Poderniérové stavy, a čo im predchádzalo

Čiže čo predchádzalo derniére ako takej. Nuž, predsa reprízy. Deň sa upratal do takého pekného logična: prísť najneskôr hodinu a pol pred začiatkom reprízy na "miesto činu", nachystať všetko potrebné, odohrať reprízu, zbaliť všetko potrebné, a ísť kade ľahšie. Jeden deň sa hralo o šiestej večer, druhý o druhej poobede, takže aj dochádzanie do/zo školy bolo také veselo pestré. Akurát ešte cez víkend sa mi Soo-hyung sťažoval, že čo som mu dal poukaz na voľný vstup, tak z neho nemá nič, lebo už je vypredané. Všetko. Až som tak očami zaklipkal od prekvapenia, predsa len bolo pre mňa nečakané, že sa všetkých šesť repríz vypredá ešte pred premiérou...

Zhruba v strede týždňa (hralo sa od piatku do piatku), mi zvoní telefón. Jedna z herečiek. Zodvihnem (mimochodom je to fest od vecí hovoriť o "zdvihnutí" pri mobile, veď ten vlastne človek dvíha neustále ;-))
"Kira-Emi je chorá, dnes nevystúpi, jej part odspieva klaviristka. Tak jej bude treba mikrofón, see you...", zloženie telefónu. Uf, ešteže mám času dosť. Zhruba za polhodinku je všetko potrebné nachystané, akurát zapájam poslednú vecičku, keď do štúdia vojde Tinja:
"Emi dnes nepríde, jej veci spievam ja" vraví mi hneď z príchodu.
"No moment, pred chvíľou mi volala Iida, že spieva Katarina" nedám sa, aj keď začínam byť mierne zmätený.
"Nakoniec sme sa rozhodli, že to bude takto lepšie, vyzeralo by to divne, musím valiť naučiť sa text".
"Hodne šťastia". A už jej niet. V tom sa ozýva telefón. Prijatá SMS-ka:
"Zmena plánu, miesto Emi spieva Tinja. Iida". V duchu sa pousmejem - toľkej informovanosti som sa už dávno nezúčastnil. No je to fajn, aspoň sa predchádza stresu a zmätkom. Odpisujem, že už o tom viem, no že ďakujem za info. Som akurát v polovičke, keď sa otvárajú dvere, a vchádza Iida.
"Písala som Ti SMS"
"Práve Ti odpisujem," odvetím "pred chvíľou tu bola Tinja, všetko viem od nej". Debatu uzatvárame, každý má dosť toho svojho na práci. Po zhruba štvrťhodinke stretávam Mattiho.
"Vieš o tom že...?" snaží sa ma spýtať na moju znalosť našej aktuálnej situácie. No prv než stihne dopovedať ho ubezpečujem že som so všetkým oboznámený, na zmenu som patrične pripravený, a že som veľmi vďačný, za včasný príjem informácií.

To bolo v stredu. Kira nehrala ani vo štvrtok. A potom nadišiel piatok, derniéra. Tam sme sa už stretli všetci. Keď som neskôr Heikkimu vravel, že to bolo najlepšie predstavenie, len sa pousmial, že to tak býva vždy. No nepomohol som si, po každej peničke ma chytal jemný sentiment, že to bolo poslednýkrát, čo bola zahraná. Našťastie nebolo času si ho vypestovať do niečoho bujnejšieho, bo nasledovala ďalšia. Hmm, až s odstupom času mi tak docvakáva, že takáto nostalgia za predstavením ma chytá po druhýkrát v živote. Prvý raz to bolo, keď som asistoval s odovzdaním niekoľko tisíc knižiek do zberu.... ale to je iný príbeh, známejší.
No a tak ako premiéra, samozrejme sa musela osláviť aj derniéra. No bolo také trošilinku iné. Také ako keď sa kopa ľudí lúči... Raz darmo, vyše jedného mesiaca niečo robiť, a potom zrazu koniec, to sa hneď vrodený sentiment tisne do celého človeka, a potom neskôr sa cez prsty a klávesnicu vylieva do písmeniek. Samozrejme sa oslavovalo po fínsky - čiže najmä v saune, a priľahlom okolí. Tam aj Jussi preniesol pamätnú vetu "Bolo to fajn, a je fajn aj to, že to už je za nami."
Po desiatej sme sa presunuli do "bunkru" (podzemný priestor, jediný v škole kde sa dá byť teoreticky celú noc, s klavírom, reprákmi, a mikrokuchynkou). Ani som tak nechcel, ako sa mi podaril husársky kúsok - aj byť, ako mám obľúbené, do úplného konca, odchádzať s poslednými, no pritom ešte aj stihnúť nočný bus. Raz darmo, skúsenosť z predchodzieho týždňa poučila :-D

Pár dní nato si tak idem metrom, ako každý všedný deň. Moju pozornosť upútala jedna žena. Teda jej šatka. Ono, na šatke samotnej nebolo vlastne zvláštne nič. Ale v jednom zo záhybov, tesne pri líci, mala zastrčený mobil, a veselo telefonovala. No aký parádny zlepšovák, tomu hovorím "hands free" skutočne v praxi.

