Niekedy cesta nemusí byť dlhá či ďaleká na to, aby na nej človek čosi postrehol, alebo aby si niečo postriehlo na neho. Napríklad, ako dnes.
Keď sa včera popoludní po týždni predralo slnečné svetlo na ten kus zemského povrchu, ktorý momentálne obývam, začalo ma to ťahať von. Niekam, kde sa tie lúče iskrivo trblietajú na kryštálikoch snehu či potôčkoch a mlákach vody, kde vo vzduchu vietor rozmazáva arómu matičky prírody a tvor ľudský, keď tam už omylom zablúdi, aspoň na chvíľu si spomína, že je vlastne človekom a aj sa podľa toho správa. Kontrolujem preto predpoveď počasia na ďalšie dni s úmyslom, že pokiaľ sa nič nezomelie, niekam vyrazím. Predbežná voľba padá na Katovu skalu. Zdá sa mi byť adekvátnym prebúdzaním po zimnom leňošení.
Ráno je však akési lenivé, a keď sa konečne spamätávam na svoje včerajšie vzletné mámenie, je hodina už relatívne pokročilá. Siaham však do pamäte, a informáciu z nej si ešte potvrdzujem za pomoci internetovej mapy - ak pôjde rozumné spojenie, tak Katovu skalu možno do zotmenia otočiť s prehľadom. Zisťujem si teda najbližší autobus do Sklabinského podzámku, a chvíľočku uvažujem - ak sa naň stíham doťapkať do trištvrtehodiny, tak by mi zámer mohol vyjsť. Čo znamená viac neotáľať a kopnúť do vrtule.
Mobilizujem teda rezervy nadšenia zo včerajška, varím kenský zelený čaj a do batôžka hádžem čokoládu a pár ďalších drobností. Slniečkom zaliate pláne spoza okna lákajú statočne, bez ohľadu na to, že miestami sa už predierajú prvé fľaky vodou napitej mäkkej zeme. Nuž teda kráčam a na bus dochádzam s prehľadom. Cestujúcich nie je veľa, no aj tak sa náhodne stretávajú známi a susedia a nejaký aj mne vcelku povedomý chlapík debatí so šférom. Pripadá mi ako štamgast, ktorého sa krčmár zvyčajne už od dverí pýta "To čo vždy?", a v ten moment si vysnívam, že raz chcem byť takým cestujúcim štamgastom aj ja. Na križovatke nad Jasenom, kde sa odpájajú cesty na Kalníky a Záborie, sa nestačím čudovať - netuším totiž, kedy tam stihla vyrásť rozhľadňa. No hneď mi je jasné, že len čo snehy zlezú natoľko, že bude možné osedlať bicykel, pôjdem ju preskúmať.
Nakoľko ide o linku vymetajúcu všetky zákutia tohto cípu Turca, autobus sa postupne vyprázdňuje. Medzi poslednými zastávkami ideme aj so šoférom už iba traja, pričom jedným z nich je onen šoférov známy. Zastavujeme na polceste, na vrchole kopca, kde sa odpájajú dve lesné cesty. Na Sklabinský hrad, a na salaš. Cestovný štamgast vystupuje a nakoľko nevyzerá na hradného pána, spomínam si, odkiaľ mi je povedomý - dva roky dozadu pásol na salaši za martinským skanzenom. Žeby teda na túto sezónu presídlil? Alebo len ide navštíviť kolegu? A nie je takto náhodou na ovečky ešte priskoro? Ktovie.... Z myšlienok ma vytrhuje konečná zastávka. Ďalej sa už dá ísť len po svojich.
Za dedinou je cesta jednoznačne jasná - hore kopcom po snehu. Bisťu, ale sa od neho odráža slnečné svetlo, ešte že mi svieti do chrbta, lebo inak by som nevidel už vôbec nič. Ale tu je sneh našťastie ešte vcelku tuhý a je ho pomerne málo. Takže sa neprebára a keď už just, tak iba trošičku. Aby som nezabudol, že som vonku. Vchádzam do lesa. Slnečné svetlo rozptyľuje holá bučina, a spod snehu čoraz častejšie vykukuje vlaňajšie lístie napité vodou z topiaceho sa snehu. Rovnako napitá je aj zem pod ním. A tak kráčam hore šmýkačkou, stačí si vybrať - buď naisto klzké lístie, alebo sneh, ktorý občas podrží a občas podkĺzne ešte viac, než to lístie.
