Od dažďa k dažďu

O piatej ráno nás zobudila búrka. Budík je nastavený na pol šiestu. Izbu treba opustiť do jedenástej. Pohľad z okna istíme ešte  informáciami z internetu a je nám jasné, že dnes by stopovanie bolo skutočne adrenalínový šport. A tak dokupujeme ďalšiu noc s rozhodnutím využiť extra deň naplno a leňošiť čo to len pôjde. Akurát popoludní, keď dážď na chvíľu poklesol na prijateľnú mieru, vyrážame ozbrojení dáždnikmi do najbližšieho supermarketu. V záujme udržania výdavkov na uzde pripravujeme dnešnú večeru v tichosti súkromia kúpeľne...

Do Litvy chceme mieriť východnou časťou Poľska, preto ďalší deň ráno začíname s tabuľkou Lublin. Okoloidúci cyklisti nás však po asi polhodine čakania upozornili, že to je iný smer. Ako keby sme mohli za to, že z Rzesówa vedú dva výjazdy. Rýchly kuk do mapy a meníme plán: skúsime to zobrať na Varšavu, kam by malo ísť najviac áut a obísť ju, aby sme sa (zas) nezasekali v meste. Tabuľku meníme na Radom. Za ďalšiu polhodinu nám zastavil Andrzej, idúci do Krakowa. To je síce opačným smerom než sme potrebovali, no priblížil nás na výpadovku smerom na Radom - teraz už jedinú. Na stopársky peknom mieste sme sa ani nestihli poriadne rozkukať, lebo trvalo len asi desať minút a už nás viezli mladí rodičia - nechali deti u starkých (majú 3 a toto je druhýkrát, čo ich nechali u starkých všetky ) a idú do Warsavy na koncert Eda Sheerana. Ešte v noci po koncerte sa vracajú späť - majú to veru intenzívne. Aby sme neuviazli vo Varšave, nechali sme sa vysadiť na pumpe pri mestečku Grójec, celých 252 km(!) od miesta, kde sme ich stretli. To nám dolialo veru poriadnu dávku do kalicha radosti... Po pešom presune na koniec mestečka, nás asi za polhodinu zobrali rozšafný týpek s asi sedemročnou dcérkou v autosedačke. Pán sa náramne bavil na tom, že zatiaľ čo oni pred nejakými dvadsiatimi štyrmi hodinami boli ešte v Turecku, odkiaľ sa vracajú, nám to sem zo Slovenska trvá päť dní. Dcérku zas zaujímalo, či máme aj spacáky. Pritakali sme, načo sa pán zasnil, že spať len tak vonku žiadne z jeho detí ešte neskúšalo, ale že si kúpia spacáky a určite ich niekam takto zoberie. A že aj on by rád vyrazil len tak bezcieľne putovať po svete, no má deti s tromi rôznymi partnerkami, okrem toho spláca dve autá a hypotéku, takže možno niekedy raz. Vyložili nás za kruháčomom za Piotrovicami ( Góra Kalwaria)

Precupkali sme cez kruháč a ešte sme len kráčali v protismere, keď nám zastavil milý pár - väčšinou majú auto plné detí alebo aspoň detských sedačiek, no teraz nie, tak že nás hodia do Minsku Mazovieckeho. Vyložili nás na zastávke za mestom a na rozlúčku nám ešte nadiktovali adresu. Keby  sme vraj do tmy nič nechytili, máme prísť k ním, majú voľnú poschodovú posteľ.


Ďalej pokračujeme na tabuľku Brok. Po cca 20 minútach zastavil ušatý týpek s cogaretkou v rozhrkanom postaršom BMW. Vracal sa z Varšavy, kde na stavbách robí dokončovacie práce - omietky, maľby, elektrika... Že nás hodí iba kúsok, do Stanislawowa. Že dobre. Ako sa vezieme, tak zauvažoval, že či to je smerom na Łochów. Reku že je. Tak že nás hodí až tam. Ako sa vezieme, tak sa pýta, či je Brok smerom na Ostrow Mazowiecka. Reku že je. Tak nás hodil až do Broku - priamo za rieku k akýmsi veterným mlynom.

Pri veterných mlynoch sa rozkladala agrofarma obsahujúca zbierku starých áut, ohrady s hospodárskymi zvieratami a možnosti ubytovania od rozostavaného hotela až po štýlové chatky. Hľadáme recepciu, aby sme sa opýtali kde sa dá rozložiť stan a za koľko. Tam sme našli iba upratovačku a kým sme zistili číslo na niekoho kompetentného, stihli sme sa dozvedieť že ja ukrajinka, ktorá tu pracuje lebo u nich je to ťažké a že tu mali včera tri svadby a jedny krštiny a len vďaka tomu, že doteraz upratovali tu ešte vôbec niekto je. Nato nás vyhnala z recepcie von, zamkla ju a odišla. Ženský hlas v telefóne nám na otázku nocľahu odpovedá nech čakáme a skladá hovor. Tak čakáme. Po vyše polhodine sa objavil nejaký pán v montérkach. Po jeho spýtavom pohľade sa ozývame, že by sme tu radi spali. Odpovedá nonšalantne v štýle "tam sa hoďte, a ráno sa ozvite na recepcii skrz platenie. Jo, a wc je na recepcii a kľúč od recepcie je v škvíre medzi doskami", načo nám ukazuje tú správnu spomedzi mnohých. Zvyšky sviatočne vyobliekaných hostí, ktoré sa od včera potĺkajú areálom si nás nevšímajú...

V noci je síce trocha chladno a tvrdo, ale inak fajn. Ráno však nastala ZRADA: kľúč od recepcie nebol tam, kde mal. Riešenie sme našli v kríčkoch za chovnými ohradami...


Z konca dediny nás po asi polhodine zobral mládenec do Ostrów Mazowiecka, ktorý sa predstavil ako Marcin. Celú dobu nám propagoval zdieľanú spolujazdu no bol zlatý, bolo na ňom vidno, že to myslí v dobrom.
Odtiaľ nás po cca dvadsiatich minútach vzal pánko dôchodca: pred šiestimi rokmi sa vrátil z Kanady, už ako penzista. Predtým pracoval dvadsaťtri rokov kdesi pri Toronte. Na CNC strojoch vyrábal súčiastky pre automobilky. Predtým žil ešte 3 roky v New Yorku, inak keď sa dalo, tak cestoval: Brazília, Senegal, Ghana, Kórea, Japonsko, Čína. Všetko nám to doporučoval aj s drobnými finesami z jeho skuseností. Škoda, že som si to nepísal. Dostali sme sa s ním do Łomżi.

V nej sme ukojili svoj absťák po mlieku, ktorý nás držal už od rána. Najčastejším obrazom tamojšej krajiny boli totiž pasienky s kravami, malé farmy a veľké kravíny. Najpočetnejšou zložkou dopravy zas buď cisternové nákladiaky s mliekom, alebo kamióny s pestrými návesmi mliekárenských spoločností. Tak srdce zootechničky pri pohľade z okienok áut plesalo, zatiaľ čo ja som sa so šoférmi naplno venoval predstieraniu znalosti poľštiny.


V Łomżi sa na nás usmialo šťastie, a tak sme sa už po piatich minútach viezli do Grajewa. Tam sme po doplnení vody a obligátnej prechádzke na výpadovku čerpali ešte nejaké dobré body osudu, lebo ďalšie auto zastavilo po trinástich minútach. Pán v ňom nás vzal do mesta Augustów a celou cestou o ňom tak básnil, že sme sa rozhodli zastaviť sa v ňom na noc, aj keď do tmy ostávalo ešte pekných pár hodín a teda by sme mohli pokračovať ďalej. Pán šofér to ocenil tým, že nás doviezol až pred bránu kempu. A tak sme zvyšok dňa strávili prechádzkou po mestečku a zháňaním nedostatkovej komodity pre jednu fínsku domácnosť.