Inokedy zas tak sedíme s Heikkim v Milenke, a kecáme o všetkom (ne)možnom. Ako dvaja typickí ukecaní chlapi. Ani neviem akou zhodou okolností sa dostávame k hokejovým klubom, najmä tým českým. Pýta sa ma, ako sa volá ten ostravský. Keď mu odpovedám "Baník", on sa len začuduje: "what? panic?". Rehocem sa na celé kolo, až sa po mne ohliada zopár ľudí. Uznávam, žeby to bolo meno pre akýkoľvek športový klub ozaj originálne. Môžu panikáriť koľko chcú, veď to majú v názve.

Skrátka a dobre, život ide ďalej aj po skončení predstavenia, ktoré človeka chytilo za srdce ;-)

Zopár premiér

                      „Poď si s nami dať hlasovú rozcvičku“ volá ma Martina (vedúca oddelenia herectva v Švédčine a zároveň režisérka tohto počinu (no nesiaha po Čínu ;-)) v stredu, predvečer premiéry, pred generálkou. Dvakrát mi núkať netreba. Jednak som za každú srandu, a okrem toho, môcť si zaujúkať pod odborným vedením, je príležitosť pre mňa nie každodenná.Obzvlášť pod Martininým vedením – totiž, videl a počul som už kopu hlasových rozcvičiek, ale tie Martinine mi ako nestrannému pozorovateľovi prišli zatiaľ najzaujímavejšie.  Zopár dychovo -  pohybových ťahov na rozohriatie, a už nastupujú hlasy. A tak sme si tam spokojne kvílili, mrmlali, fufňali aj pobrukovali, ba nakoniec aj spievali. Až tak spokojnejšie sa potom dalo obsedieť z mixpultom. Inak generálka ako taká v pohode, až na to, že nám chýbala jedna hlavná postava, a okrem toho to bola generálka verejná, čo som až do poslednej chvíle nevedel :-D Ale zrejme to tak bolo lepšie.

                      Po skúške ešte zopár info o časovom rozvrhu na ďalší deň („ak chceš mať zas s nami hlasovú rozcvičku tak príď o druhej, inak stačíš o pol tretej“), a už ma zopár chalanov volá do sauny. Šiel som, bo v tej našej školskej som ešte predtým nebol, a treba okúsiť, keď jesto čo ;-). Tam sa to samozrejme podľa nepísanej tradície zvrhlo na lingvistickú debatu, a Nils, čo je Švéd rodený, no do fínskej školy momentálne chodený, mi ukázal rozdiely medzi výslovnosťou fínskej a švédskej Švédčiny v onom jazykolame, čo ma bol býval naučil zhruba týždeň dozadu. A tak som si toho dňa odpremiéroval (fakt super) hlasovú rozcvičku, a školskú saunu. :-)

                      Deň D, alebo skôr Š ako štvrtok. Deň premiéry. Jasné sústredenie striedané s očakávaniami, kto pozná pozná, a kto nie, možno raz spozná. Z asi desiatej kontroly či som na nič nezabudol ma ruší Heikki:

„Bola by sranda asi desať sekúnd pred koncom poslednej pesničky všetko vypnúť  “ potom ukazuje na rolku toaletného papiera, ktorá sa nevedno prečo vyskytuje pod hľadiskom/“elevací“ a dodáva „keď ťa zavolajú na ďakovačku, tak ho použi miesto konfety“. Ešte nasleduje rituálny kop tam, kde chrbát stráca svoje poctivé meno, a ide preč. Ináč zaujímavý poznatok z praxe: nepostrehol som, žeby si tu hovorili niečo ako „zlom vaz“. Aj keď ja som každému povedal „brake a leg“, oni mi zaželali len ručne/nožne stručne :-D

