hukot miznúci v diaľke. Chvíľku nezvládame nič iné, než sa prihlúplo vyškierať
jeden na druhého.
Znie to síce ako otrepané klišé z ľudovej slovesnosti, no je pravdou, že sa
tej noci objavilo prekvapenie aj potretíkrát. Noc už bola preklopená kus za
svojou polovicou, keď nás z mátožného polospánku zobudil ďalší nezvyklý zvuk.
Tentokrát znel síce dosť povedome, ale čosi bolo inak, než by malo. Bol omnoho
hlasnejší a konkrétnejší. Ale predsa to bol on: z tmy sa vyrútil "maluch -
poľský fiat" a mieril si to k tankovaciemu stojanu. Na prvý pohľad bolo
patrné, že časy svojej vitálnej mladosti má už dávno za sebou. Či bol onen
rachot dielom tuningového nadšenca alebo hrdze sa už nikdy nedozviem. Každopádne
však svojou veľkosťou dodával miniatúrnemu autíčku groteskný nádych. To, akoby
si priam užívalo ako naň čumíme, pri dobrzdení a pokuse o vypnutie motora ešte
raz hlasno zaprskalo a poskočilo asi o štvrť metra dopredu. Až potom noc
stíchla. Keď po jeho odchode vysálalo do tmy teplo, ktorým nás hriali úsmevy z
toho čo sme práve videli, vytiahli sme spacáky. Keď nás nevyhodili doteraz,
hádam nás tu už nechajú do rána. Veď ani len neležíme...
Oči nám asi klapli dôkladnejšie než sme predpokladali, lebo sme sa ani nestihli
spamätať a krajinu opäť zalialo denné svetlo. Bodku za nocou sme urobili
bábovkou prinesenou zo Starej Ľubovne a "kýbľom" kávy z miestnych
zdrojov. Ranná nádej zatlačila do úzadia aj únavu z nevyspatia.
Kým sa slnko kotúľalo na oblohu, my sme kráčali na výpadovku. Už ráno bolo
teplé. Nielen preto nás potešilo, že o desať minút nám prvý odvoz poskytla
slečna mieriaca do práce do Tarnowa. Vyložila nás na pumpe neďaleko cesty našim
smerom a kým odfrčala za svojimi povinnosťami, ešte nás upozornila, aby sme si
dávali pozor: v rádiu hlásili výstrahy pred počasím. Než sme sa však stihli
opýtať akého charakteru, už jej nebolo.
Zo sviežeho rána vyvstal pekne horúci deň.
Autoškola. Autobus. Autoškola.
Kamión. Ďalšia autoškola. Zopár áut. Dve autoškoly pokope... To im mestskou
vyhláškou dovolili jazdiť iba v piatok?
Zásluhou dlhého čakania sa smejeme
aj takto hlúpej myšlienke.
Autoškola.
Myslíme na tú meteorologickú výstrahu a
na to, že si nechceme nechať náladu padnúť na hodnotu včerajšieho večera.
Autoškola.
Rodí sa záložný plán: hľadáme možný odvoz zdieľanou spolujazdou toho večera. A
keď je od momentu nášho príchodu na tento flek hodina a pol, pristavuje pri nás
auto. Maličké, so zavalitým chlapom za volantom. Predstavuje sa ako Piotr.
Berie nás do Rzesówa. Reč s ním plynie ako jazda samotná. A tak sa dozvedáme,
že je maliar a štukatér, prednáša v Krakówe na výtvarnej akadémii, má 3 deti,
rozvádza sa, inde žije, inde pracuje, inde má deti a inde frajerku... Aj on sa
s nami lúči výstrahou o počasí. Tentokrát sa dozvedáme viac - nepriazeň sa má
prejaviť mohutným vetrom a výdatnými zrážkami.
Po vystúpení z auta vzduch ťaží ako hustý olej. Informácii z dvoch
nezávislých, vzájomne neznámych zdrojov prikladáme istú váhu, tak po
letmom pohľade na mohutné oblaky nad nami hľadáme
poľskú predpoveď počasia. Tá výstrahu konkretizuje na tretiu hodinu popoludní
až jednu hodinu ráno. Je poludnie. Toto chce strechu nad hlavou. Po
necelej polhodine snahy vybalancovať pomer ceny a kvality ju nachádzame len pár
metrov od nás: malý hotelík na predmestí. Trocha vyššiu cenu vyvažuje jeho
perfektná poloha - priamo pri veľkej výpadovke smerom z mesta von. Zajtra
budeme mať dobrú štartovaciu pozíciu. Mraky rastú, vzduch sa ani náznakom
nehýbe. Ideme tam. Zvyšok popoludnia vypĺňame praním, hygienou a prípravou na
odchod. Ráno totiž vstávame o pol šiestej. Keď si však večer líhame spať, po
sľubovanej víchrici s prívalovými dažďami nie je nikde ani náznaku...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára