Na koniec plánu

Prevažne francúzskou trojicou sme počas celej cesty autobusom ostali nepovšimnutí a na železničnej zastávke kdesi na helsinskom predmestí už nebol problém zamiešať sa do davu. Teda zamiešať... Okrem zvyčajných batohov nám ešte nepatrične nápadný vzhľad dodávalo aj oblečenie - teplota síce oproti včerajšku citeľne klesla, ba aj pofukoval chladivý vietor, no v tých našich kraťasoch a tričkách sa v pohode dal prečkať. Rozhodne sme necítili potrebu haliť sa do festovných búnd, ako všetci tí rodení severania všade vôkol nás.

Na hlavnej železničnej stanici v Helsinkách suverénne mierime do suterénu, kde sa nachádzajú skrinky na úschovu batožiny. Radi totiž hráme Tetris v 3D. Výhrou je poplatok za jednu skrinku miesto dvoch. Po dvadsiatich minútach kooperácie vyhrávame a radosťou povznesení na duchu i odľahčení na tele vyrážame do ulíc.

Po príchode na Hakaniemi sa mi  rozjasňuje. Vchod do metra vyzerá síce inak a aj to trhovisko tu bývalo len otvorené a nie kryté, no vybavujem si, kadiaľ som pred tými siedmymi rokmi deň čo deň chodieval do školy. Netuším kedy tu začína akademický rok, a s nikým  z bývalých kolegov sa mi nepodarilo spojiť, takže reálne hrozí obhliadka exteriéru zamknutej prázdnej budovy. Po zabočení doľava na Haapaniemenkatu sú však jasné dve veci. Jednak tá krčma naproti škole, do ktorej mám ešte stále zľavový preukaz študenta Teatterikorkeakoulu sa už nevolá Milenka. A druhak ma teší fakt, že dverami spomínanej akadémie sporadicky prechádzajú ľudia v obidvoch smeroch. Vchádzame teda dnu.

Pár drobných vizuálnych zmien mi síce do očí udiera hneď, no ten tlmený šum okolia, atmosféra a dokonca aj vôňa sú také, ako keby som odišiel len včera. Pristupujeme k rozmernému presklenému pultu identifikovanému veľavravným nápisom "Vstupenky - informácie".
Zdravím sa a ženy za pultom sa pýtam:
"Poskytujete tu informácie len o predstaveniach a vstupenkách, alebo aj o zamestnancoch?"
Pani na mňa hľadí sčasti prekvapene a sčasti nechápavo.
"Čo myslíte tým informácie o zamestnancoch?" vracia mi otázku a v jej pohľade badám náznak podozrenia.
"Nuž, zaujíma ma, či tu ešte pracujú niektorí konkrétni ľudia." nenechávam sa vyviesť z miery, pričom si síce v skrytu, ale zato celkom nejapne užívam, ako je z miery vyvedená ona.
"O koho by malo ísť...?" z hlasu badať netrpezlivosť s náznakom podráždenia.
"Kaj..."
"Ten tu pracuje" skáče mi do reči.
"A Heikki..."
"Aj ten. Mám niektorému z nich zavolať?" aktívne uchopuje iniciatívu v momente, keď kvôli radosti poľavujem z ostražitosti.
Prikyvujem a skôr než vytočí číslo ju miesto odpovede na otázku "koho má ohlásiť" presviedčam, že bude lepšie, keď jej svoje meno napíšem. Telefonát začína pre mňa bezpríznakovou fínčinou, no keď sa snaží prečítať, čo som jej napísal na papier, mám so zachovaním seriózneho výrazu v tvári dosť práce. Výdatne mi pomáha úvaha, či Kajovi vôbec dôjde, ktože to po ňom pátra.
"Je na nákupe a bude tu do desiatich minút. Znel nadšene. Mám zavolať ešte Heikkimu?" trhá náhle spleť mojich úvah.
Podozrievavý tón sa z jej hlasu vytratil, aj keď pohľadom stále vyžaruje, že tak úplne nechápe o čo ide.
"Netreba, počkám tu kým príde Kaj." odpovedám a odchádzam od pultu, nech ju milosrdne oslobodím od svojej osoby.