                      Samotná premča v pohodičke, nestalo sa nič nepredvídateľné. Na konci sme všetci dostali po ružičke. Milé :-). Ľudia sa postupne rozišli, a ostali sme tam len všetci tí, čo to nejak tvorili. Čiže okrem hercov a muzikantov ešte aj režijné, hudobné a choreografické vedenie. Čo nasledovalo potom celkom presne neviem, lebo síce zopár ľudí vždy niečo povedalo, ale zakaždým to bolo po švédsky, takže netuším o čom bola reč :-D A potom ma Matti vyzval, že či im nechcem povedať, čo ma naučili 8-). Zámer bol jasný, nakoľko tma bola prítomná aj ich učiteľka, čo ich s danou vetičkou neraz pomorila. Tak som sa z hlboka nadýchal, a podarilo sa mi to bez väčšieho zakopnutia (ono sa povie že  v pohode, o nič nejde, ale vravte niečo, čomu poriadne nerozumiete, cca 30 ľuďom, ktorých materinský jazyk je ten, čo sa snažíte nesprzniť :-D). Ľudkovia, trúfam si povedať, že hurhaj a aplauz aký sa strhol potom, bol väčší (OK, hlučnejší) než na konci predstavenia.

                      O niekoľko hodín, družných debát improvizačiek za klavírom a ujúkaní/békaní/speve neskôr, som si povedal že je najvyšší čas ísť domov. Vyrazili sme viacerí, a cestou na zastávku sa postupne ľudia oddeľovali, až sme k mojej zastávke prichádzali dvaja. Jesper, náš bubeník, a ja. Už z diaľky vidím N95, čiže nočný bus idúci mojim smerom (aj keď na konci sa mierne vychyľujúci z pôvodnej trasy). Bežať, alebo nie? No, dobehnúť ho už nestíham. Dochádzame na zastávku. Paráda, o desať minút má ísť presne môj. Jáj parádička, už sa vidím vo vodorovnej polohe... Jesper sa ma ešte pýta či som dosť teplo oblečený, a po uistení že áno, vyráža svojim smerom. O chvíľku prichádza ďalší bus. No, tiež ide po mojej trase, ale nie až úplne do konca. V cestovnom poriadku sa uisťujem, že vtedy jazdí, a že som nič neprepásol. Parádička, už len päť minút. O desať minút sa mi podarilo zistiť dve veci. Prvá bola to, že som celý čas pozeral do cestovného poriadku na sobotu, a tá druhá, že keď som sa konečne vytešoval z rozpisu pracovného týždňa, tak mi chvíľku trvalo, kým som rozlúštil, že to malé písmenko za časom jazdy znamená „premáva  v piatok“ :-D.

                      Hehm, aký pekný, taký blbý, povedal som si. Hodenú rukavicu prijímam, idem pešo. Áno, viem že je to štrnásť kilometrov a že sú dve ráno, a nepoznám cestu ale iba smer, ale zajtra vstávať nemusím, a okrem toho kus mojej držgrošskej povahy mi v nálade popremiérových osláv hovorí, že predsa nebudem cálovať 50€-čiek za taxíka... Taktika jednoduchá. Sledovať trasu metra, pokiaľ sa to len bude dať. Našťastie na prvom úseku, relatívne v centre mesta, poznám skratku. Asi po polhodine, keď konečne kráčam po chodníku popri výpadovke, stretávam dvoch chlapíkov. Kráčajú oproti mne. Mňo, kráčajú je odvážne tvrdenie pre ich spôsob pohybu, ale na nohách sa držia. Čosi sa ma pýtajú. Odpovedám že nehovorím fínsky :-D Keď mi dôjde, že sa pýtajú kam idem, tak ani nestačím povedať celé „Kontula“, a už sa rehocú ako na vtipe roka, a miznú tak rýchlo, ako im to ich spoločensky unavený stav dovoľuje. No, hlavne že je sranda. Aspoň pre nich. Inak sneží, fúka vietor, a je asi plus jedna. Na moste sa ma zmocňuje prekvapenie. Už som videl na mostoch všeličo. Ale záchranné plávacie koleso ešte nie. A vzápätí mi dochádza, že sa nedivím tomu, že ho tam vidím, ale tomu, že som ho nevidel aj na ostatných mostoch ponad vodu, ktoré som kedy navštívil...

