nedeľa 5. júna 2011

Divočina na prahu veľkomesta...

...alebo dôkaz o fungujúcom oxymorone. To som sa tak posledný víkend mojej fínskej misie (týždeň po dobytí Suomenlinny) dokopal konečne k tomu, aby som vyrazil omrknúť národný park Nuuksio, o ktorom prospekty hlásali, že je to "panenská príroda, na prahu Helsiniek. Okrem toho je to z helsinského centra najdostupnejší flák lesa so značenými chodníkmi, ktoré som chcel využiť na vzájomné zoznamovanie sa s fínskou prírodou. Balím teda do batôžka niekoľko potrebných vecí, a hola hej na vlak, a to priamo na helsinskú hlavnú stanicu. Najprv si treba mrknúť, ktorý vlak je ten môj:
A potom mi už nič nebráni v jeho hľadaní priamo na nástupišti:
Vláčik síce už zo svojho pohľadu necháva o sebe znať že veru už čo-to pamätá, no napriek tomu pôsobí akýmsi duchom mladým dojmom. Nastupujem, a nakoľko ľudí veľa nieto, usádzam sa.
Veziem sa asi trištvrtehodinu, a pohľadom z okna hltám fínske exteriéry mimo hlavného mesta. Moju pozornosť púta napríklad už nepoužívaná budova stanice.
Konečne dorážam do cieľa svojej cesty vlakom, do centra mesta Espoo, ktoré je s Helsinkami v podstate spojené, tak ako dve ďalšie mestá (Vantaa a Kauniainen), a dvoria dovedna tzv. Veľké Helsinky. Stanica však vôbec svojim charakterom mne stredoeurópanovi nenaznačuje, že toto je druhé najväčšie mesto štátu, po ktorom sa práve túlam.
Hľadám autobus, ktorý ma má zobrať poslednú vezúcu sa etapu. Vychádzam zo staničnej budovy, a o maličkú chvíľku ho zbadám. Práve zatvára dvere, a chystá sa na odchod! Pobehnem, nakoľko najbližší ide až o nejakú polhodinu. Šofér mi otvára, a ja vbehnem dnu. čosi šomre po fínsky. Len kývnem hlavou a mrmlem "kiitos", akože mu ďakujem, že ma zobral, a hľadám si miesto na sadnutie si, lebo idem až na konečnú.Nie je to vôbec žiadny problém - v autobuse sme dvaja. Ja, s šofér. Trochu sa tomu čudujem, ale nie dlho. Medzi časom sme totiž došli na prvú zastávku, a mne došlo, prečo ten šofér na mňa mrmlal, čo tým chcel asi povedať, a prečo nás tu je len tak málo. Odcyhtil som ho totiž na parkovisko, ešte pred prvou nástupnou zastávkou na trase vôbec :-D.
   A tak sa veziem, a hľadím z okna zvedavými očami, lebo to čo vidím som ešte nevidel, a tak skoro zrejme už ani neuvidím. Nejde ani tak o to čo, ale kde. Centrum mesta na fínsky spôsob ustupuje predmestiam s domčekmi a stromčekmi relatívne nahusto pomedzi seba (asi ako u nás na dedine :-D), to sa mení na krajinu, kde je len sem-tam nejaká väčšia usadlosť, alebo iba odbočka. Také naše lazy. A z okna idúceho autobusu vidím konečne aj prvé jazero, odkedy som vo Fínsku!

Konečná. Vystupujeme dvaja poslední cestujúci. Toho druhého už čaká na zastávke partia, otvárajú si pivo, a púšťajú sa do družnej debaty. Pripravím si mapu do pohotovostnej polohy, a vykračujem smerom hlbšie do lesa. Po zhruba trištvrtehodinke sa mi otvára pohľad, ktorý vo mne vzbudzuje chuť si od hrdla zavolať "Eeeeemiiiil...!"
Rozhodujem sa však neplašiť lesné zvieratká, a iné (po)tvorstvo vyskytujúce sa okolo mňa, a radšej opúšťam cestu pre chodník, nakoľko tento, je naznačený priam grandiózne:
cieľ je jasný - Haukkalampi. Tam sa totiž stretáva drvivá väčšina značkovaných chodníkov, ktoré sú vedené takmer výlučne v sľučkách. A tak sa vnáram do lesa.