Privítanie prebehlo ešte srdečnejšie než som čakal. Keď si Kaj po pokuse o telefonát spomína, že Heikki je na porade, mierime do zázemia, ktoré bývalo po štyri mesiace aj mojim útočiskom. Ako žiadne správne fínske stretnutie, ani toto sa nezaobíde bez poriadnej šálky kávy. Keď sa pri nás mihol Janne, tak skôr, než stihol vyjadriť prekvapenie nad tým, koho vidí, mu Kaj s totálne vážnou tvárou oznámil, že len čo dopijem kávu, tak ma posiela za ním, do štúdia číslo dva, aby som mu pomohol so scénou. Vnútorne ma zahrialo, že sa humor starých bardov rokmi nezmenil. Po chvíli prichádza Heikki a tak sa kolovrátok ich suchého cynického humoru môže roztočiť naplno. Debata o našej uplynulej i nadchádzajúcej ceste spolu s pokecom o tom, čo sa kde ako pomenilo dávajú na to nepreberné množstvo príležitostí.

O niekoľko hodín, jednu prehliadku divadelných štúdií, dve porcie jedla v Du Dii a o prekvapivo otvorené vyspovedanie istého fína z jeho životných radostí i vzťahových trablov neskôr, riešime už pomerne otrepanú otázku: čo s dnešnou nocou?

Prvotný nápad nám prichádza ako jasná voľba: ísť do prístavu, počkať na najbližší trajekt a stopovať. Na takom trajekte sa áut, rovnako ako šoférov, vezie predsa dosť. Šanca na úspech by teda mala byť štatisticky významná. Prieskum lodného poriadku (či ako sa hovorí súpisu príchodov) však ukázal jednu nehmotnú, no závažnú trhlinu v našom pláne. Tmu. Kým sa v prístave stretneme s najbližším trajektom, žiadny zo šoférov nebude mať možnosť vidieť akí sme sympatickí, a aké sú naše úmysly čisté. Ostáva nám poobzerať sa po nocľahu. Padá rozhodnutie otestovať fínsku zákonnú pohostinnosť a.k.a. "môžeš prespať aj na súkromnom pozemku, ale len na jednu noc a musíš sa chovať slušne".

Polnočný autobus nás odváža na konečnú zastávku kdesi uprostred okrajových uličiek Vantaa. Posledných pár zastávok sme poslednými cestujúcimi. Asfaltku lemujú lampy lenivo vrhajúce tlmené mäkké svetlo do okolia. V ňom sa spomedzi živých plotov a priečelí rodinných domov vynárajú snežné skútre, menšie jachty a väčšie autá. Nechávame za sebou poslednú oázu vysvietenej rodinnej útulnosti a vnárame sa do lesa. Ten je útulný tiež. Ale až od pása nahor. Úzke vyšliapané chodníčky sa vinú pomedzi ostré skaly, hustý lesný podrast pokrýva okrem skál najrozmanitejšie terénne nerovnosti. Jeden by nepovedal, že sme len niekoľko desiatok metrov od obytnej štvrte. A takisto by bol presvedčený o tom, že tu niekde proste musí byť miesto, kde sa bude dať postaviť stan. To miesto tam niekde možno aj bolo - niekde mimo dosahu našich bateriek a hmatu. Podarilo sa nám nájsť aspoň matrac z mäkučkého huňatého machu široký tak akurát na dva chrbty. Mierny sklon vyhlasujeme za prírodný vankúš. Vybalenie spacákov je otázkou okamihov. Vplyvom únavy z celého dňa zaspávame ako švihnutím čarovného prútika. No tento zázrak má časovú platnosť značne obmedzenú. Zvuková kulisa neveľmi vzdialenej diaľnice spolu s teplotou okolitého vzduchu výdatne podporenou jeho veternými poryvmi tvoria síce neviditeľný, ale zato mohutný prst, ktorý do nás na striedačku štuchá a núti nás prehadzovať sa, chúliť sa do klbka, podchvíľou sa budiť a drkotať zubami. Keď sa jas oblohy prehupuje cez občiansky súmrak, naznávame že toho máme tak akurát dosť. O pol siedmej balíme pelechy v rekordne krátkom čase a zohrievame sa rýchlou chôdzou smerom k výpadovke. Od úst nám stúpa para.

Výpadovku z obidvoch strán zviera hradba lesa a tak k nám lúče ranného slnka neprenikajú. Každou minútou čakania preto strácame teplo, ktorým sme sa ako-tak zásobili presunom z nocľažiska.  A keďže s klesajúcim teplom klesá aj rýchlosť pohybu, čas plynie stále pomalšie a pomalšie. Na konci nekonečne dlhej polhodiny nás čaká vyhriate auto. Šoféruje ho mladá pani učiteľka na prvom stupni základnej školy v Järvenpää. O ôsmej jej začína hodina angličtiny. Tak sa aspoň môže vďaka nám pred výukou mierne rozcvičiť. Vykladá nás desať minút pred ôsmou na obchvate mesta.

