Presne takto pred rokom...
Zvoní budík, no oči sa lepia, režú, viečka sú ťažké, hlave sa tiež neveľmi chce do aktivity... No čas nepustí. Vyspatý-nevyspatý, baliť treba. Večer sa totiž nedalo - spacák, ktorý tradične prišiel na spodok batoha, som ešte potreboval na spanie. A tak sa premáhavo začínam zvŕtať koľko to len ide - lietadlo veru nepočká. Pozerám ešte rýchlo spojenie na letisko, plánujem prestupné body. Ej bisťu, ale kto by povedal, že aj keď má dokopy pár vecí, tak to zbalenie trvá tak dlho. A aby toho nebolo málo, tak nie všetky veci idú so mnou, ale niečo mám vo veľkej kartónovej škatuli pripravené na odoslanie poštou (čo tiež nebolo možné skôr, lebo som sa k onej škatuli dostal až včera). Rýchlo sa ešte ubezpečujem, že mám všetko, hádžem kľúčik do obálky s logom HOAS-u, a rýchlo na papier píšem odkaz Su-sedovi, nech ho zanesie na správu kolejí a mierne tŕpnem ako to celé dopadne- Su-sed totiž nie je doma, bez neho mi nevrátia depozit, a 500€ veru nie je zanedbateľných. Robím zo seba vianočný stromček na úteku - veľký batoh na chrbte, malý vpredu, a v rukách oná deväťkilogramová škatuľa. Dolu schodmi trielim čo gravitácia priťahuje,a čo nohy stačia brzdiť.
Voľba autobusovej zastávky veľmi rýchlo padá na bližšiu, aj keď z nej jazdí menej autobusov, no je mi jasné, že takto naložený veru veľmi pohyblivý nie som, no čo čert nechcel, pár som desiatok metrov od zastávky a autobusu aj tak vidím už len zadné svetlá. Dobehnem teda na zastávku, zhodím svoje obloženie na lavičku, a skúmam cestovný poriadok snažiac sa prerátať, aké mám ďalšie možnosti - poštu proste stihnúť musím, a lietadlo podľa možností tiež. To však odlieta o hodinu, a cesta na letisko trvá pri dobrých spojeniach polhodinu. Autobus práve zdrhol, a mňa ešte čaká pošta. Myšlienky pracujú rýchlo, v duchu si nadávam za to, že som si niekde nezohnal číslo na taxislužbu, a uvažujem, za ako dlho by sem nejaký dorazil, keby som just práve teraz odniekiaľ oné číslo vymámil, a drožku si zavolal. Z úvah ma vytrháva zvuk motora. Po inak tichej ulici ide auto. Zdvihnem oči, a ruka mi vyletí do vzduchu hádam sama od seba - auto má totiž na streche žltú ceduľku s nápisom "taxi". Zastavuje pár metrov za zastávkou, a mne už beztak vybudená nálada stúpa ešte viac - zrazu sa cítim priam euforicky, utekať niekoho ovešaného batožinami na zastávku a následne stopovať taxík som zatiaľ videl totiž len vo filme. Šofér mi pomáha naložiť veci do kufra, ja mu oznamujem, že ideme na letisko cez poštu. Balík beriem so sebou na zadnú sedačku, pošta je toť za rohom, o chvíľku sme tam. Taxík zastaví najbližšie k vchodu ako sa dá, schmatnem balík, a dávam sa do behu...