Rozhliadam sa všade navôkol, priam nasávam vôňu okolia. O chvíľu ma už víta pomerne krátky, ale veru poriadne strmý zraz. Začnem teda s obozretným našľapovaním zostupovať. Som už niekde v polovičke, keď sa za mnou ozve dunivý lomoz. Na chvíľku zamieram, v predstave, že sa za mnou valí fínsky ručiaci vyhladnutý medveď, ktorého som prebudil zo zimného spánku. Reflexne sa ohliadam za seba, a a vzápätí uskakujem z chodníka. Dolu lesom sa totiž ženú traja bicyklisti. Následne celú prvú etapu po nuuksijskom chodníčku krútim hlavou nad tým, kto mohol takúto trasu označiť ako vhodnú aj pre bicykle. ďalej to už ide pokojne, či už lesom
chodníčkom
alebo briežkom, tentokrát pre zmenu smerom hore:
Tu sa chodníky vetvia, a ja chvíľku dumám nad mapou. Asi som dumal príliš, lebo partička ľudí, ktorá vyšla z iného chodníka, zamierila ku mne, a následne sa ma jeden z nich pýta, či "som stále na mape". Ubezpečujem ich že je všetko fajn, a beriem sa ďalej.

Po istom čase dorážam do Haukkalampi, ktoré je v podstate srdcom celého parku Nuuksio. Okrem už spomínanej križovatky všetkých možných chodníkov je tu parkovisko, opodiaľ informačná kancelária aj s osadenstvom, potom akési malé prírodovedné múzeum celého NP (štýlový červeno-biely severský domček proste s otvorenými dverami "vojdi -poobzeraj si - napíš sa do knihy"), a samozrejme jazero. Už na parkovisku (kam ma môj chodník vypľúva) doceňujem fakt, že príkazová tabuľa sa dá urobiť aj zábavne:
Pokračujem teda po značke ďalej:
O chvíľku chodník obchádza už spomínané jazero, druhé, ktoré toho dňa vidím:
Zvedavosť ma vedie aj do informačného centra. Keď už pre nič iné, tak pokecať s miestnymi.

Osádku tvoria dve dámy, pravdepodobne slečny. Tak sa púšťame do reči. Nechávam si poradiť trasu, kde "sa dá vidieť najviac jazier, keď už som v tom Fínsku". Ešte chvíľu debatíme o všetkom možnom, keď jedna z nich preruší moju miernu fotografickú mániu slovami, že ma odfotí, aby mi ľudia verili že som to tam bol skutočne ja :-D
Inak poletuška, z ktorej je tá kožušina na krbe, je znakom celého NP Nuksio, a údajne tu aj žije (ja som však žiadnu nestretol ;-)). Potom ešte lovím svoju prvú rybu v živote, a hneď jej dávam meno Rebeka.
A znova kráčam. Stretávam ľudí, ktorí sú tu evidentne na dlhšiu dobu, ako ten môj jeden deň
a rovnako stretám aj môj posledný tohosezónny prírodný ľad:
O nejakých dvadsať minút sa chodník znova vetví, a ja mierim na žlto značenú sľučku, ktorá má podľa mapy obvod cca 7 km. Na jej začiatku/konci ;-) stretávam prvé táborisko
a zhruba sto metrov za spomínaným miestom značku, ktorú som v lese predtým ešte nestretol:
Pokračujem, lesom, skalnatou platňou, nachádzam dokonca aj kopček!
Celý čas som dúfal, že uvidím živého sobíka. Bohužiaľ sa mi to nepošťastilo. No našiel som aspoň dôkaz o tom, že raz by som ho tu ešte stretnúť mohol ;-)
A zase jazero. Leží trošku mimo chodníka, a je ukryté v zátiší stromov. Hľadám čo najlepšie miesto na odfotenie. Láka ma breh najbližšie k hladine:
Vyberám foťák, zameriavam, robím krok, a v tom... priam hmatateľné ticho lesa pretína mohutný prekvapeno-preľaknutý výkrik, ktorého autor len oceňuje skutočnosť, že v okolí v ktorom sa dá počuť, sa s veľmi vysokou pravdepodobnosťou nenachádza nik, kto by mu rozumel, lebo by sa potom musel za svoj slovník hanbiť, lebo to čo vyzeralo ako ideálny pľac na fotenie, sa ukázal byť iba rozložitý trs trávy vyrastajúcej z jazera, ktorej vrcholky sa akosi veľmi približujú pravému kolenu, a čím sú bližšie, tým viac vody preteká cez okraje topánky... Našťastie sa dalo pri reflexnom pokuse o vyskočenie dostať s mľaskavým zvukom späť na skutočne pevný breh. Čvachtajúc sa poberám späť na chodník
Pri pohľade do mapy zisťujem, že som práve v polovici sľučky chodníka, takže je úplne jedno, či sa vrátim späť, alebo budem pokračovať. Rozhodujem sa pre možnosť stretnúť zasa niečo nové, optimisticky dúfajúc v niečo pekné, alebo príjemné :-)