 Trčíme na ňom štyri a pol hodiny. Počas nich sa striedajú takmer všetky prejavy počasia okrem zrážok, no žiadny z nich nám krv rozprúdiť nedokáže. Dovedna trikrát meníme miesto na ktorom stopujeme. Stavy totálnej apatie dopĺňa príležitostná radosť, keď nám spoza okienka niekto zamáva. Nahlas čítame poznávacie značky áut. Zhluky písmen vyslovujeme až prehnane starostlivo, pričom melódiou reči sa zároveň snažíme napodobniť zvuk onoho auta. Vyslobodzuje nás odtiaľ v malom osobáku až šofér nákladiaku, ktorý predtým jazdil okolo. Videl nás na všetkých troch miestach a teraz sa vracal z práce domov. Teplo v interiéri mi zatvára oči a kolísanie spôsobené jazdou zas uvoľňuje krk. Hlava klesá, brada padá na hruď, zvuky sa zlievajú, pred očami vyskakujú obrazy. Strhávam sa, vzpriamujem posed, chvíľu sa tvárim zúčastnene, občas dokonca aj prehadzujem nejaké to slovko so šoférom. Len keby nerozprával z takej diaľky. A keby tie viečka šlo držať otvorené dlhšie. Veď čo, vidím aj tak. Keď si to uvedomujem, zase sa strhávam. A takto to pokračuje niekoľkokrát.

V Mäntsälä vystupujeme na parkovisku diskontného supermarketu. Síce ospalí, no konečne sa neklepeme zimou. Drobná desiata nám pomáha striasť aspoň časť ospalosti. Jej zvyšku sa zbavujeme kráčaním k neďalekej odbočke na diaľnicu. Krajnica je pomerne úzka, no za ňou leží široký štrkový pás. Stáť máme kde, viditeľní sme, auto má kde bezpečne zastaviť. Môže sa začať čakanie na odvoz. No nezačína. Za okamih pri nás brzdí veľký čierny autiak. Telefonujúca pani v strednom veku za volantom nám rukou dáva pokyn aby sme nastúpili a kým nakladáme batohy do kufra, končí hovor. Nečakali sme ani tri minúty...

Pohýňame sa a púšťame sa do reči. Temperament, ktorý z nej srší nás priam nabíja energiou. Pani má kadenciu reči na úrovni športového komentátora. Tok anglických slov odieva do dokonalo fínskej výslovnosti a prízvuku. Znie to ako lesný škriatok z nejakého fantastického filmu. A aj jej životné cesty sú sťa z nejakého filmu. Precestovala okolo osemdesiat krajín, pričom najviackrát bola v Senegale, odkiaľ si pred rokmi priviezla do Fínska aj manžela. Lenže keď potom neskôr nedokázal pochopiť, že je akosi nemožné, aby aj nosila domov výplatu aj bola stále doma a starala sa o rodinu, tak ho poslala naspäť. Medzi tým však stihli mať päť detí. Teraz s nimi žije spolu s priateľkou, ktorá má deti tri, takže podľa jej slov majú o zábavu postarané. Pracuje ako poisťováčka na voľnej nohe, do práce jazdí každý deň dve hodiny tam a dve nazad a pýta sa nás, či máme cestovné poistenie. Keď odpovedáme že máme, súhlasne prikyvuje a niekoľkými príkladmi z vlastnej skúsenosti ilustruje, aká je to dobrá vec. Väčšinou v tých príbehoch hrá rolu nejaká ďaleká krajina a vrcholne nepríjemný zdravotný neduh. Ide do Lahti, no kvôli tomu, aby sme mali čo najlepšie miesto na stopovanie ďalej, ide ešte asi pätnásť kilometrov za mesto a zastavuje nám na veľkej diaľničnej odpočívke. Ďakujeme.

Pred zjazdom na diaľnicu je križovatka v tvare T. Stojíme na chodníku medzi ňou a parkoviskom benzínovej pumpy. Tabuľku ukazujeme autám prichádzajúcim z obidvoch smerov: jeden ju drží a natáča podľa pokynov toho druhého, ktorý zas sleduje kto komu dáva prednosť. Táto kooperácia funguje skvelo - okrem toho, že všetci šoféri majú dosť času prečítať si kam chceme ísť, perfektne to žerie čas. Ani nebadáme, že je to už štyridsať minút, keď za sebou počujeme mužský hlas. Prichádza z parkoviska. To, že je preslov vo fínčine adresovaný nám  dedukujeme podľa slova Jyväskylä. Presne tam sa chceme dostať. Otáčame sa a reagujeme na pána okolo päťdesiatky v ležérnom plátenom obleku v pre nás zrozumiteľnom jazyku. Ujednanie prebieha rýchlo a za moment sa pohýňame.