Na pošte dokopy nikoho - super, nemusím stáť vo fronte. Akurát keby tých papierov na vypísanie nebolo toľko. A zas sa raz cítim tak zvláštne, keď balík adresujem sám sebe, akurát cez pol Európy. Vybieham z pošty, skáčem do taxíka, a výdych. šoférovi hrá taká fajn muzička, nejaká upokojujúca klasika. Pýta sa ma, či je to OK. Odpovedám že áno. Ešte sa ma pýta na ktorý terminál idem, a potom už mlčí. Za oknom sa mihajú helsinské predmestia, budovy striedajú stromy, a stromy budovy, je vcelku pekný májový deň, síce dosť oblačno, no cez veľké diery sa sem-tam ukáže slniečko, hudba tlmene hrá, a ja prepočítavam, kde a koľko železnej rezervy mám, v prípade, že by to bolo nutné, a kam by som s tým asi doletel... Ešte chvíľu meditatívno-sentimentálne vychutnávam okolie, a už plánujem každý ďalší krok, aby som bol na letisku čo najefektívnejší - do odletu totiž ostáva necelých dvadsať minút.
V letiskovej hale bolo teplo - a mne ešte o to naťahovanie sa s bagážou viac. A okrem tepla tam boli ešte ľudia. Veľa ľudí. Zatmí sa mi pred očami. Check-in je síce samoobslužný, ale batožinu si musím podať pri prepážke. Ak chcem stihnúť, tak by som potreboval byť na opačnej strane niektorého z tých radov, teda v jeho čele. Ešte raz mi zrak padne na tabuľu odletov, aby som rýchlo prepočítal možnosti toho,čo ďalej, keď mi niečo nehrá. O pätnásť minút nič neletí. Ani o polhodinu. Potom už síce čosi kamsi letí, ale nikde let Lufthansy do Mníchova. Až zrazu sa na konci tabule objaví povedomé číslo. S časom o hodinu. A ja chválim všetkých svätých,a zároveň sa v duchu kadetade posielam - čas odletu som si totiž pamätal zle, a síce o trištvrtehodinu skôr. Nuž, rozhodne je to ďaleko lepšie, než naopak. Opadá zo mňa napätie, ústa sa rozširujú do úsmevu á la "puknutý gaštan", a je mi zrazu tak ľahko na duši, že mi to lietadlo možno ani nebude treba. Spokojne sa staviam do radu na podanie batožiny, a priam si vychutnávam to, že môžem čakať :-). Po hodnej chvíli dochádzam k prepážke, s úsmevom zamávam tetuške pred nosom palubnou vstupenkou, a už-už chcem položiť batoh na váhu, keď mi oná milá deva oznamuje, že Lufthansa má vedľajšie dve prepážky, oni sú Finnair. Hrká vo mne ako v starých hodinách, lebo síce mám času relatívne dosť, ako pri prepážkach na podanie batožiny, tak na colnej kontrole sa ťahajú rady ako cesto na vianočnú štrúdľu. Asi bolo moje rozpoloženie dosť viditeľné aj navonok, lebo dotyčná osoba hneď na to dodáva, že mi tú batožinu môže odbaviť aj ona, problém to nie je, len mám batoh vyložiť na váhu, lebo vyzerá byť dosť ťažký.
O chvíľku mám ešte ďalší malý - veľký zážitok, po prechode letiskovým skenerom tento totiž začne pípať. A tak zažívam ďalšiu scénu z filmu zaoceánskej produkcie - topánky putujú do zariadenia na presvecovanie kufrov, a mne sa venujú osobitne a osobne, no normálne sa mi dostáva pozornosti ako nejakej hviezde. A už len čakám kým sa otvorí brána na nástup do lietadla. Na rozdiel odo dňa pred štyrmi mesiacmi nie je zem ponorená v mlieku, a tak sa mi spĺňa ďalšie želanie - Helsinky husto obkolesené lesmi sa trieštia o more, na ktorom lode ako také malilinké čiaročky kreslia ďaleké obrazce. A v Mníchove si už pripadám takmer ako doma, letisko mi pripadá ako keby som tu bol len včera, a pred sto rokmi zároveň. O pár desiatok minút ma už víta rozkvitnutá Praha, ešte pár chvíľ na poslednej etape, a...
..."šťastnú cestu" sa tentokrát splnilo, na perách ostáva už len: dovidenia Fínsko! :-)