Že predmetný areál nebol "čistokrvný"  kemp nám napovedal už jeho vzhľad a rozloženie - okrem dvojposchodovej budovy hotela bol tvorený ešte chatkami rôznych veľkostí. Náš stan bol jediný, na tráve, ktorá slúžila najmä ako ihrisko. Za vypýtanú cenu nám to však ani za mak nevadilo. Keď sme sa však pýtali na sprchu, pán nám pokynul, aby sme ho nasledovali a zamieril k najväčšej z chát. Obišiel ju a viedol nás do úzkeho priestoru za ňou. Tam sa nachádzali predovšetkým staré rámy z okien a ešte nejaký neidentifikovateľný stavebný materiál. Na zadnej stene chaty sa nachádzali dvere. Keď sme do nich vstúpili, ocitli sme sa v malej predsienke. Pred nami bolo celostenové okno do obývačky plnej adolescentnej mládeže uprostred bujarej zábavy. Našťastie do polovice zakryté závesom. Po ľavej strane zas masívny regál s asi ôsmymi starými televízormi. No a konečne napravo dvere do kúpeľne samotnej.

Kým sme druhý deň ráno vyrazili nájsť miesto na stopovanie, našli sme ešte pri jazere Necko mólo malebné akurát na raňajky. O tichú rannú zábavu sa nám postaral miestny rybár.

Z Augustówa vedú našim smerom dve cesty, no tá frekventovanejšia je príliš ďaleko na to, aby sa nám na ňu chcelo šľapať so všetkým našim nákladom. Tak riskneme veľmi dlhé čakanie na odvoz a ideme na tú bližšiu. Tesne pred miestom kde chceme zastať, nachádzame veľkú kartónovú stopársku tabuľku  Suwałki/LT. Vykladáme si to ako dobré znamenie. A naozaj, už o päť minút pri nás zastavuje mladá pani v parádnom osemmiestnom vane. Tabuľku nechávame tam, nech prinesie šťastie niekomu ďalšiemu. Suwałki, kam nás berie, síce nie sú ďaleko, no pre nás je dôležité, že sme sa dostali za spojnicu dvoch spomínaných ciest od Augustówa. Odtiaľto už všetci tiahnu na Litvu!

Po štvrťhodine zastavuje červený van s nemeckou značkou a dvomi bicyklami na ťažnom zariadení. Vystupuje bosá blonďavá pani okolo päťdesiatky s mapou v ruke. Sprievod jej robí vysoký blonďavý pán podobného odhadovaného  veku. Prstom ukazuje na ich dnešný cieľ, kemp pri meste Cēsis v Lotyšsku. Cez Litvu to majú cestou a tak nás do nej môžu vziať. Odpovedáme im, že Litva je len smer do Tallinu a že severné Lotyšsko, kde sa Cēsis s priľahlým národným parkom nachádza, nám príde vhod. Tak súhlasia, akurát si ešte urobia prestávku na kávu v blízkom motoreste a môžeme sa k nim pridať.

Potom už jazda príjemne ubieha, dlhé úseky ticha strieda debata o tom čo robíme a kam ideme, o tom, ako oni tiahnu prebicyklovať baltické pobrežie  zo severu Estónska až  do Nemecka a tiež sa dozvedáme, že pani bola kedysi okrem iného učiteľkou klavíra, čo sa jej darilo perfektne kombinovať so starostlivosťou o ich malé deti, keďže žiaci chodili k nim domov. V Litve sme sa nakoniec predsa len zastavili, a to v motoreste na polievku Charčo a Zeppelini - halušky veľkosti pštrosieho vajca plnené mletým mäsom preliate kyslou smotanou posypané škvarkami.

Kdesi uprostred Litvy sme videli  veľký bazár malých traktoríkov, zanechal na nás veľký dojem. Inak všade veľké farmy, šíre lány, obrie silá a medzi tým malé hospodárske usadlosti ako z obrázku - proste ďalšie potešenie pre oči zootechničky.

Ako padal na krajinu súmrak, začala na ňu padať aj voda z oblakov. Obchádzka striedala obchádzku a nám bolo jasné, že za denného svetla už nemáme šancu doraziť. Tak sa rozhodujeme, že na mieste dnešnej etapy si doprajeme nie jednu, ale hneď dve noci - aby sme stihli presušiť stan, ktorý zmokne a aby sme okolie podrobili drobnému prieskumu. Kým sme dorazili do kempu, bolo pol jedenástej večer a tma ako vo vreci. Radosť nám robí aspoň to, že momentálne neprší. Nad recepčným domčekom svieti lampa, no inak je všetko zamknuté a na zvonček nikto nereaguje. Už si na tento "maňana" prístup začíname zvykať - prihlásime sa ráno. V tme nachádzame vhodné  miesto a v momente, keď sú batohy ukryté v stane, sa znova spúšťa dážď. Kým zaspíme, tešíme sa z toho, že dnes sa nám podarilo uraziť 450 km, z toho celých 430 jedným autom - to sa nikomu z nás ešte nepodarilo!

Vyrážame do neznáma

V stredu ôsmeho augusta sa ako naschvál budím polhodinu pred budíkom nastaveným na piatu. Chceme totiž chytiť deň za pačesy a vieme, že aj keď si dávame nemalú časovú rezervu, tak zrejme nebudeme stíhať. Okolo Martina už nejakú dobu vedie kus diaľnice a preto ako nástupné miesto volíme až Kraľovany – bod dostatočne ďaleko za miestom, kde sa spája so starou cestou. Stihnúť sa snažíme vlak, ktorý nás tam dovezie. A tak rezignujem na pokusy o dlhší spánok a vstávame. Napriek usilovnosti samozrejme dochádza na situáciu kedy musíme uznať, že včera vyhliadnutý vlak potrebuje náhradu v podobe iného spoja. To je tak, keď chce človek po svojom odchode domácnosť aspoň trochu obývateľnú... Trocha nás to mrzí, no náladu mi vzápätí robí objav môjho ešusu, ktorý som hľadal posledné dva týždne a po prejdení všetkých pravdepodobných miest som sa už vnútorne zmieril s tým, že proste prestal existovať. Bol v šuflíku, kde som sa práve pokúšal nájsť listovú obálku.

Keď sme si v autobuse pýtali od šoféra lístky, ten sa len zasmial, či nás vyhodili z domu a sprisahanecky nám neúčtoval (nadrozmerný) náklad. Že sme sa vyhodili prakticky sami sme už odvetiť nestihli – balancovanie v úzkej uličke medzi sedadlami dalo až príliš veľkú námahu.

Z Kraľovian máme v úmysle smerovať na Oravu a odtiaľ ďalej do Poľska. Pretože moja predstava o miestopisných pomeroch je už značne vyblednutá, navrhujem stopovať niekde pri Dierovej. Mala by tam byť fajn rozšírená cesta s tiahlou prehľadnou zákrutou – takže miesto, kde sa dá dobre zastaviť. Zo stanice preto hľadáme cestu na nadjazd ponad trať. Na nadjazde je chodník poza zvodidlá, takže pohoda. Za nadjazdom je širočizná krajnica, takže tiež pohoda. Neďaleko ústia tunela sa krajnica zužuje, no asfalt je lemovaný širokým trávnatým pásom. Nie je to už taká veľká pohoda, ale stále sa dá kráčať bezpečne. Ako však postupujeme, tráva sa zužuje, zákruta tam síce je, no voľajaká úzka, miesto na zastavenie dokopy žiadne. Tak zo srandy ukazujeme tabuľku s nápisom „PL“ aspoň cestárom kosiacim trávu popri ceste, tí nás posunkom pozývajú sadnúť si do lyžice bagra a s dlhým nosom kráčame späť do dediny vyhútať, čo si počať ďalej.