"Čo idete do Jyväskylä?"
Odpovedáme a na približne polhodinu sa rozlieha ticho.
"Začína lovecká sezóna na medvede. V lese si treba dávať pozor. No ešte väčší pozor si bude treba dávať, keď začne lovecká sezóna na losy. Nie som poľovník, iba rybár."
A ďalšia polhodina ticha.
"Pred nami je práca na ceste, tvoria sa tam kolóny. Zoberieme to obchádzkou. Síce je dlhšia, ale je tam pekná krajina."
Nasleduje polhodina ticha.
"Na toto jazero chodievam na ryby. Radšej však rybárčim v riekach."
Potom je pol hodiny ticho.
Keď fotím pohľad z miesta spolujazdca, vraví nám, že o chvíľu bude pekný most. Pozná miesto, z ktorého vraj ide dobre odfotiť. A veru tam po chvíli aj zastavuje. Po ďalších niekoľkých chvíľach sa ocitáme na predmestí. Pán sa pýta, kam to vlastne ideme. Hľadáme na mape Paulinu adresu. Darí sa nám to len čiastočne - nachádzame totiž iba ulicu. Zhodou okolností však až po jej začiatok máme spoločnú cestu s našim šoférom. A nie je taká dlhá, aby sa nedala prejsť pešo.

Po rozlúčení sa na parkovisku dostávame telefonicky jasný navigačný pokyn: "choďte stále rovno, ideme vám naproti". Po približne pätnástich minútach vidíme v diaľke dve postavy. Jedna z nich sa rozbieha našim smerom. Aj Eli sa rozbieha, nakoľko jej to batoh dovoľuje. Vítame sa s Paulou, zoznamujeme s Mikom a sme radi. Vytýčený cieľ sa nám podarilo dosiahnuť. Po dvoch týždňoch odkedy sme vyrazili. Nevieme, čo bude ďalej
 Ale to pre túto chvíľu nevadí. Máme tu na pár dní dohodnutý azyl a to je hlavné.

Z parku do parku

Prvé stopárske miesto toho dňa sme našli za Cēsis smerom na Staube. Monotónnosť čakania spestruje sprievod áut so svadobnou výzdobou mieriaci do mesta. Po hodine začína mrholiť, no našťastie vedľa cesty rastie strom s košatou korunou, pod ktorým nachádzame úkryt.  O ďalších dvadsať minút, chvíľu po tom, čo svadobný sprievod odfrčal z mesta smerom preč, zastavuje auto. V ňom mladá pani s malým synom. Máme odvoz na križovatku pri Staube. Okrem nás a blízkej benzínky sa na nej nachádza ešte hostinec, kde sa odohráva svadobná veselka. 

Čakáme hodinu, povzbudzovaní rozjarenými svadobčanmi mávajúcimi z okienok áut, ako sa premávajú hore - dolu. Ale žeby zastali a aspoň nás ponúkli zákuskom, to ich už nenapadlo. Potom nás berie Igor - elentroinžinier z Rigy. Ide do Valmiery, odkiaľ pochádza jeho žena, je tam teraz aj s ich synom. Vyhodil nás za mestom priamo na výpadovke na Valku. 



Tam sme nestihli ani poriadne skonštatovať, že popoludnie sa skláňa k večeru, lebo nás po pätnástich minútach zobral vysmiaty otecko troch detí. Teraz bol v aute bez nich. Ako v skoro každom aute, aj tu sa pretriasa odkiaľ sme, čo robíme, kam smerujeme. Veľmi sa mu pozdáva náš nápad s cestovaním a po odpovedi, že sme zo Slovenska nás pán prekvapuje odpoveďou, že to tam pozná, lebo chodieva aj s rodinou lyžovať do Jasnej. To sme fakt nečakali! Vyhodil nás v Strenči za kruháčom smerom na Valku, radostne mávajúc na rozlúčku.



Slnko zapadlo a my uvažujeme, či to už zabalíme alebo dáme stopovaniu ešte aspoň jednu šancu. Rozhodujeme sa pre šancu - keď pre nič iné tak preto, že sme na okraji dediny medzi hustou zástavbou domov, kde by sme len ťažko hľadali miesto na spanie. Osud sa našej šance chopil a za cca dvadsať minút, na súmraku, nám zastavil chlapík okolo štyridsiatky v aute s estónskou značkou. Je nám jasné, že túto noc spíme za hranicami. 