Briežok dolu, údolíčko, zrazu miniparkovisko, informačná tabuľa, a lesná cesta smerujúca kamsi k civilizácii. Tabuľa na prvý pohľa nevyzerá nijako zvláštne
no z jej druhej strany sa vyskytujú entity, ktoré som tu vôbec, ale vôbec nečakal
Ono totiž kreslo som stretol už predtým, na konečnej autobusu, ale myslel som si, že to proste niekto vyviezol k ceste (holt, človek skazený neporiadnosťou domoviny...). No tu som už nabral seriózne presvedčenie o tom, že tam proste je na to, aby si naň mohol niekto sadnúť, keby chcel. Avšak to je iba moja domnienka, a pokiaľ je chybná, a niekto vie, ako to je skutočne, budem veľmi rád, keď ma uvedie na pravú mieru.

Pomaly ale isto sa dostávam do záverečnej tretiny chodníkovej sľučky, a podľa mapy predo mnou ležia lokality, ktoré sú najobľúbenejšie onej osoby, čo mi túto trasu odporučila. A nenechávajú na seba až tak dlho čakať. "Prekvapivo" zas prichádzam k jazeru.
A pri ňom ceduľka smeruje druhému (a poslednému) táborisku, ktoré som toho dňa stretol
Toto však nie je tak blízko chodníka ako to prvé, ale leží trošku stranou, dokonca na samostatnom ostrove!
Rozhodnem sa ho teda preskúmať:
Na ostrove je takmer plná tábornícka vybavenosť, a dokonca na jednom jeho konci aj niekto trávi oný víkend.
Mimo ostrova leží okrem latríny ešte dreváreň (aj s pílkou, a sekerkou)
Proste stačí zobrať spacák, niekoho fajn do party, a stráviť niekoľko nocí uprostred fínskeho lesa... :-) Sám sebe sľubujem, že sa sem ešte niekedy vrátim, a pokračujem v zmysle chodníkovej sľučky, nakoľko deň sa pomaly kráti.
A tak dorážam späť do Haukkalampi, kde využívam miestne zázemie. Tam ma prekvapí čosi, čo by mi v živote nenapadlo, a presvedčí ma o tom, že zrejme sa ešte mám veľmi veľa čo učiť o zákutiach ľudksého zmýšľania:
A vyrážam už znova po spevnenej ceste smerom na zastávku. Ešte stretávam hranicu NP, ktorej kývam na rozlúčku
A o nejakú dobu ma víta jedna z najroztomilejších autobusových zastávok, na akej som doposiaľ čakal...
...sediac niekde uprostred lesa, kdesi vo Fínsku, ďaleko od všetkých len s úsmevom sledujúc autá, ktoré sa sem-tam mihli okolo, vychutnávajúc príchuť okamžiku, v celej jeho prchavej vôni... :-)