Po technickej prestávke na železničnej stanici spojenej s výmenou prevádzkových kvapalín sa chlácholíme myšlienkou, že Poľsko je rozľahlé a hranica s ním dlhá dostatočne na to, aby sme sa obmedzovali na jednu konkrétnu cestu. A tak sa staviame na hlavnú cestu vedúcu okolo dediny. Kto nás bude chcieť zobrať môže odbočiť na Oravu až potom, alebo ísť do Poľska cez Ružomberok, alebo aj úplne inak. Veď je aj na Slovensku stále dosť veľa miest, kde ani jeden z nás nebol ešte vôbec. A tak sa usmievame na okoloidúce autá osviežení nádejou možného riešenia a príjemne polooblačným počasím.

Presne v momente, keď trpezlivosť už hodinu a pol odtekala dolu Váhom, zastavil mladý muž. Že ide do Spišskej novej Vsi, tak ak chceme, môžeme ísť s ním. Po bleskovej porade spojenej s pohľadom do mapy súhlasíme. Veď práve tadiaľ vedie nami doposiaľ nepoznaná cesta na sever. Šofér sa nám predstavuje ako Ďuri. Pracuje ako statik. Debatíme o živote, cestovaní. Hovoríme mu o našich plánoch a on sa s nami na oplátku delí o historky zo života statika. Do toho momentu som netušil, že by mohlo ísť o druh práce hodný námetu na predlohu akčného hrdinu... Vysadil nás v Jánovciach pred odbočkou na Kežmarok. Následne si volíme cieľ onoho dňa: ak sa nám podarí v dohľadnej dobe dostať do Starej Ľubovne, urobíme si tam zastávku.

Počasie je tu o poznanie teplejšie a slnečnejšie než na hraniciach Turca a Oravy a tak nás hneď dvakrát teší, že po dvadsiatich minútach zastavuje dodávka. Prvým dôvodom je oných dvadsať minút, ktoré považujeme za slušne krátky čas na čakanie. Usmiaty mohutný školiteľ obsluhy upratovacích strojov si práve jeden taký viezol v nákladovom priestore do Starej Ľubovne, aby tam odovzdal svoje skúsenosti ďalším adeptom veľkoplošného upratovania. Tak sme do nej dorazili dosť zavčasu na to, aby sme sa mohli naplno pustiť do poznávania jej historickej zložky tvorenej hradom a skanzenom.

Les za hradom nám na sklonku dňa rozložil nad hlavy vetvy miesto baldachýnu a my zaspávame s dobrým pocitom: poriadna porcia kilometrov za nami, krásne scenérie, akurátne počasie – no nie je ten život krásny?

Nasledujúci deň ráno, len potvrdzuje naše rozpoloženie: pohodová noc, raňajky na lesnej čistinke, káva so zákuskom pred odchodom a prvý stop už po ôsmych (!) minútach. Síce nie veľkú vzdialenosť ale s milým ukecaným poliakom v pohodlnom Jeepe, ktorý nás berie tesne za hranice – cestovanie je proste úžasné a ohromne nás baví! A tak si stojíme za kruhovým objazdom na začiatku obce Piwniczna – Zdrój.

A čakáme.

A slnko začína pripekať.

A oceňujeme, že narozdiel od Slovenska na nás pri čakaní reaguje omnoho viac šoférov.

Ale slnko už páli dosť silno.

A čakáme.

A začínajú nás štvať množstvá nabalených cyklistov prechádzajúcich okolo. Až príliš nám to pripomína náš neúspech.

A čakáme

A pod slnkom sa cítime ako vajce na panvici

...

Po dvoch hodinách  klesania na duchu zas stúpame na horskej dráhe nálad prudko nahor – v momente, keď nám zastavuje auto s posádkou dvoch chlapíkov. Vraj nás už raz videli, keď išli okolo v opačnom smere. Berú nás aspoň do dediny, odtiaľto je predsa len príliš veľa možností pre autá, kam pokračovať ďalej. Oceňujeme to, lebo až v aute zisťujeme, ako je to do centra a následne na výpadovku ďaleko. Na námestí husté stromy v okolí vrhajú prívetivý tieň. Presne toto sme potrebovali! Vlahá voda osviežujúco syčí dolu hrdlami, aj drevená lavička je prítulne mäkká. Nerozjímame však príliš dlho, lebo od juhu sa dvíhajú povážlivé mraky. Treba ísť ďalej.

Nachádzame miesto na výpadovke a snažíme sa utešiť tým, že smer vetra je iný, než od oblakov k nám. Nemuselo by to byť zlé, veď za chvíľu nás predsa niekto zoberie. No oblakov pribúda a už zakrývajú slnko. Ehm, akože ešte chvíľu počkáme, ale už by sa hodilo posunúť sa o kus ďalej. Vzduch akosi chladne ako na okolité kopce sadá vodná clona. Prístrešok široko – ďaleko žiadny. Rozmýšľame, či vytiahnuť pršiplášte hneď, alebo až za chvíľu. Rozhodujeme sa počkať a dážď nevolať našim počínaním. Tak prišiel aj sám, bez zavolania. To už s pršiplášťami neváhame, no ani jeden nahlas nevyslovuje to, na čo v duchu myslíme obaja – kto si už len bude chcieť zamokriť auto...

Nakoniec sa ochotný človek našiel a našťastie to netrvalo až tak dlho. Aj keď sme tomu pôvodne nechceli úplne veriť, odvoz v osemmiestnom minibuse s nápisom „Taxi“ bol nezištný. A síce trval krátko, v mestečku Stary Sancz, kde nás vysadili, nepršalo, lebo sme boli rýchlejší, než postupujúca prehánka. Tá nás dobehla až v momente, keď sme dorazili k lavičkám pod strechou na priečelí akejsi budovy na námestí. Paráda, pre túto chvíľu je naše sucho relatívne zachránené. Pokračovať chceme v momente, keď bude po daždi. Príliš zhovorčivá nálada staršieho pána omladeného pár pohárikmi, ktorý sa rozhodol zdieľať lavičku s nami, nás však primäla mierne prehodnotiť plány. A tak za dostatočné počasie považujeme mierne mrholenie a vydávame sa smerom na výjazd.

Ešte len kráčame po chodníku popri ceste hľadajúc vhodný flek, keď kúsok pred nami zastavuje auto. Mladý chalanisko v ňom sa pýta, že či nechceme odviezť. Niet nad čím váhať, a tak pokračujeme smer Nowy Sancz. Mladík je tak ochotný, že nás berie až na kraj mesta, odkiaľ už pokračuje jediná cesta našim smerom. Útek pred dažďom a jeho láskavosť oslavujeme v bistre na pumpe miskou čínskej pálivej polievky.

Slniečko tu celkom statočne pripeká a tak sme radi, keď sa nám darí nájsť miesto v tieni rozložitého stromu. Aby sme si tú radosť užili čo najviac, čakáme až do neskorého popoludnia. Ešteže sú dni stále dosť dlhé a máme aspoň istú nádej na odvoz lebo nevieme, kde by sa tu dalo nájsť miesto na spanie. O niekoľko hodín neskôr, keď sme už tieňa skláňajúceho sa slnka nasýtený až nad mieru, počujeme za sebou hlasy. Čosi volajú, tak sa otáčame. A tam stojí auto, ktoré pred chvíľkou prefrčalo okolo bez náznaku záujmu. Super!