Ukazuje nám na mape Estónska akúsi obec v jeho prostriedku, kam ide. Súhlasíme: na ceste do Tallinu je to významná pomoc. Potom sa začína obvyklá debata otázkou odkiaľ sme. Pri odpovedi že zo Slovenska sa hneď pýta na Bratislavu a my nechápeme: druhý šofér v rade a pozná to tam. Vari sme natrafilil na Lotyšsko - Estónsky lyžiarsky zväz? Nenatrafili - zato sme stretli šoféra kamiónu, ktorého pravidelným rajónom bývajú stredoeurópske štáty a Balkán. Včera sa vrátil zo Sofie a dnes má konečne deň voľna. Po istej chvíli a o niekoľko desiatok kilometrov  ďalej, na prvej pumpe za hranicami, medzi kúpou kávy a jeho cigaretou sa reč zvrtla aj na našu cestu - pýta sa, kam to vlastne ideme. Po odpovedi, že do Tallinu sa na jeho tvári rozlial výraz hlbokého rozmýšľania. Sem-tam naklonil hlavu zo strany na stranu, neurčito pohmkával, občas oči prižmúril, párkrát sa z neho aj zadymilo. Potom sa uchechtol a pomaly, starostlivo, mierne pobaveným tónom povedal, že veď vlastne on do Tallinu ide. Zajtra ráno. Tam vyzdvihne kamión a naberie kurz do Brna. Dedinka menom Tamsalu, ktorú nám na začiatku ukazoval v mape, mu slúži akurát na nocľah. Pokiaľ budeme schopní zariadiť si  tam nocľah, ráno nás môže odviezť až do Tallinu. To je ponuka, ktorá sa neodmieta! Zahodil ohorok z cigarety a vyrazili sme.  Následne nám ešte núka, že ak cheme, môžme s ním ísť aj tým kamiónom do Brna a dať si celú cestu ešte raz... V Tartu si robíme asi desaťminútovú prestávku, aby sa náš šofér mohol porozprávať s kamarátom, ktorého nevidel štyri roky. Použitie mojej offline navigácie v tomto meste nás teší - tiež sme trocha napomohli tomu milému stretnutiu. Do Tamsalu prichádzame okolo polnoci. Krajinu halí milosrdná tma, ktorá ochotne schová pod svoj plášť dvoch bezprízorných zblúdilcov. Flek na spanie nachádzame v rozostavanom parku uprostred dediny. Stan nestaviame, len sa prikrývame jeho vrchným plášťom proti rose.



V noci dul vietor a hnal nízke mraky.  Spíme plytko, nepokojne a kvôli svitaniu sa budíme už o štvrtej. V noci bola tak silná rosa, že nám premokol nielen ten plášť zo stanu ale aj pršiplášte, čo sme mali pod sebou.  Vstávali sme dosť uzimení a neveľmi oddýchnutí. Mraky nad nami sa prevaľovali a okrem kŕdľa vrán bolo okolie príliš tiché na to, aby čakanie na odvoz ubiehalo rýchlo. Aspoň, že pršať začalo až potom, čo sme sa už asi polhodinu viezli.

V nedeľné ráno nás deviata hodina zastihla v Talline na parkovisku pri akomsi nákupnom centre vo chvíli, keď pre naše veľké potešenie práve nepršalo. Celý zvyšný deň trávime naháňaním sa s dažďom a hraním sa s ním na schovávačku. Suverénne vyhráva - prší zásadne vtedy, keď sme niekde von a šetrí si vodu vo chvíľach, keď sme zalezení niekde pod strechou. Túto vleklú hru prekladáme zháňaním ubtovania v suchu, lístkov na trajekt a niečoho teplého pod zub. Oj, ako pôsobí všetko inak a rozdielne než pred tými siedmymi rokmi, keď sme tu prvýkrát boli. Teplé slnečné prijatie s domáckou pohostinnosťou strieda okrem sychravého počasia aj dav turistov a ovzdušie presýtené komerciou. Som obeťou vlastného spomienkového optimizmu, alebo sa tu niečo podstatné medzitým zmenilo? Zmenil som sa ja? Alebo je dnes proste len "blbý" deň?



Útulnú atmosféru navodzuje až večer v spoločnej kuchynke hostela. So šálkou posledného nápoja pred spaním sa totiž nevdojak pripletáme do debaty dvom cestovateľom. Stopárke z Fínska a austrálčanovi, ktorý je v Európe už druhýkrát a stopovanie mu príde fascinujúce, úžasné, exoticky nepredstaviteľné a stopári samotní ako neohrození bájni hrdinovia z detských knižiek. Je z nás troch vo vytržení,zatiaľ čo my mu blahoskolnne udeľujeme rady ako začať so stopovaním rýchlo a ľahko a z jeho záujmu a obdivu sme patrične polichotení. Holt, pre neho je evidentne státie na okraji cesty s tabuľkou v ruke tým, čím je pre mnohých z nás východ slnka nad Uluru...



