Zmätené dvere a stratené poschodie

Vystupujem z lietadla, a hľadám výdajňu batožiny. Nachádzam ju, je to jednoduché. Sú v nej také tie vozíky, na ktoré sa dá naložiť. Tak si jeden beriem. Niežeby som ho nutne potreboval, ale veď predsa vo všetkých filmoch ho vždy aspoň niekto má. Keď už nie hlavný hrdina, tak síce epizódna, ale dôležitá postava. Predsa nebudem od nich horší. Sms-ka od môjho mentora, ktorý ma má vyzdvihnúť: "poznáš ma podľa reďkvičkového šálu"... jejda, a to je aký? Tak štipľavý? Alebo v zemi narástol? Od toho momentu všetkým ľuďom dôkladne hľadím na krk, golier, a podobné miesta, kde sa zvyčajne nosí šál, a sledujúc značenie sa uberám k východu. Obďaleč postáva chlapík s takým tmavočerveno-bledohnedooranžovým šálom na krku.
"Prepáč, ale nie je Tvoj šál reďkvičkový?" pýtam sa ho. Prikyvuje že áno.
"Tak to musíš byť Heikki!"
"Tak potom ty musíš byť Rastislav," odvetí, a podáva mi ruku. Potom sa skúmavo udiveným pohľadom zahľadí na môj batoh, ktorý je ešte stále zabalený.
"To tam máš dieťa?" pýta sa ma ukazujúc naň. Po mojej odpovedi že nie, ho začnem demonštratívne odbaľovať. Len tak, naprostred chodby. To je moja dobrá vlastnosť, postaviť sa všetkým do cesty.
"Vidím hlavičku,", prenáša po chvíli. Potom mi s tým pomáha. Keď sme hotoví, vravím že už je na svete, a on dodáva, že je to chlapec. Potom sa dekujeme z dohľadu ľudí, ktorí nás pobavene pozorujú.

"Pôjdeme taxíkom, pretože tam, kde máš ubytovanie, som ešte nebol, a netuším, kde to je. Platí ho škola," vraví keď vychádzame von. Ja len prekvapene prikyvujem. Rodí sa vo mne prvotná fáza kultúrneho šoku. Vzrastá s tým, že po doručení nás na určenú adresu, platí taxikárovi kartou. Ruku do ohňa by som za to nedal, ale to tuším u nás nie je možné... Prichádzame k vchodu M, bloku v ktorom mám bývať. Heikki mi podáva obálku s logom HOAS-u (to je sieť študentského ubytovania v Helsinkách), otváram ju, vyberám z nej kľúčik, a nestačím sa diviť. Ten kľúčik je voľajaký.... no.... iný. A nielen on. Aj dvere. Teda ani nie tak ich samotný design, ako ich zámok s kľučkou. Nedarí sa mi ich otvoriť. Našťastie tam nie som sám :-D. Lenže čo čert nechcel, rovnaký systém je aj na dverách bytu, a aj mojej izby v ňom. Čo už, budem sa musieť zasa naučiť niečo nové  - otvárať Fínske dvere.

Prvá vec čo mi udrela do očí, tak že kľúčová dierka je nad kľučkou, a nie pod ňou, ako u nás. Lenže dvere sa otvárajú takým systémom, že treba dať do dierky kľúčik, zvrtnúť ho, a zároveň stlačiť kľučku. Prípadne len otočiť kľúčik, ale do opačnej strany, a viac, a kľučku stláčať netreba.

No a aby toho všetkého nebolo málo, tak na mieste kľúčovej dierky je z opačnej strany zvrtlík, ktorý funguje presne rovnako, ako kľúčik v kľúčovej dierke.

Keďže po prípadnom vymknutí sa treba volať zámočníka, čo stojí celkom peknú "pálku", tak fungujeme takým spôsobom, že keď sme tu, tak nechávame kľúčik proste zvonku dverí...

O pár hodín neskôr mi moja, na istý čas nová, škola ukazuje, že v byte máme tie dvere ešte celkom rozumné. Lebo v škole je okrem kľučky a normálneho zámku na niektorých dverách ešte zámok elektronický. K nemu sa prikladá taká vtipná sivá drobnosť. A to už človek raz nevie, ako to má vzájomne skombinovať. Ten elektronický zámok je dokonca aj vo výťahu, a jediné poschodie, na ktoré sa dá ísť bez odomknutia je prízemie, tu značené ako "1". V škole je výťahov aj schodíšť niekoľko, pretože to je bývalá stará fabrika. Také roztomilé bludištiatko. Nasadáme do výťahu, vidím "1" a nad týmto tlačidlom je hneď gombík "3". Bisťu, tu čosi nehrá. Kde je dvojka? Nevedno... Schádzam dole, a skúšam to po schodoch, tie sú točité. Po prvých 180° je medziposchodie, po druhých na stene veľká čierna trojka a po stranách dvojo dverí. Nedá mi to, idem ešte vyššie. Človek by po ďalších 180° možno čakal znova medziposchodie, ale ono nie, je tam zákerne škeriaca sa štvorka...