Berú nás poľskí manželia v stredných rokoch žijúci v Dánsku. Konečne viac, než párkilometrový prískok medzi susednými dedinami! Bruchatá krajina pripomína južnú Moravu, dedinky a lesíky striedajú pokosené polia, priezračným vzduchom žiaria lúče zapadajúceho slnka, vietor z otvorených okien strapatí vlasy a rozhovor príjemne plynie s ubiehajúcimi kilometrami. Až drobné poblúznenie navigácie má za následok, že v momente, keď vystupujeme v meste Jasło, na krajinu padá súmrak.

Príroda na pokojný spánok sa nachádza príliš ďaleko na to, aby sme boli schopní dotiahnuť sa do jej náruče po všetkých nástrahách, ktoré nám dnešok pripravil. A tak sa potácame smerom k najbližšej benzínke, kde robíme osudovú chybu: počítame kilometre, ktoré sme dnes zvládli. Za dvojnásobný čas asi len dve tretiny oproti včerajšku. A navyše sme sa ani nijak významne neposunuli smerom na sever, ale prakticky len na východ... To nám berie posledné zvyšky síl a klesáme na kovové stoličky na terase. Jediné, na čom sa trocha bavíme je zistenie, že nám celý náš podnik začal liezť na nervy tak skoro. S postupujúcou tmou prichádza chlad. To, spolu s druhom mobiliáru ktorý okupujeme, nedáva spánku veľa šancí. A tak sliepňame do svetiel pouličných lámp a snažíme sa prísť na to, čo s nami ďalej. Veľmi nám to nejde – oči až príliš klipkajú a myseľ je priveľmi sústredená na vlastnú mrzutosť. Z letargie nás po chvíli preberá divný zvuk doliehajúci z tmy. Evidentne sa k nám približuje. Akési vysoké kňučanie zjavne živočíšneho pôvodu. Tipujeme, čo by to mohlo byť. Rozhnevaní malí psíci? Nejaké zvláštne vtáky? Nakoniec sa z minizáhady vykľube partička pubertálnych chlapcov uháňajúcich na bicykloch, snažiac sa pritom vlastnými hlasmi napodobniť zvuk sirény.  Po tom, čo sa opäť rozhostí ticho upadáme do plytkých driemot. Čas ubieha monotónne. Ani si nevšímame, aký kus noci už stihol ukrojiť. Jediné čo k tme a času nesedí je kovový rachot akéhosi veľkého stroja doliehajúci z diaľky. Kým sa len blíži tmou našim smerom, tak stále nie je ničím zaujímavý. Spozornieme až v momente, keď je jasné, že odbáča na „našu“ pumpu. Tmou sa ako prvé derie mihotavé svetlo oranžového majáku. Mieri k nám. Keď si naše oči zvyknú, vidíme okrem hromady kovu ešte dosť veľa točiacich sa kolies, nejakú tú rúru a nad tým, na nekrytej minimalistickej sedačke tróni šťúply chlapík okolo tridsaťpäťky. Brzdí svoj prehistorický kombajn, ktorý by som čakal skôr niekde v agromúzeu než v prevádzke a parkuje ho na mieste vedľa nás. Predná žacia radlica so škripotom dopadá na asfalt a on zoskakuje zo svojho postu. Ani sa neunúva vypnúť motor. Kým sa stíhame spamätať, odkluše preč. Za chvíľu o kúsok kratšiu, než za akú si viem predstaviť akúkoľvek činnosť, je späť – s krabičkou cigariet. Nasleduje ladný polovýskok po schodorebríčku, hrknutie dvíhajúcej sa radlice, motor zareve, zasmrdí,  a už nás o tom, že sa nám to neprisnilo presviedča len tlmený hukot miznúci v diaľke. Chvíľku  nezvládame nič iné, než sa prihlúplo vyškierať jeden na druhého.

Znie to síce ako otrepané klišé z ľudovej slovesnosti, no je pravdou, že sa tej noci objavilo prekvapenie aj potretíkrát. Noc už bola preklopená kus za svojou polovicou, keď nás z mátožného polospánku zobudil ďalší nezvyklý zvuk. Tentokrát znel síce dosť povedome, ale čosi bolo inak, než by malo. Bol omnoho hlasnejší a konkrétnejší. Ale predsa to bol on: z tmy sa vyrútil "maluch - poľský fiat" a mieril si to k tankovaciemu stojanu. Na prvý pohľad bolo patrné, že časy svojej vitálnej mladosti má už dávno za sebou. Či bol onen rachot dielom tuningového nadšenca alebo hrdze sa už nikdy nedozviem. Každopádne však svojou veľkosťou dodával miniatúrnemu autíčku groteskný nádych. To, akoby si priam užívalo ako naň čumíme, pri dobrzdení a pokuse o vypnutie motora ešte raz hlasno zaprskalo a poskočilo asi o štvrť metra dopredu. Až potom noc stíchla. Keď po jeho odchode vysálalo do tmy teplo, ktorým nás hriali úsmevy z toho čo sme práve videli, vytiahli sme spacáky. Keď nás nevyhodili doteraz, hádam nás tu už nechajú do rána. Veď ani len neležíme... 

Oči nám asi klapli dôkladnejšie než sme predpokladali, lebo sme sa ani nestihli spamätať a krajinu opäť zalialo denné svetlo. Bodku za nocou sme urobili bábovkou prinesenou zo Starej Ľubovne a "kýbľom" kávy z miestnych zdrojov. Ranná nádej zatlačila do úzadia aj únavu z nevyspatia. 

Kým sa slnko kotúľalo na oblohu, my sme kráčali na výpadovku. Už ráno bolo teplé. Nielen preto nás potešilo, že o desať minút nám prvý odvoz poskytla slečna mieriaca do práce do Tarnowa. Vyložila nás na pumpe neďaleko cesty našim smerom a kým odfrčala za svojimi povinnosťami, ešte nás upozornila, aby sme si dávali pozor: v rádiu hlásili výstrahy pred počasím. Než sme sa však stihli opýtať akého charakteru, už jej nebolo.

Zo sviežeho rána vyvstal pekne horúci deň. 

Autoškola. Autobus. Autoškola. Kamión. Ďalšia autoškola. Zopár áut. Dve autoškoly pokope... To im mestskou vyhláškou dovolili jazdiť iba v piatok? 

Zásluhou dlhého čakania sa smejeme aj takto hlúpej myšlienke. 

Autoškola. 

Myslíme na tú meteorologickú výstrahu a na to, že si nechceme nechať náladu padnúť na hodnotu včerajšieho večera. 

Autoškola.

 Rodí sa záložný plán: hľadáme možný odvoz zdieľanou spolujazdou toho večera. A keď je od momentu nášho príchodu na tento flek hodina a pol, pristavuje pri nás auto. Maličké, so zavalitým chlapom za volantom. Predstavuje sa ako Piotr. Berie nás do Rzesówa. Reč s ním plynie ako jazda samotná. A tak sa dozvedáme, že je maliar a štukatér, prednáša v Krakówe na výtvarnej akadémii, má 3 deti, rozvádza sa, inde žije, inde pracuje, inde má deti a inde frajerku... Aj on sa s nami lúči výstrahou o počasí. Tentokrát sa dozvedáme viac - nepriazeň sa má prejaviť mohutným vetrom a výdatnými zrážkami. 