Pondelok dvadsiateho augusta pre nás začal budíkom o štvrtej ráno. V mrákotách sa snažíme čo najtichšie a zároveň čo najrýchlejšie opustiť izbu. Na balenie využívame schodisko a potom vykračujeme rannou tmou do prístavu. Tam sme medzi prvými z tých, čo vyplávajú o šiestej. Pozorujeme prichádzajúcich ľudí. Všetci viac či menej pripomínajú námesačných. Po nalodení sa z väčšiny z nich stávajú obyvatelia kráľovstva Šípkovej Ruženky - driemu na kaviarenských stoličkách, v kresielkách na chodbách, či na širokých okenných parapetách. V telke na stene beží predpoveď počasia: dnes má v Helsinkách pršať. Ajajaj! Z hĺbky pamäte lovím spomienku, že v neďalekom národnom parku Nuuksio by sa mala nachádzať chatka, v ktorej sa dá prespať. Je rozhodnuté, ideme tam. Potom nám už nič nebráni klimbať v polospánku ďalej, do rytmu dunenia lodných skrutiek a šplechotu vĺn baltického mora

Z mrákot nás preberá až reprodukovaný ženský hlas, ktorý nás v troch jazykoch víta v Helsinkách. Teším sa ako malé dieťa na Vianoce. Veď v tomto meste som pred siedmymi rokmi prežil štyri úžasné mesiace. Postupujeme k východu z lode a neviem sa dočkať, kedy zas uvidím tú známu panorámu. Priestor osobného terminálu si akosi nevybavujem, pripisujem to však dlhej dobe, ktorú som tu nebol. No po opustení budovy je pohľad, ktorý sa nám rozkladá pred očami úplne iný, než by mal. Tu niečo nesedí... 

Miesto, kde sa nachádzame mi je úplne neznáme. Všetky indície však naznačujú, že sme v Helsinkách, tak musím zaprieť zmiešané pocity z neznámeho, dať im za pravdu a uznať, že sedem rokov je dosť dlhá doba na presunutie jedného osobného prístavu na nové miesto.
Až s príchodom na železničnú stanicu sa okolie stáva povedomým.

 Na rozplývanie sa však nie je čas - nad hlavou nám visia ťažké oblaky a vietor je chladivý. Treba sa čo najrýchlejšie presunúť pod strechu. Tak to popod rôzne strechy berieme prískokmi: infocentrum, stanica a konečne vlak do Espoo. Teda aspoň dúfame: svetelných panelov je síce plný vagón, no z trasy vlaku sú tam uvedené len štyri najbližšie zastávky a potom až konečná, ktorá leží až o riadny kus ďalej za našim cieľom a platnosťou našich lístkov. Pre tento pokus nám snaženie vyšlo a pár desiatok minút na to už hľadáme na stanici v Espoo ten správny autobus. Vyzerali sme asi dosť bezradne, keďže sa nás nejaký mladík sám od seba  opýtal, či nepotrebujeme pomôcť. Dopriali sme mu možnosť napraviť fínom reputáciu ohľadne sociálnych kontaktov. Zároveň sme vďaka nemu o štvrť hodiny neskôr zafungovali ako suverénna navigácia pri otázke páriku neurčitého pôvodu "ako sa dostanú do Nuuksio". Nami pridanú hodnotu sme prejavili zapichnutím prsta do mapy z helsinského infocentra. Tak sme sa stretli všetci v jednom autobuse: smelý dobrodinec, my i párik, plus ešte dve francúzky, ktoré sedeli vedľa nás už vo vlaku do Espoo.

Konečne les, konečne sa začína napĺňať vidina dnešného nocľahu. V Haukkalampi sa chvíľu nestačím čudovať ako sa aj toto miesto zmenilo. Avšak dážď, ktorým nás privítalo, sa po chvíli mierni. Opúšťame úkryt v podobe zastrešenej terasy a po niekoľkých dlhých chvíľach kráčania sa pred nami rozkladá jazero s ostrovom. Na ostrov vedie mostík - priamo k ohnisku a miestu na stan. Ostávame však na brehu, odchádzame kus ďalej od drevárne s pílou a sekerou, ponad latrínu so sedacou doskou z penového polystyrénu. Tam sa totiž pri druhom ohnisku krčí drevený prístrešok - prosté tri steny a šikmá strecha. Stihli sme to práve včas. S našim príchodom sa znovu spúšťa dážď.