Ono to druhé poschodie ale predsa len existuje! Áno, v istom krídle budovy sú v takej divnej výške nad schodmi medzi jednotkou a trojkou jedny dvere, za ktorými je údajne jedna jediná relatívne neveľká miestnosť, a tá je oficiálne poschodie č.2 . No prečo neprispôsobili túto jednu miestnosť "normálnemu" číslovaniu, a majú všade 1-3-4-5.... (výťahy, schody, ba aj mapka budovy), mi ostáva záhadou.

Bledomodrá múmia a Biele more

Stanica Vrútky, trištvrte na deväť večer. Desať minút do odchodu vlaku! Kolená ako ladička používaná na základke na fyzike, srdce sa kdesi pod mandľami hrá na jazzového bubeníka. Na tvári sa okrem zle potláčanej nervozity zračí aj nadšené "už je to tu!". Oči nepokojne behajúce hore-dolu jej dodávajú totálne blbúnsky výraz. Kotvička sa len smeje, že ako to prežívam. Ale mám dobrú výhovorku - teda, aspoň podľa mňa: odchádzam na štyry mesiace na erasmovský pracovný pobyt do Fínska. To sa zvyčajne nedeje každý deň. Ani každý tretí. Ešte pár dramaticko - fraškových chvíľ, a rozpoloženie pretína vlak, driapajúci cáry hmly.(no dobre, tak som si zapreháňal, vlak predsa hmlu podriapať nemôže, ale bohovsky to znie ;-)) Treba konať, ísť. Lebo ak nie, vlak zdrhne a ostane mi z koláča diera... :-D

Pár minút neskôr, po večeri rozkladám lehátko. Plán je jednoduchý, no o to lepší: ísť spať, a do príchodu nabrať čo najviac energie. Ale veď plány sú na to, aby sa menili. To som však vtedy ešte nevedel... Líham si. Na túto chvíľu som čakal roky. Áno, tento pateticko - hyperbolizovaný výrok ozaj odráža realitu. Cestovať "spacím vlakom" bolo mojim snom odmalička. A vraj sa sny neplnia. Ba kieho! Tento konkrétny sa mi plní tak dokonale, že som nútený si samotné cestovanie vychutnávať naplno, lebo sa mi nedá zaspať. Okolo Ostravy sa ukázali hviezdy a mesiac. Ležiac na chrbte, čumiac na Oriona, s cyklónom myšlienok v hlave si pobrukujem "tulákov dharmových" od Lístku. Pomaly naberám odstup od svojej vlastnej nervozity, a vzájomne sa s ňou pobavene pozorujeme. "Spolubydla" nastúpivší v Bohumíne spokojne odfukuje. Spí. čiže je vlastne kdesi preč. Kdesi, kam sa rútim aj ja. On sa zobudí, a bude späť. Ja odchádzam, a navracať sa budem počas spánku. No to rútenie sa, mi aspoň pomáha zaspať. Bolo na čase.

 Precitám.Asi hodinu po zaspatí. Za oknom sa mihoce svetlo. Akoby ktosi odpaľoval ohňostroj vyšednutej tyrkysovej farby. A stále a zas a znova. Dokola. Dookola klepocú kolesá vlaku, dookola sa blýska, dookola prskajú iskry zo zberača lokomotívy, ktoré tento divoký tanec tvoria. V duchu sa usmievam nad tým, aké mi to príde príhodné. Keby to nebola skutočnosť, tak by to asi niekto vyhlásil za gýč. Alebo aspoň komerčný odpad.

Praha hlavní nádraží, trištvrte na štyri ráno. Uf, tak som dorazil až na koniec etapy pokiaľ to poznám, a začína sa "to nové". Nervozita je tatam, vystriedala ju akčnosť. Teda natoľko, nakoľko ju dovoľovali dva batohy na mne zavesené. Kupujem si lístok. Oslovuje ma chlap z "nášho vlaku", či neviem, aký lístok si má kúpiť na letisko. Tak na neho chrlím nielen tarify, ale aj možné vhodné spojenia, lebo nakoľko je skoro ráno, metro ešte nejazdí, treba ísť na bus. Spoločne hľadáme zastávku. Sme na nej zarovno s autobusom. Tomu hovorím načasovanie. Chlapík si sadá, a chytá aj miesto pre mňa. Díky. Ešte chvíľu pokecáme, mne začína byť mierna zima z nevyspatia, a okrem toho sa mi lepia oči. Čo už, nemal som celú noc prebdieť!