Po vystúpení z auta vzduch ťaží ako hustý olej. Informácii z dvoch nezávislých, vzájomne neznámych zdrojov prikladáme istú váhu, tak po letmom  pohľade  na mohutné  oblaky  nad nami hľadáme poľskú predpoveď počasia. Tá výstrahu konkretizuje na tretiu hodinu popoludní až jednu hodinu ráno. Je poludnie.  Toto chce strechu nad hlavou. Po necelej polhodine snahy vybalancovať pomer ceny a kvality ju nachádzame len pár metrov od nás: malý hotelík na predmestí. Trocha vyššiu cenu vyvažuje jeho perfektná poloha - priamo pri veľkej výpadovke smerom z mesta von. Zajtra budeme mať dobrú štartovaciu pozíciu. Mraky rastú, vzduch sa ani náznakom nehýbe. Ideme tam. Zvyšok popoludnia vypĺňame praním, hygienou a prípravou na odchod. Ráno totiž vstávame o pol šiestej. Keď si však večer líhame spať, po sľubovanej víchrici s prívalovými dažďami nie je nikde ani náznaku...

Deň Z

Za drobnej pomoci rôznych nepredvídateľných okolností prebehol týždeň od momentu, kedy sme sa vrátili z našej druhej prieskumnej výpravy, až nadišiel deň Z. Z ako zmena. Odteraz už na dlhú dobu bude zmena a pohyb v nepredvídateľnosti našim každodenným chlebíčkom. To, ako rýchlo príde tá prvá väčšia zmena sme však ani trochu nepredvídali...

Nastal pondelok šiesteho augusta. Budíček zvoní prekliato zavčas, ale nedá sa nič robiť. Vlak z Trnavej Hory odchádza už o pol siedmej, cesta tam tiež zaberie nejakú tú chvíľu a ešte predtým potrebujeme osedlať naše tátoše - navešať všetku bagáž na bicykle. Tak sa trocha ospalými očkami presúvame na našu prechodnú základňu a znášame a vŕšime tých pár káps a brašien, ktoré sme deň predtým tak starostlivo balili. Hľadiac na nosiče bicyklov opretých o plot na jednej strane a na to, čo sa na ne snažíme pripevniť na strane druhej nám dochádza, že stojíme pred zapeklitým rébusom. Nedisponujeme totiž nosičmi na prednú vidlicu a síce máme v čerstvej pamäti dobré rady skúsenejších, že hmotnosť nákladu treba mať z približne štyridsiatich percent na prednom kolese, chlácholíme sa myšlienkou, že toho nemáme tak veľa, aby bola situácia nejaká zlá. Oj, ako horko sme sa mýlili!


Všetko potrebné sme pripevnili. Dokonca dosť pevne na to, aby nič nebolo ohrozené nástrahami ciest. Lenže: už keď sme bicykle viedli popri sebe, ich ovládateľnosť sa podobala na topiacu sa  ľadovú kryhu v zmysle "neviem, kam pôjdem, ale asi pekne hlboko". Môj bicykel si navyše vzal označenie "tátoš" až príliš k srdcu (byť ho používam až teraz, s odstupom času), nakoľko sa začal stavať na zadné... Zdesenie zmiešané so zvedavosťou, či je to naozaj až také zlé, ako sa to zatiaľ javí, nás primäli k pokusnej jazde po rovnej ulici aspoň pár desiatok metrov tam a nazad. Nebolo to až také zlé. Bolo to omnoho horšie. Jazdili ste už niekedy na plaziacom sa hadovi? Že nie? No, tak presne taký vlnivý pocit z tej jazdy vzišiel. Pri predstave akéhokoľvek núdzového manévru má oblial studený pot a naskákala mi husia koža. Takto to veru nepôjde.

Zaliezli sme späť do dvora a hodnú chvíľu bezradne rozdýchavali stret s realitou, ktorý sme práve zažili.

 Keď sme sa spamätali, zvážili sme tie varianty receptu na cestovný koktejl, ktoré nám zostali a ochutnávali, ktorý dúšok najlepšie spláchne horkosť z prvého neúspechu. Nakoniec stačilo v pôvodnom recepte zmeniť hrúbku filtra na uhlíkovú stopu z jemnej, bicyklovej vzorky na strednú - čiže sa budeme pridávať ako dobrovoľný náklad do tých dopravných prostriedkov, ktoré už bez ohľadu na nás niekam idú.

Prebalili sme sa teda do batohov, spomedzi vecí vyhodili všetko, čo súviselo s bicyklami, vyhrabali pár starších stopárskych tabuliek, niekoľko kusov papiera a hrubú fixku k tomu a vykročili smerom na Kutinky, nech teda dnes stihneme aspoň to, čo bolo v pôvodnom cyklopláne.

Svieže ráno sa zmenilo na rozžhavený letný deň, kým sme došli na prvé vhodné miesto a vytiahli tabuľku odkazujúcu na Martin. Necelá hodina sa pod páliacim slnkom na asfalte bez tieňa vliekla pomalšie než v skutočnosti, no odmena bola sladká: mladý chlapík, čo nám zastal nás síce neodviezol až do cieľa, no po odbočku k železničnej stanici v Kláštore pod Znievom - kde nás vysadil- to bol významný kus.

O čo horšie miesto z hľadiska stopárskeho táto zastávka predstavovala, o to kratšie sme na nej čakali. Už po desiatich minútach nám totiž zastavila pani v aute plnom včelárskeho náčinia a rôzneho ďalšieho tajuplného vybavenia. Vykľubala sa z nej "potulná" veterinárka - nemá vlastnú ordináciu, ale za svojimi pacientmi dochádza. Preto jej auto plní  funkciu kancelárie, skladu materiálu, liečiv, dopravy. Vo voľnom čase však venuje včelárstvu a bola nadšená našim plánom len tak sa neurčito potulovať po svete pomerne dlhú dobu. Keď o rok sekne s prácou a odíde do dôchodku, tak sa možno pustí do niečoho podobného...

Do Martina sme dorazili za včasného popoludnia a mali sme vo veci jasno: tento spôsob presunu je schodný, dáme si preto ešte jeden oddychový deň v Martine v kruhu blízkych a potom sa už konečne a definitívne púšťame do dobrodružstva.

Druhá prieskumná výprava...

... by sa vlastne ani "výpravou" nemala nazývať, pretože čo do rozsahu, trvania a množstva vynaloženého úsilia predstavovala približne šestnásť percent tej prvej. Lenže s poznatkami z nej získanými je to ako so soľou v chlebe, a tak čo do dôležitosti si rozhodne označenie "výprava" zaslúži, aj keď šlo o jednodenný výlet.

Po návrate zo severného pobrežia Poľska sme vedeli, že všetko potrebné na cestu okolo sveta sme schopní niesť vlastnými silami na chrbtoch. Keďže rozhodnutie vyraziť na bicykloch padlo prv, tak nejak sme logikou nám vlastnou uvážili, že to čo odnesieme, to aj odvezieme - a mala by to byť vlastne ešte väčšia pohoda. Ostávalo vymyslieť prvé dve etapy: zo Žiaru nad Hronom po Slovensko - Poľské hranice s evaluačno - servisnou zastávkou v Martine. Pretože nám je jasné, že zvyšok cesty do Fínska prinesie nepreberné množstvo nepredvídateľných situácií, chceme mať aspoň cestu po známom prostredí relatívne v pohode. Veď vyhorieť už na rodnej hrude by bol aký trapas...

Najväčšiu výzvu predstavuje hneď prvá polovica, Žiar nad Hronom - Martin, nakoľko ide o hlavnú tranzitnú dopravnú tepnu. Prioritným bodom našich plánov je snaha vyhýbať sa hlavným ťahom (cestám prvej triedy), ale ako na potvoru práve tu leží dvadsaťkilometrový úsek, ktorý nemá obchádzku o ktorej by sme vedeli, že je zjazdná aj v našich podmienkach - teda tvorenú aspoň tvrdým ujazdeným povrchom, keď už nie priamo asfaltom. A práve prieskumu tejto objazdnej trasy je venovaná naša "výletovýprava".