Do tmy rozvoniava polievka a nič nebráni tomu, aby sa naplno rozliala večerná pohoda. Vtom sa ozýva hlas pozdravu a svetlo ohňa odhŕňa závoj hustého dažďa z tváre mladíka. Pýta sa, či tam môže tiež spať. Že má nejaké jedlo, o ktoré sa podelí. Tak sme ho prichýlili. Upiekol čosi ako špekačky a naplnil to do pečiva so syrom. My sme k tomu hodili do pľacu našu polievku. Popri jedle debatujeme a z mladíka vylieza, že je Francúz. Mierne nás prekvapuje, že je už tretí za posledných päť hodín. Keď o pár chvíľ neskôr popíjame čaj, z tmy a dažďa sa vynára párik, čo stanoval na ostrove na jazere. Medzinárodné zloženie sediacich sa rozširuje o angličana s nemkou. Onen večer trávime nakoniec oveľa družnejšie, než sme čakali.

Nasledujúce ráno je príjemne lenivé. Mraky sa pretrhali a lesom presvitajú slnečné lúče. Keď sa už sami po odchode spolunocľažníka zberáme na odchod, spomedzi stromov sa vynára postarší pán. Zdraví sa nám po fínsky. Pokus o angličtinu výnimočne zlyháva. Rukami - nohami sa dozvedáme, že by si tu rád urobil oheň. Prikyvujeme a naznačujeme, že nemá na čo čakať. No on, snáď aby napravil reputáciu včerajšieho ochotného mladíka, postáva ticho obďaleč celú dobu, kým nemáme zbalené.

Najskôr lesom, potom po chodníčku, blížime sa k  autobusovej zastávke v Siikaniemi. Najbližší spoj odtiaľ odchádza za polhodinu. Akurát uvažujeme,  akým spôsobom si ju skrátime  aby sme nedali šancu nude, keď smerom od turistického chodníčka  prichádza trojica: dve dámy  a  jeden pán, všetci okolo šesťdesiatky. A rozprávajú sa - po francúzsky! Po zvyšok čakania sa snažíme tváriť nenápadne a pološeptom spriadame plány, ako ubzikneme z tohto obkľúčenia...

O deň dlhšie intermezzo

Ráno v stredu päťnásteho augusta,  keď po daždi ostala už iba vyumývaná obloha a pár kvapiek na tráve, zisťujeme, aké malebné prostredie sa vôkol nás nachádza. Do všetkých strán sa rozkladajú lesy, ktorých jediným prerušením je tok rieky Guaja, po ktorej má celý národný park aj svoje meno. Keby sme sa nepozerali do mapy, veru by nám nič nenaznačilo, že len niekoľko kilometrov odtiaľto sa rozkladá mesto. Rýchlo padá rozhodnutie, že sa tu pozastavíme nie na dve, ale rovno na tri noci.

 Na recepcii sa ani trocha nepozastavujú nad tým, že im v noci miesto hríbika narástol stan. Zato my sa nestačíme čudovať: v cene je okrem teplej vody v sprche ešte elektrika zo zástrčiek postavených všade možne, a k tomu drevo na oheň - dokonca v kôlni nasekané na polienka! To nám hrá do kariet: na takomto pokojnom mieste sa mi budú dobre doháňať resty. Od začiatku bol totiž môj zámer uverejňovať článok z aktuálnej etapy cesty ihneď po jej ukončení. Pekne z čerstva, instantné zdieľanie. Lenže to by som nemohol byť taký majster prokrastinácie, akým som. Tak sa stalo, že cesta sa odvíjala a zážitky hromadili rýchlejšie, než som ich v písomno - obrázkovej podobe stihol púšťať do sveta. No a práve tu, v kempe Žagarkalns mám perfektnú príležitosť tento nesúlad medzi zažitým a uverejneným vyrovnať.

Vyrazili sme do mesta Cēsis, za účelom doplnenia zásob. Že v našich supermarketoch v oddelení pečiva dopekajú čerstvé kúsky zo zmrazených zásob nám všetkým už príde samozrejmé. No priam nás ohromilo, keď sme v tom miestnom videli asi tri skutočné tetušky - pekárky, ktoré tam úplne od základov tvorili všetky možné druhy pečiva. Cesto, plnky, váhy, pece... To všetko hneď za pultom s vyloženými výsledkami ich umu. Dali sme šancu slaným druhom a veru chutili znamenite. Haló, manažment stredoeurópskych supermarketov počuješ? Takto sa robí kvalitný produkt a spokojný zákazník!