Letisko. Moja prvá návšteva na "ozajstnom" letisku. Pripadám si tak trošku ako malé decko - na všetko vypliešťam oči, a na všetko možné a nemožné sa musím pýtať (najmä z takého pragmatického dôvodu, akým je potreba odletieť ). Nechávam si zabaliť batoh do fólie, aby bol vo väčšom bezpečí, keď s ním budú manipulovať. Všetci mali fóliu priehľadnú, len mne dali bledomodrú. Výsledok mi pripomína múmiu, alebo snáď ešte obrovského slimáka bez ulity (so schovanými očami :-D).

Check in, "pasová" kontrola (preto úvodzovky, lebo idem na občiansky), bezpečnostná kontrola. Pre niekoho rutina, pre mňa novinka. A zábavná. Keď mi ide príručný batôžtek cez skener, tak tete bezpečáčke nakúkam cez plece na monitor. Hodina do odletu. Kecám s mladou právničkou z Albánska, ktorá bola na trojdňovom výlete po Prahe. Čas "nalodiť sa" - prichádza autobus, nasadáme do neho, aby nás odviezol k lietadlu. Jejo, presne tak si topamätám z detského obrázkového atlasu! Vonku je hmla, mrzne. Autobus nič. Čakáme. A zase kecáme.Keď sme už totálnepremrznutí, tak nás konečne vezú k lietadlu. Na letištnom betóne je taká poľadovica, že mám čo robiť, aby som na tých pár metroch neskydol. V duchu začínam obdivovať pilotov. No veď uvážte, štartujte z klziska!

A je to tu. štart. Nedá sa opísať, treba zažiť. Keď zaťahujeme podvozok, hrkne to nami, ako keď autobus nabehne v rýchlosti na spomaľovací prah. V duchu sa smejem, že pilot tiež asi nejaký prehliadol. Hmla ostáva pod nami, nad nami len nebo. A začína vychádzať slnko.

Fotím o dušu, ale okienko je trošku zarosené, a ešte aj od čohosi zacápkané (samozrejme zvonka). No nevadí, aspoň niečo :-)

Pristávame v Mníchove. To už sa cítim ako starý "harcovník" Vzduch je nádherne čistý, nikde ani mráčka, v diaľke nám mávajú alpy. Mením lietadlo. Za väčšie. Raz darmo, aj let bude dlhší. Ešte pred štartom si prestavujem hodinky na Helsinský čas. Počasie je ako z katalógu. Alebo, skôr, ako nad nimi. Pretože severnejšie časti Európy sa začínajú zaťahovať. No nás sa to netýka.

Chlipkajúc čaj si už len s úsmevom spomínam na predošlú nervozitu. Je mi skrátka fajn. Dokonca tak, že aj pri predstave že sa rútime v ústrety zemi (alebo niečom podobne tvrdému), a ostáva z nás len kráter, sa dokážem iba priblblo blažene a najmä dlhodobo usmievať.

Po dlhom čase chcem vidieť more. Bežne po tom veľmi netúžim, ale predsa len, predstava pohľadu z toho pár kilometrového nadhľadu je lákavá. No dolu sa pod vrstvou vysokých oblakov rozkladá more biele. Nízke oblaky či hmla, pripomínajú mi lúku neskorej jary, plnú odkvitnutých púpav. Rozprestierajú sa kam len oko dohliadne, a nad tým všetkm iba slnečná obloha.

 Veľkým klesavým oblúkom sa vnárame do toho zemského kúpeľa. Po pár chvíľach zisťujem, aké by asi bolo plávať v mlieku. Aj keď som o tom počul už nespočetne veľa krát, musím sa čudovať tomu, ako zrazu nielen nevidím, ale ani necítim, či sme rovno, alebo naklonený. Helsinki už musia byť blízko. To že zostupujeme nevidno, iba to počuť. Biela, biela, všade samá biela, to asi sem si chodia nabrať všetci tí tvorcovia reklám na (nie)bežné pracie prostriedky. No po chvíli veľká zmena. Bielu strieda biela! Sneh. A z neho trčia stromy. A tiež sú osnežené. A plot, a tam už vidno aj kúsok letiska, a ... HRK! ... dosadli sme. To lietadlo si až tak radostne poskočilo. Istotne sa tešilo z toho, čo pekné sme cestou videli, a čo sa dá pripomenúť ešte dlho po tomto príchode do iného sveta. Hmla, sneh, vietor. Som tu.