                      Noc ubieha relatívne monotónne, no únavu zatiaľ necítim. Najčastejší pocit a myšlienka „jejo, to som už tu“. Podľa zbežných výpočtov mi vychádza, že medzi pol  piatou - piatou by som mohol byť „doma“. Aj mi v tom napomáhajú perfektne značené chodníky pre chodcov/cyklistov tiahnuce sa pozdĺž koľajníc metra raz bližšie, inokedy ďalej. O nejakej pol štvrtej zažívam ďalšie prekvapenie – počujem vtáky. Pfúha, sú to machri, takto skoro, v takomto počasí. To že tu majú nemrznúce spevavce som zistil hneď po príchode, ale že sú k tomu ešte aj ranostaji.... To už som okolo polovičky trasy. Jediného človeka široko-ďaleko sa pýtam, ktorým smerom je Kontula. Dostávam odpoveď, že stále len pokračovať. A tak pokračujem. Únava ma síce nechytá, zato si ale cítim nohy  a chrbát.... nedivím sa im. V hlave sa mi naháňajú útržky melódií všetkých možných pesničiek čo poznám. A najviac tých detských. Až sa na tom musím usmievať. Rovnako ako na tom, aký musí byť na mňa pohľad – týpek zababušený v zimnej bunde, na hlave kapucňa, a v ruke ruža kráča nocou :-D jupí, predposledná zastávka metra pred tou mojou. Šípka ukazujúca sme s nápisom „Kontula 1,5 km“. Paráda, o nejakú polhodinku som doma. Vytešený pokračujem ukázaným smerom. Pokračujem, a kráčam, pomaly ma už aj únava začína chytať. Ale kde je dráha metra? A prečo sú tu tie stromy iné, ako v okolí Kontuly? Aj domy, a vôbec, všetko.... Dochádzam na rázcestie, a na odbočke visí šípka „Kontula 2 km“ Ach jo, to som si dal... no nevadí. Pokračujem. Ale už ma to nebaví. Fakt že vôbec. Odhodlávam sa ukončiť tento pokus, a z najbližšej zastávke chytiť bus, nakoľko už je dosť hodín na to, aby premávali. Konečne vidím ulicu so zastávkou. A jej meno napísané „Kivikonkaari“. Bisťu, veď to je kdesi v okolí mojich intrákov, myslím si. Lenže, ktorým smerom? Nič mi tu okolie mojich intrákov nepripomína! Žeby to bolo len to únavou, a tým, že ma oblí celý človek? Hmm, možno... Zastávka, ľudia, odhodlanie počkať si na bus. Prichádza. Keď nastupujem, tak hodiny nad šoférom ukazujú 5:59. Bus sa pohýňa. Cesta v ľavotočivej zákrute vychádza na kopec. Zastávka. Zákruta pokračuje, ale z kopca schádza. Rovinka, krátka pravotočivá zákruta, znova rovinka, zastávka. Ale táto je rovno pred našimi intrákmi. :-)) Tak som si hneď napriek pokročilému večeru dal v hlave všetko dokopy, a došlo mi, že som si urobil zachádzku zhruba tak hodinu a štvrť-hodinu a pol. Iba také velikánske terénne U.

                      Sprcha bola lahodná, ako hádam ešte nikdy. Po ľahnutí si si spomínam na vetičku „dávaj si pozor čo si želáš, lebo by sa Ti to mohlo splniť.“ Keď som sa totiž pred časom dozvedel aká je vzdialenosť medzi mojim ubytkom a školou, tak mi napadlo, aké by to asi bolo niekedy si to prejsť pešo... B-)

Čriepky pozbierané v čase...

...niekde medzi tým, čo som sem zavesil posledne, a týmto momentálnym okamihom :-)