A tak sa mi vidí, že odvtedy, čo som tu bol posledne, ten kopec voľajako narástol...
Snehu už je súvislá vrstva, no správa sa vcelku spoločensky - väčšinou drží na povrchu, iba sem-tam sa preborí poniže členkov. No, aspoň že sa kopec už troška umiernil vo svojej strmosti. čím som totiž vyššie, tým je menej stôp po topánkach. Iba tých zvieracích akosi pribúda. A všade je ticho. Svah ešte poskytuje závetrie, a tak keď ustanú kroky v chrumkavom snehu, najhlasnejší je už iba vlastný dych.
Po chvíli sa stopy po topánkach vytrácajú úplne, a mne neostáva nič iné, než si cestu prešľapať. Aby som sa rozptýlil, spomínam, kedy som takto prešľapával sneh naposledy. Nakoniec prichádzam na to, že ešte nikdy. Z úvah ma odrazu vytrhávam zalomozenie asi tristo metrov nado mnou. Stuhol som, zastal, a kontrolujem stopy okolo seba. Nie, žiadne medvedie tu nevidno, tie by mali ešte sladko spinkať, no zároveň hodnotím, že by som sa nechcel pozerať do prekvapeného úsmevu nijakého domorodého stvorenia, ktoré je ťažšie než ja. Potom sa ešte chvíľku upokojujem, že zas som sa raz zľakol viac, než bolo nutné, a pokračujem. Hore niečím, čo sa tvárilo ako bývalá zvážnica, pomedzi stromy a balvany, ma vyslovene bavilo kresliť si vlastnú cestičku do neporušeného snehu. Navyše keď les bol šikmým svetlom poludňajšieho slnka zafarbený do zlatova a prekreslený dlhými tieňmi holých stromov, ktorých tmavé kmene pekne kontrastovali ako so žiariacim snehom, tak s modrou oblohou, čo ho robilo útulným minimálne rovnako, ako nejedna stará izba horskej chalúpky dobrej babičky zo starodávnych rozprávok. A vrchol akoby z diaľky volal "len poď, keď si už zablúdil až sem, tak si to poriadne vychutnaj". Jáj, milý kopček, veďže idem, len keby toho snehu nebolo do pol lýtok. Sledujúc vzlínavý efekt vody na dolnom konci nohavíc chvíľu uvažujem, či som návleky nechal až v Brne alebo len v Martine a nakoniec svoje úvahy uzatváram tým, že je to aj tak jedno, lebo nech sú kde len chcú, je im tam dobre a na otočku sa po ne beztak nevrátim.
Vychádzam na hrebienok, kde už začína aj pofukovať. Ale to nevadí, ešte zopár desiatok dĺžkových metrov, a som v cieli. Aha, skalu už pomedzi stromy vidno, stačí už len prekonať dve pomerne statočné priekopy a posledný krátky stupák. Prvá priekopa ma víta snehom povyše kolien. Viac-menej štvornožky leziem kúsok ďalej, kým snehu zas nie je len niečo vyše členkov. Holt, vietor v kombinácii s terénnymi vlnami robí svoje. Druhá priekopa ma zas privítala snehovou nádielkou, tentokrát do pol stehien. Dostávam sa na záverečný výstup a spod nohavíc vytriasam zvyšky snehu, ktoré mi ešte nestihli spadnúť zhora do topánok. Už len pár krokov, pár drobných preborení a som tu.