Poslednú júlovú nedeľu sme ráno vstali ešte pred sliepkami, nakoľko v priebehu dňa sa dala očakávať slušná páľava a okrem toho poriadna časová rezerva pri skúmaní neznámych ciest polodivokého charakteru  veru uškodiť nemôže. Podľa máp, sprievodcov a satelitných snímkov síce vieme, že po celej dĺžke našej trasy leží niečo značené ako cesta, no názory na jej zjazdnosť sa z rozličných zdrojov rôznia v celej šírke spektra od "úplne v pohode" až po "nemožné".

Prvý kilometer mestom po jedinej dlhánskej ulici strieda chodník vyjazdený v tráve, potom poľná cesta, ktorá nás doviedla až na dedinskú asfaltu. Akurát lávku ponad vodu bolo treba prejsť pešo, ale s tým sa počíta. Dediny v pohode ubiehali: Lutila, Slaská... Sem - tam nejaké to auto, ale najmä ľudia na bicykloch, prekvapivo všetci v protismere.

V Slaskej obchádzame už druhý malebný košiar s príležitostnými ovečkami, ktorý dodáva krajine ten správny vidiecko-nedeľný nádych a mierime do doliny. Po opustení dediny sa asfalt stáva drsnejším, dier v ňom tiež trocha pribúda, no stále sme schopní pokračovať v jazde. Míňame prvú studničku a cesta začína naberať výraznejší sklon.

 Tienisté lesné miesta striedajú trávnaté úžľabiny, no už na polceste k druhej studničke sa asfalt drolí úplne a pevný povrch strieda pomerne jemný a hlboký štrk. To má spolu so značným stúpaním ten efekt, že za výhodnejší považujeme v nasledujúcich chvíľach peší presun. Takto prichádzame k druhej studničke, kde dopĺňame vodu ako do fliaš, tak do nás samotných. O malú chvíľu nás dobieha štvorica na horských bicykloch. Položartom sa pýtame, či ideme dobre na Sklené a oni odpovedajú, že áno. Vidno, že to tu poznajú a je evidentné, že majú vhodnejšie dopravné prostriedky, než my. Preto dlho neotáľame a vyrážame ďalej pekne po vlastných - čo nezvládneme technikou, to sa poddá vytrvalosťou. Za treťou studničkou nás predbiehajú s vysloveným obdivom, kam sme sa stihli presunúť... no bodaj by nie, keď tam sedeli asi dvadsať minút.

Už po malej chvíli sa kyprý štrkový povrch mení na tvrdý ujazdený piesok a tak konečne nasadáme aj my. V sedlách bicyklov ubieha okolitý les o poznanie rýchlejšie a naklonená rovina pod našimi kolesami sa začína vyrovnávať. Ako vrcholovú odmenu dostávame pohľad smerom na údolie Kremnických vrchov, Skalku a doliny horného Turca. A k tomu - čuduj sa svete - parádnu asfaltku!

S chuťou sa púšťame po nej a plnými dúškami vychutnávame odmenu v podobe premeny potenciálnej energie zastupovanej nastúpanou nadmorskou výškou na energiu kinetickú, ktorá sa prejavuje príjemne osviežujúcim vetrom vyvolaným našou rýchlosťou.

A presne tam, kde sa klesanie doplnené o zábavné esíčka zákrut končí prechodom do traverzu, končí aj asfalt, nasledovaný rozbahnenou mlákou. Spolu so skutočnostou že toto rozhranie je doplnené o rozhranie svetla a tieňa - ako sa cesta dostáva do lesíka- ide o celkom výživnú skúšku pozornosti a brzdárskych zručností... Bahno našťastie končí po pár zákrutách a peknou ujazdenou cestou na rozhraní lesa a lúk možno stúpať až k armádnej trhacej jame, ktorá údajne slúži na kontrolovanú likvidáciu rôznej munície. Víta nás veľkým vľúdnym nápisom "ak je vlajka na stožiari, nevstupuje!". Stožiar nikde nevidíme, tak usudzujeme, že tam nie je ani on, ani vlajka na ňom. Uisťujeme sa myšlienkou, že kto by už len vystrájal pyrotechnické práce v nedeľu...

Ešte sa ani nestihneme poriadne rozbehnúť z kopca dolu, keď zas brzdíme. Kvalita cesty sa rapídne zmenila - k horšiemu. Jej povrch totiž tvoria veľké ostré kamene, ani neviem, či sa tak hrubej frakcii ešte vôbec hovorí štrk. A tak nám neostáva nič iné, než bicykle viesť - čo je smerom dolu kopcom skutočné psychické trýznenie pri pomyslení na tie výškové metre pod nami. Zhodujeme sa na tom, že tadiaľto pre nás cesta na nabalených bicykloch rozhodne nevedie.

O niekoľko desiatok minút neskôr, keď už máme väčšinu kopca sklesanú a keď aj prostý návrat po tejto ceste do dediny Slaská odmietame, z ničoho nič mizerné kameniská strieda asfalt. Ale aký! Sťa z dráhy určenej na in-line korčuľovanie! Nechápeme, kde sa tu nabral, no isté podozrenie padá na vojenský objekt, ktorý objavujeme po tom, čo skúmame jednu odbočku nezakreslenú v mape aby sme vedeli kadiaľ ďalej. Skvostná asfaltka sa príjemne kľukatí v 3D priestore pomedzi stromy, a tak je posledné stúpanie prieskumnej výpravy vskutku príjemné. Posledné metre kopca, posledné stromy lesa a už sa pred nami otvára pohľad na rozhranie horného Turca a Ponitria.

A tak rozradostení úspechom, že sme to predsa len zvládli, neleníme a robíme si na pamiatku vrcholové foto, nakoľko odteraz sa (dobre teda, až na nejaké štatisticky bezvýznamné stúpanie) už povezieme len dolu.

Po nasadnutí na bicykle nasledovalo hneď trojité osvieženie: pre telo zvonka jazda s vetrom o preteky dolu do Skleného, pre telo z vnútra tekuté bublinkavé a studené zvlaženie sa v tamojšej krčme a pre ducha objav ľudovej tvorivosti v útrobách onoho rázovitého pohostinského zariadenia.

Trojito zvlažení, vnútorne blažení boli sme schopní vyriešiť otázku návratu do Žiaru nad Hronom. Rozhodnutie padlo na priblíženie sa do Turčianskych Teplíc po vlastnej ose, skrotenie vlaku zo spomínaného kúpeľného mestečka až do Trnavej Hory s následným finále do východzieho bodu zas na bicykloch. Vyrazili sme teda cez Rovnú horu smerom na Dolnú Štubňu, no kým sme do nej stihli prísť, ocitli sme sa ešte na chvíľu v katalógu cestovnej kancelárie ponúkajúcej dobrodružné zájazdy na stránke "austrálsky outback".

Z neho nás však pri braní z poličky vytriasli tak rýchlo, že sme stihli ešte aj čakať na vlak - za dopĺňania potrebných minerálov z miestneho žriedla.

A tak sme toho večera mali okrem radosti z príjemne stráveného dňa aj posledný dielik do mozaiky receptu na náš cestovný koktejl: nepríjemnú hlavnú cestu a pre nás nezjazdnú obchádzkovú trasu ošálime vlakom v úseku Trnavá Hora - Turčianske Teplice a zvyšok už nepredstavuje najmenší problém ani z hľadiska dopravy, ani povrchu terénu. Stačí sa zbaliť a môžeme vyraziť!