nedeľa, posledná februárová, akurát si dávam vodu na čaj:
"Ideš variť?" pýta sa Su-Yong zbadajúc ma pri sporáku
"Iba čaj.." odvetím. V tom sa otvárajú dvere z tretej izby, a do kuchyne vchádza Leo.
"Dobre že ste tu obidvaja, chcem vám čosi povedať" oznamuje nám. Prvé čo mi napadá je niečo ohľadom nášho rozpisu upratovania, čo Su-Yong pred časom iniciatívne vycapil na chladničku, no nakoľko väčšina vecí vôbec nie je takých, aké sami v mysli vynoria, tak sa neviem dočkať pokračovania. Našťastie prichádza vzápätí.
"V utorok odchádzam". Do mysle mi naskakuje, že ide niekam na výlet. Veď aj Su- nedávno bol. No aj táto domnienka sa ukázala byť mylnou. Chalanisko odchádza nadobro.
"Ale ešte by sme predtým mohli niekedy posedieť, keď sme nič spoločné neabsolvovali, odkedy spolu bývame." dodáva. No to sa skoro zobudil, dva dni pred odchodom, keď ma čaká generálkový týždeň. Ale súhlasím. Lepšie neskoro, ako nikdy :-). Dohadujeme sa na pondelok večer. Že len u nás v byte. A že dôjdu nejakí jeho známy. A veru tak aj bolo. Prišli k nám traja týpci. Sebastian z Nemecka, Pedro zo Španielska, a nejaká babena zo Švajcu. Neunúvala sa mi predstaviť. Všetci traja Leovi kolegovia zo školy, tiež Erasmáci. Leo navaril večeru, pomerne rýchlo (špagety s akousi omáčkou), a nezaprel svoje francúzske korene - chutilo to fajn. Pomedzi prípravu a jedenie sme si doťahovali Leovu a Pedrovu anglickú výslovnosť.Ale v dobrom ;-) Pokusom som zistil, že tam kde sa stretne "medzinárodná posádka" sa situácia často zvrháva na lingvistickú debatu :-).Necelú polhodinu po tom, ako sa celá táto sebranka u nás zišla, Leo vyhlásil že on a zvyšní traja idú kamsi von. Že prídu niekedy nocou.
"No, ja odchádzam o deviatej ráno" ozval sa Su - neviem, či ťa ešte stihnem ...
"Ja už o ôsmej" doplnil som ho.
"Potom teda..." začal Leo, a miesto dokončenia vety sa len hlboko teatrálne uklonil. Zapadli za ním, a zvyšnými tromi dvere, a už viac som ho nevidel...

Tri dni neskôr, TEAK, štúdio 4. Tesne po obednej pauze.
Druhá "run through" pred nami, atmosféra totálne napätá od sústredenia všetkých zúčastnených. Kontrolujem si hercov, a tu ľaľa: chýba mi signál z jedného mikrofónu. Uf, teraz to fakt potrebujem. Kontrolujem vstup mixpultu. V poriadku. Kontrolujem prijímač. V poriadku. Potom mi dochádza že Kajsa bola na začiatku obednej pauzy za mnou, s tým že si vypína vysielačku. Paráda problém nájdený, už ho len rýchlo odstrániť. Zoskakujem zo svojho fleku, klusom dobieham ku Kajse (lebo čas poriadne tlačí, čaká sa už len na mňa), a   súkam zo seba:
"Kajsa, you are not turned on...", pretože sa mi v tej rýchlosti nechcelo vravieť že má vypnutú vysielačku. Ide predsa o čas. No ona sa na mňa uhrančivo pozerá, a takým ironicko-naštvano-nadhľadovo-pobaveným tónom sa pýta:
"So I am not turned on...?" a vzápätí mi dochádza, čo za kravinu som tresol, cítim zmenu farby vlastnej tváre, a najradšej by som sa videl v myšacej diere, keby tam nejaká nablízku bola. Rýchlo zo seba habkám:
"I mean, your transmitter is turned off...." a Wihelm stojaci vedľa sa len rehoce, ževraj "ako som sa rýchlo opravil"...

"Večer ideme všetci sadnúť do Milenky, ak chceš, si vítaný" vraví mi Nils na druhý deň po skúške. Pre tých čo nevedia, Milenka je podnik priamo oproti škole. Stretávame sa tam polovica hudobníkov (čiže dvaja), ja, a prevažná časť hercov. Kým je tam viac ľudí, tak sa to do istej miery skupinkuje, no to je jav úplne prirodzený. Avšak čím je viac hodín a menej ľudí, o to väčšia sranda nastáva. Pretože začíname pri rytmických hrách, pokračujeme pri slovných hračkách (podarilo sa mi po vysvetlení pochopiť jednu po švédsky, a aj sa na nej zasmiať - boli z toho riadne vyvalení), a končíme pri jazykolamoch. Vravia mi vetu, ktorou boli údajne "cepovaní" na hodinách javiskovej reči, štýlom "hovor rýchlo dookola". Že sa tým údajne dá zamachrovať pred kýmkoľvek hovoriacim po švédsky. Tak aby ste si mohli zamachrovať aj vy, tu je jej fonetický prepis: "I en grup stud en gran, på rárs gren sat en krán, ur kranen kom gratis gredelín putatis". Na preklad sa ma nepýtajte,lebo od nich v angličtine som ho nepochopil, a z google prekladača, či pomcou slovníkov, človek dostane niečo, za čo by sa nemusel hanbiť ani prienik množín tvorby Ionesca a Becketta na vrchole ich tvorivej kariéry ;-)