Po takto príjemnom prekvapení, osviežení na duchu a zbavení hladu sme veru veľmi ľahko a ochotne upustili od myšlienky na rýchlu akciu "do obchodu a nazad". Veď tá trištvrtehodina zo stanu do centra mesta by nám druhýkrát ubrala príliš veľa času - treba využiť to, že sme už tak blízko! Zamierli sme teda medzi historické domy na malé námestie a ďalej smerom, kde sa pomedzi okolité stromy vypínalo niekoľko veží.

Zámok a zrúcanina stredovekého hradu, tvoriace spolu jeden komplex. Až vnútri zámku sme zistili, aký bol dôležitý v rámci Lotyšských dejín - a že niekedy šlo veru o udalosti poriadne pohnuté.

Pri prechode na hrad nás zaujal stánok. Za pultom dievčina v historizujúcom kostíme. Čože, na tom by nebolo nič nezvyčajné, veď stánky s rôznymi lákadlami pre návštevníkov číhajú na mnohých takýchto miestach. Ani to, že na pulte sú porozkladané takmer výlučne sviečky nám sprvu nepríde zvláštne. Veď úplne pokojne môže ísť o sviečky z vosku z miestnych včiel, a tie lucerničky okolo nich môžu zas súvisieť s legendou, ktorú len my nepoznáme... Ale prečo by potom tak veľa tých sviečok horelo v oných lucerničkách? Chcú sa ich čo najrýchlejšie zbaviť? Vysvetlenie podáva až dievčina za pultom: kto chce do ruín hradu, ten dostáva lucernu so sviečkou ako zdroj svetla!

Berieme si jednu a zostupujeme dolu drevenými schodmi. Denné svetlo sa mení v šero. Ocitáme sa akejsi bývalej pomerne rozľahlej miestnosti, kde pár malých okien ešte dodáva aspoň obmedzenú dodávku fotónov. No okrem dverí, ktorými sme prišli, nevidíme iný východ. Keď si naše oči trocha zvyknú, v jednej zo stien vidíme dosť veľký otvor, z ktorého sa valí tma hustá ako atrament o konzistencii medu. Naša sviečka odhľuje, že práve tam sa nachádzajú schody. Postavené priamo v stene veže, točito mieria hore. Úzke len tak tak na jedného človeka, strmé, bez okien. Oceňujeme našu sviečku a štýlovosť toho nápadu.

Tmu tisícročných kameňov hradu sme vykompenzovali svetlom mestskej galérie s výstavou zo súčasnosti. Keď nám tam už platili vstupenky, tak čo by sme to neskúsili. A mali sme šťastie, plastiky zväčša na báze textilu boli dokonca miestami aj pekné.

Prach priehrštia historických aj aktuálnych dojmov sme sa rozhodli spláchnuť v miestnom remeselnom minipivovare, ktorý nám odhodlane a sebavedome zastal cestu po opustení hradného komplexu s mestskou galériou. Po krátkej diskusii s ich krčmárom a zistení, že pivo ich vlastnej produkcie momentálne nemajú (a predávajú konkurenčné) sme dali za vďaku ich limonáde. To aká bola dobrá vylepšilo aj ich reputáciu z nedostatku zásob.

Do kempu sme sa vrátili akurát včas na to, aby sme si pred spaním stihli prihotoviť niečo na večeru...

Ďalšie dni plynuli v kombinácii leňošenia, varenia, triedenia fotiek a písania. Podarilo sa mi dokončiť a uverejniť dva články. No vo štvrtok sedemnásteho okolo poludnia, keď pomaly nastával čas na odchod, mi je jasné, že toho dňa nemám šancu vyrovnať náskok, ktorý som dal času svojim zameškávaním. Chce to ešte jednu noc, aby sme tu boli o deň dlhšie. Potom už konečne budem môcť uverejňovať priamo to, čo sme aktuálne zažili. Silný argument zabral, ostávame. Tak píšem do večera. Ráno sa občerstvujeme prechádzkou po značených chodníkoch národného parku a nestačíme sa diviť, keď objavujeme lyžiarsky svah s lanovkou. Po návrate píšem. Eli pripravuje jedlo, balí stan. Blíži sa čas, keď treba odísť. Dopisujem posledné vety, Eli zatiaľ kompletuje naše batohy. Máme zbalené. Mám dopísané. Už si to len kontrolne prečítať. Sú asi štyri hodiny popoludní. V tom na niečo klikám. Text mizne, ostáva po ňom prázdna biela stránka. Chvíľu na seba bezradne hľadíme, potom hľadáme na internete všetky možné riešenia a jedno po druhom hneď aj skúšame. No po štvrťhodine nám je jasné, že všetko, čo som písal posledný deň a pol je nenávratne fuč...

Uľavujem si voľajakou nadávkou, berieme batohy a vyrážame hľadať miesto na stop.