Prvá prieskumná výprava

Odhodlanie? Máme.
Natešenie? Máme.
Batohy? Máme.
Sami seba? Máme.
Fajn, všetko podstatné na stretlo v jednom bode časopriestoru, môžeme vyraziť! Vlastne počkať - ešte potrebujeme štipku soli v podobe drobnej neistoty: a tak máme zarezervovanú len jednu noc v Krakowe a cestu doň. Potom sa uvidí, ako sa to celé vyvinie.

Náš domáci dopravca s originálne sebavysvetľujúcim názvom nám na trase Vrútky - Ružomberok pripravil drobnú pozornosť: starostlivo pamätal na to, že v zručnosti "ako prekonávať nepohodu" sa treba neustále cvičiť. To aby sme nezakrneli. A tak sme celý úsek tejto trate osobnostne rástli spolu s dvomi mládežníčkami v Chodbičke medzi piatimi dverami: dvomi z vagóna von, jednými do druhého vagóna, jednými do chodbičky s kupé a tými poslednými do...wc. Zatiaľ čo my sme rástli predovšetkým fyzicky - podopieraním batohov a psychicky - znášaním rámusu od kolies vlaku, mládežníčky tomu dodali ešte aj duchovný rozmer v podobe velebnej piesne, ktorú dvojhlasne spustili v tuneli pred Kraľovanmi. Dvojhlasy im ladili celkom pekne, čo len to. Ale jemne nesmelá úroveň hlasitosti ich prejavu spolu s dramaturgicky perfektným načasovaním do útrob onej líniovej stavby ma primäli k úvahám nad tým, z čoho môžem mať halucinácie UŽ TERAZ?! A to až do chvíle, kým som v odraze okna zazrel, že hýbu perami...

Čakanie na autobus v Ružomberku celkom milo rozptyľoval istý pán, ktorý popri tom ako umýval čelné okná všetkým diaľkovým autobusom čo sa tam zastavili, stíhal ešte bodro konverzovať s okolitou tlupou čakajúcich ľudí.

To nadnárodný autobusový dopravca už nechal všetku zodpovednosť za rozvoj svojich cestujúcich priamo v ich rukách a tak jedinou možnosťou sebazdokonalenia bola (aj tak len sporadická) spoločenská konverzácia na tému "Mám rezerváciu na sedadlo, na ktorom sedíte". Neostávalo teda nič iné, než programovo leňošiť s pohľadom upreným na veľkoplošné okno do 3-5D reality prelomu Liptova a Oravy.

Presun po Krakówe sme riešili výlučne pomocou vlastných nôh - je fajn sa po pár hodinách sedenia v autobuse trochu rozhýbať. A aby sme svojmu inak nenápadnému vystupovaniu dodali predsa len trošku hipsterského nádychu, rozhodli sme sa pri hľadaní hostela ignorovať navigáciu v telefóne - veď to je moderné byť nemoderný, no nie? Našli sme ho tak rýchlo, ako to len ide v prípade ošuntelej brány s vyblednutým nápisom maličkých rozmerov a chrbtami obťažkanými batohmi o tvare, rozmeroch a hmotnosti príručnej chladničky. No našťastie vchod klamal telom a vnútro bolo čisté a útulné.

Slnko stálo ešte vysoko na nebi a tak sme sa vydali odkrývať taje starobylého kráľovského mesta - keďže polovica z nás tam bola veľmi dávno a tá druhá pre istotu vôbec.

Ako raz povedal Kája, "mesto robí rieka". Ak je to pravda, tak je Krakow bezpochyby hodný svojho kráľovského majestátu.

Ako plachty korábu nad búrlivými vodami šírych morí, či ako veže Petrova nad Novými Sadmi sa nad Wislou vypína Wawel, dávne to sídlo poľských kráľov.

Veže klaňajú sa jedna druhej s noblesou dvorných dám, iba tá najvyššia skláňa hlavu len pred samotným nebom.

Pokročil čas, slnko sa sklonilo na svojej púti dňom a začalo zlatiť strechy vôkol nádvorí

A nelenilo sa mu zavítať ani do podhradia medzi ľud oddaný a hrdý tam, kde na poriadok a bezpečie z veže strežie mestský trubač.

Otlačilo svoju tvár medzi trhovníkov handlujúcich na hlavnom námestí dnešný deň rovnako ako v časoch, keď povesti a báje boli aktuálnym spravodajstvom

A nakoniec zanechalo kúsok svojho plamienka pre tých, ktorým večerné šero nešeptá rozlúčku, ale privítanie.

V sprievode tiahlych tónov všadeprítomných pouličných muzikantov sme odtiahli preč. Ostávalo totiž vymyslieť, čo sa bude diať nasledujúci deň. 

O mnoho percent dobitia baterky z hostelovej zásuvky a niekoľko šálok čaju neskôr v tom bolo jasno: deň strávime zalezení pod zemou a nocou potiahneme na sever. Ako menšie cvičenie reakcií na zmenu sme prijali zháňanie cestovných lístkov - nakoľko vlak, ku ktorému sme utiekali nádeje na svoj presun bol prosto a beznádejne vypredaný... Teda všetky miesta na ležanie a sedenie dostupné v predpredaji. Zhodli sme sa, že je lepšie zle sedieť ako dobre stáť a našimi sa stali dve miesta na sedenie v autobuse. 

Nasledujúce ráno sme teda zamierili do mestečka Wieliczka ukrývajúcom podzemnú ríšu, ktorá v časoch poľských kráľov dala zbohatnúť ríši pozemnej. Sprvu to vyzeralo, že sme z toľkého bohatstva svetského zostali mierne chudobnými na duchu pretože ísť do vôbec najnavštevovanejšej pamiatky našich severných susedov v nedeľu(!) predpokladá mať trpezlivost aspoň tak tvrdú, ako kamenná soľ. Avšak byť rad na vstupenky sprvu pôsobil nekonečným dojmom, tých sedemdesiat minút strávených jeho absolvovaním ubehlo celkom rýchlo. A potom nastalo uveličenie: chodby a chodbičky, sály, siene, kostoly a všade samé sochy vytesané do mnohých odtieňov sivej - kamennej soli. Presne takto som si kedysi pri čítaní predstavoval tajomnú Moriu a od tej chvíle podozrievam pána Tolkiena, že tam niekedy bol. Šlo o zážitok tak silný, že som sa rozhodol nekaziť si ho fotením. Preto kto chcete vidieť, ako to vyzerá, choďte a presvedčte sa na vlastné oči, že ani trocha nepreháňam ;-). 

Po vynorení sa späť do reality už nebolo nad čím otáľať, a tak zatiaľ čo sa značné množstvo domorodcov sa spoločne hralo na tulene...

... my sme sa vybrali hľadať to správne nástupište, odkiaľ nám to ide:

Tak zahalení pláštikom noci svišťali sme na sever, od histórie kráľovskej do časov len nedávno minulých. Ráno nás totiž privítalo v Gdańsku.

A aj keď dnes spomíname predovšetkým na to, čo z miestnych lodeníc vyplávalo koncom osemdesiatych rokov do celej východnej Európy, stačí prejsť bránou oddeľujúcou súčasné mesto s tým historickým...

... a v momente sa ocitneme na mieste, ktoré by pokojne mohlo slúžiť ako inšpirácia výtvarníkom štúdia Pixar pre ich rozprávkové kráľovstvá. 

 Že už v dávnej minulosti vládol Gdańsku pokrok - a to nielen myšlienkový, ale aj technický - dokazuje tá posledná budova v rade, čo vyzerá ako veterný mlyn bez vrtule: je to stredoveký lodný žeriav. Na svoju dobu vecička vskutku moderná. Okrem manipulácie s nákladom dokázal lode aj osadiť sťažňami!

Čulý obchodný ruch tu vďaka korábom pod velením neohrozených kapitánov prekvital po celé stáročia.