Otvoril sa výhľad. Naľavo sa do diaľky uberala turčianska vetva hrebeňa Veľkej Fatry, napravo zas v doline čupela dedina, hrou svetla a tieňov vyzerajúca ako na storočnej fotografii. A nad ňou kopec s rozvalinami hradu, za nimi zopár ďalších, placka dolného Turca a za ňou niekoľko reťazcov ďalších kopcov strácajúcich sa v jemnom opare. Nad tým všetkým slnko hádžúce odlesky, stireajúce farby a modelujúce tiene, vďaka ktorým celá krajina vyzerala ako veľká plastická mapa. A nikde nikoho. Len vzduch a sneh a slnko a výhľad. A samozrejme čas na poriadny kus čokolády s čajom :-)
S rozjímania tak vlastného mne ako aj všetkým ďalším rojkom, ma vytrhli kroky a dych. Prichádzal chlap. Akýsi mi je povedomý, vravím si v mysli. Zdravíme sa, ako je v lesoch a na horách dobrým zvykom aj medzi úplne neznámymi. A uši mi dávajú za pravdu, z povedomého sa razom stáva známy. Pripomínam sa mu. A obaja sme milo prekvapený. Ej veru, po trinástich rokoch stretnúť starého známeho na mieste, kde (podľa vrcholovej knižky ;-)) deväť dní nik nebol, je proste chvíľa, kedy sa človek usmieva na celý život toľký, koľký ho stretá. Chvíľu debatíme, medzi rečou viackrát chváliac krásu výhľadu, dnešné počasie a vôbec, a potom sa zberám dolu.
Ide to akosi rýchlejšie. Na jednej strane je to pochopiteľné, že dolu kopcom sa ide ľahšie než hore, no na strane druhej, topiaci sa firn na blatisto-listnatom podklade má svojský turboefekt. Párkrát preto využívam vstavanú brzdu typu "vyobjímaj si ten buk, ktorý Ti je najsympatickejší, alebo je aspoň najbližšie k Tvojej predpokladanej trajektórii zostupu". Vcelku to funguje, no aj tak schádzam rýchlejšie, než bol môj pôvodný úmysel. Na poslednej snehovej pláni nad dedinou sa preto ešte zastavujem a vychutnávam si posledné slnečné lúče mimo ľudské obydlia, nakoľko dedina už je v tieni blízkeho kopca.
Dolu dedinou schádzam spolu s potokmi vody z topiaceho sa snehu nahrnutého po okrajoch cesty. Pár susediek sa rozpráva na priedomí, pár chlapov odhŕňa sneh spred brán a v diaľke sa hrá kŕdeľ detí. Ich smiech sa mieša s bezstarostnou vravou dospelých, vodou zurčiacou dolu odkvapmi a s vôňou dymu z dobre živičnatého dreva. A tak sa s celým svetom na seba priblblo vyškierame.
Autobus už stojí na zastávke, keď na ňu prichádzam. Pred ním stojí pomerne obrovský mladý šofér v ľahkom svetríku a s cigaretou si vychutnáva prestávku.
"Je hore veľa snehu?" pýta sa ma.
"No, tak po kolená" odpovedám mu.
A tak sa púšťame do reči. O horách, cestách a ľuďoch. Náhle sa ma od vecí spýta či nechcem solvinu, a keď chvíľu rozpačito klipkám očami, vtisne mi do ruky plastovú nádobku. Keď zo seba vyjachtám poďakovanie, iba mávne rukou, že to nestojí za reč, lebo mu ostali ešte štyri, že ju fasujú ... Sadám si na sedačku úplne vpredu, hneď vedľa neho, pretože sa rád pozerám dopredu na cestu. A dnes sú pohľady obzvlášť pekné. Nasadá zopár ľudí, pričom šofér s každým prehodí slovko, dve. Potom sa pohýname. A zas debatíme. O horách, cestách... A takto to ide celú cestu. Aj keď sa na každej zastávke prihovorí aspoň niektorým z nastupujúcich, vždy sa vráti k našej debate. Občas na pritakanie slov toho druhého jeden z nás iba pokýva hlavou a odmlčí sa. A ja sa cítim ako štamgast, ktorého sa krčmár už od dverí pýta: "Tak čo, ako vždy?" :-)