No keďže my radi doťahujeme veci do konca, vydávame sa na posledny kúsok cesty dnešného dňa: v Gdańsku nasadáme do vlaku, ktorý vyzerá akoby sa jedna z prvých súprav pražského metra vyliezla spod zeme poobzerať po slnečnom svetle. Ten v Gdyni meníme za poschodovú súpravu ťahanú staručkou udymenou dieselovou lokomotívou, lebo tam, kam mierime, už elektrické troleje nevedú. Tam vedú už iba koľajnice. Aj tie tam končia. A kúsok za nimi končí už aj pevnina - mierime totiž do mestečka Hel na rovnomennom polostrove. Celá táto zážitková jazda trvá hodinu a trištvrte a obidvoch nás stojí vcelku ľudových 36 złotych...

Verní svojej zásade o zachovaní čo najvyššieho prvku náhody sa vyberáme hľadať nejaký voľný kemp - v jednom z turisticky najatraktívnejších miest Poľska na vrchole sezóny... Šťastie prialo (ne)pripraveným a tak sme uspeli už na prvý pokus. Ešteže nemáme karavan, to by bol byľku väčší oriešok.

Na pobrežie už sadal večer, tak sme sa s morom privítali len letmým bosím dotykom.

 O to väčším prekvapením bol objav spievajúceho piesku: na jednom mieste pláže sa pri chôdzi spod nôh ozývalo zvláštne pískanie - približne také ako keď sa o seba rýchlo trú dva kusy rifľoviny...

Ďalšie dni nám nič nebránilo v prieskume okolia a zisťovaní, čo pravdy je na povedačkách, že Baltik je studený. Prišli sme na to, že krajinný ráz tam má veľmi svojráznu atmosféru, ktorá nám bola blízka, pretože prevažne borovicové lesy...

... striedali piesčité duny s vysokou riedkou trávou prechádzajúce do pláže samotnej.

Lesy toho umne ukrývajú celkom dosť: od rôznych historických delostreleckých postavení po maják, ktorý z pevniny vidno až vtedy, keď človek stojí bezprostredne pri ňom. Podnikavosť miestnych nám prišla natoľko nápaditá, že sme sa ju rozhodli podporiť. Na maják totiž do štvrtej hodiny popoludňajšej púšťajú ľudí chtivích pokochať sa výhľadom na všetky možné strany...

... a večer, po ich odchode už nič nebráni tomu, aby bolo zažaté toto svetlo...

... a navigovalo lode na ich plavbách či už smerom na šíre more, alebo do zálivu chrániacom pred živlom, ktorý sa vie skutočne rozbesniť, nejeden prístav. Z mnohých je jeden menší priamo v Heli.

Okrem lodí, člnov, všelijakých iných plavidiel a základne potápačskej školy sme v tomto natrafili aj na pojazdný stánok rozváňajúci doširoka - doďaleka. V prívese s trnavskými značkami totiž piekla trdelníky... slečna z Oravy! Tak sme sa spolu zasmiali na tom, aký je ten svet malý. A ako všade na svete, ani tu nebolo ťažké nájsť miesta rozprávajúce príbehy. Či už sa priam snažili privábiť ľudí  prúdiacich okolo nich v zástupoch...

... alebo naopak trpezlivo čakali na pútnika, ktorý s nimi bude hĺbavo hľadieť do mora zdieľajúc tichú samotu.

A tak sme ich nerušili... 

Čas okolo nás rušal a tak nadišla chvíľa spočítať bobule zistení a uvážiť, či z nich pôjde vymačkať nejaký ten sirup do nášho cestovného koktejlu. Po starostlivom odstránení lístkov nocí prebdených v autobusoch a po vyfúkaní drobných vetvičiek boľavých chrbtov z chúlenia sa na sedačkách dopravných prostriedkov, či na karimatkách položených na príliš tvrdom piesku to šlo. V hustom extrakte sa ukázalo, že sme schopní si všetko potrebné odniesť vlastnými silami, či si zariadiť na poslednú chvíľu spanie. A ako príjemný bonus k tomu bolo poznanie, že halibut z udiarne na rohu za kempom chutí úplne fantasticky, že v servírovaní hrachovej polievky v bufete z poľnej kuchyne v ktorej sa kúri drevom je čosi, čo mu dodáva ľudskejší rozmer. Že je človek asi ozaj svojim spôsobom "iný", keď ho v noci v stane zobudí prvotriedna búrka a on, keďže kvôli hluku bijúcich hromov a plieskajúcich kvapiek dažďa nemôže spať, ľutuje - že práve teraz nemá pri sebe nijakú možnosť zvukového záznamu v zodpovedajúcej kvalite... Že sú na svete miesta, kde sa vlak IC za príplatok 100 złotých líši od toho najlacnejšieho osobáčiku v jedinom: človek tam dostane jeden teplý nápoj podľa svojho výberu a že more o teplote osemnástich stupňov môže byť chladné nielen subjektívne ale aj objektívne, no v tridsaťstupňovom teple pôsobí perfektne osviežujúco.

Čo predchádzalo prvej prieskumnej výprave

Úplne na začiatku rozhodnutie cestovať okolo sveta... Lenže:

Vybrať sa na cestu okolo sveta nie je len tak. Počiatočná eufória je síce zo začiatku hojne prikrmovaná obdivnými pohľadmi a poplácaniami z okolia v zmysle "ej, to ste hustí, do tohto by som sa ja nepustil". No po všetkých rozlúčkových večierkoch, pokusoch o dobehnutie zameškaných stretnutí a vyše mesačnej prokrastinácii k tomu, začnú vyvstávať otázky rýdzo praktického charakteru. Napríklad kam sa vyberieme. A ako...

Odpoveď na prvú otázku prichádza pomerne rýchlo - ideme síce na neurčitú dobu a radi by sme toho navštívili véééľa, no začneme tam, kde máme niekoho známeho. Akože dobrodružná cesta za niekým. Plavba na vlnách náhodných príležitostí za majákom čnejúcim z mora neistoty a zážitkov! Takže teš sa milá Jyväskylla, si našim prvým medzicieľom!

 Otázka "ako vlastne pôjdeme" už dáva zabrať celému družstvu, pretože motívy lomcujú obidvomi jeho členmi veru všelijaké. A tak sa z nich snažíme namiešať koktejl, ktorý by mal chutiť obom a zároveň by z neho ani jedného nemala bolieť hlava.
Akože to znie víťazný recept? Nuž: zoberieme za pohár času, pridáme dva panáky túžby po slobode a voľnosti,potom kopcovitú lyžičku dobrodružstva preosejeme cez sitko, ktoré prepúšťa čo najmenej uhlíkovej stopy a necháme dôkladne premiešať v šejkri rozpočtu!

Prvý hlt chutil ako bycikel s perspektívou rozvinúť sa smerom k stopovaniu - bude však treba ešte doladiť pôdne zloženie výbavy v našich batohoch. Tak sme sa do toho pustili. Nakoľko je leto, kam inam ísť za výskumom, než k moru. A keďže na celej výprave bude náhoda hrať dôležitú úlohu, vybrali sme si more pre náš zemepisných pôvod nie úplne predvídateľné - a síce Baltské. Kontúry bicykla necháme pre tentokrát tuhnúť na ďalšie použitie, aj stopovanie by už do tohoto pokusu vnieslo až príliš veľký prvok náhody. Ostatne, celým ladením obsahu našich batohov nechceme stráviť príliš veľa času, tak pred ďalším hltom cestovného koktejlu siahneme po sitku na filtráciu uhlíka s drobátko redším výpletom - a konečne je rozhodnuté: ideme na prieskumnú výpravu úplne na Začiatok Poľska.