Za sobmi a späť

Predmestie s nákupnými centrami. Popoludňajšie slnko nad všeobjímajúcim lesom. Prepletenec nadjazdov, ciest, chodníkov a podchodov. Tiahla klesajúca zákruta, priamo na nej posledná autobusová zastávka a následne dopravná značka "diaľnica". Táto smeruje na sever. Stojíme na širokom štrkovom páse pred zastávkou. Pri nadväzovaní očného kontaktu so šoférmi sa nám o chvíľu točí hlava. Stačilo vydržať ešte desať minút a mohli sme si odškrtnúť druhú hodinu čakania. Nestalo sa tak, pretože pri nás zastavil dosť naložený kombík. Posádku tvoril usmievavý mladý pár. Chvíľu spoločnými silami riešime hlavolam "ako sa zmestiť" a následne vyrážame. Berú nás až do Oulu, z čoho máme radosť - s tristoštyridsiatimi kilometrami ide o druhý najdlhší odvoz "na jeden šup".

Že sa do auta nezmestila jedine nuda sme zistili prakticky hneď. Na severské pomery sú totiž obidvaja mimoriadne zhovorčiví. On, Valtteri, je okresný hygienik, ona, Mari, práve doštudovala medicínu. Ešte nevie, na čo sa chce špecializovať, ale najskôr musí povinne deväť mesiacov robiť obvoďáčku. Rozobrali sme verejnú hygienu vo Fínsku a na Slovensku a prišli na to, že sú prví Fíni ktorých sme stretli, čo počúvajú inú, než len rockovú hudbu. Ba čo viac, Valtteri sám vo voľnom čase pôsobí ako DJ, tak sme si vypočuli aj niečo z jeho tvorby. A došlo aj na konštatovanie, že počty koní - doteraz dominujúce okolitým farmám - ustupujú v prospech kráv. Posledné kilometre vedúce večerným mestom sa v ich podaní zmenili na vyhliadkovú turistickú jazdu. Bolo štvrť na desať, keď sme sa rozlúčili na parkovisku pred kempom na pobreží.

Na recepcii milá tetuška odomkla dvere so slovami: "nemáte rezerváciu a chcete si tu rozložiť stan". Usmiala sa a pustila nás s tým, že od deviatej už je oficiálne zavreté, tak sa máme ohlásiť zajtra. Tak sme dôkladne otestovali nový spacák, zistili že hreje ako najatý a ohlásili sa zajtra. Prechádzka po pláži a následný presun nejedným parkom cez námestie a uličkami starého mesta až po historickú tržnicu s jej následným preskúmaním stačili na to, aby nám Oulu svojou atmosférou učarovalo. Pomyslenú korunku tomu nasadilo náhodné stretnutie istého prezentačného kamiónu predvádzajúceho najnovšie štúdiové repráky, kam som si mohol  na nejakú polhodinu zaliezť a tam sa kriticky vytešovať.

Cestou k výpadovke ešte sršíme optimizmom. Pešo totiž predbiehame autá stojace v kolóne. Keď však nenachádzame vhodné miesto kam sa postaviť, s utekajúcim časom sa vytráca aj nálada. A tak prv, než by nás stihla opustiť úplne, volíme klasický ústupový plán. V mape zisťujeme, že prakticky na konci mesta sa z diaľnice stáva obyčajná cesta, navyše s odpočívkou rozumne dostupnou pešo z konečnej zastávky MHD. Chytiť ten správny autobus na predmestie, kde sa okrem lepšieho fleku na stopovanie dá prípadne nájsť aj miesto na spanie je už potom maličkosť, spolu so zdvorilosťou cestujúcich, ktorí sa pekne zdravia ako pri nastupovaní tak pri vystupovaní, navyše tak ľudsky príjemná.

Maličkosť sme zvládli bravúrne - vystúpili sme o zastávku skôr. To je tak, keď si niekto nevyjasní so šoférom rozdiely v miestopisných názvoch. Síce sme už zďaleka neboli v centre mesta, no okolitá pomerne hustá zástavba dávala tušiť, že k miestu ktoré potrebujeme, je to ešte priveľký kus. Pohľad do mapy to potvrdzuje a my zavrhujeme peší presun. Skúšame stopovať priamo tam kde sme, na vedľajšej ceste smerujúcej do obce Ii. Tam sa spája s hlavným ťahom. Po pätnástich minútach vidíme z diaľky prichádzať mestský autobus a veľmi rýchlo si uvedomujeme, že nám lístok ešte nejakú dobu platí.

"Idem len jednu zastávku" oznamuje nám šofér, keď sa hrnieme do vnútra.
"Vieme, presne tú jednu zastávku potrebujeme!"ubezpečujeme ho.
"Kam idete...?"
"Do Rovaniemi."
"Stopujete?"
"Áno"
"Odkiaľ ste...?"

Debata sa odvíja rovnako, ako už mnohokrát predtým. Na konečnej sa lúčime a vystupujeme. Stihli sme však prejsť iba zopár krokov, keď sa z otvorených dverí autobusu za nami ozval šoférov hlas:
"Do ďalšej linky mám ešte dosť času, odveziem Vás aspoň na diaľnicu!"
Nasleduje otočka na opätku a jazda prázdnym autobusom tam, kde linky nevedú.

Po asi piatich minútach vystupujeme pri diaľničnej odbočke. Je to trocha dosť diera, skoro všetky autá idú inými smermi, ale keby niečo je tu pekný hustý les. Asi by sa v ňom dalo fajn prespať. Nebolo však nutné testovať jeho pohostinnosť, pretože po 15 minútach nás zobralo len tretie auto, idúce v našom smere. Vysoký blonďavý päťdesiatnik toho veľa nenahovoril, no pomohol nám poriadne. Mapa síce neklamala a diaľnica skončila asi kilometer a pol za miestom, kde sme sa na ňu dostali. No cestu prvej triedy, ktorá sa z nej stala nasledujúcich desať kilometrov, lemoval po oboch stranách vysoký plot a to aj okolo parkoviska, kam sme sa chceli dostať pešo od autobusu. Náš pôvodný plán bol teda od začiatku nereálny a my sa v duchu ospravedlňujeme šoférovi prvého autobusu, s ktorým sme sa nepochopili a na ktorého sme hromžili, že nás blbo vysadil. Ani sme sa nenazdali a už sme sa nachádzali asi tri kilometre pred Ii, kde sa naše cesty rozdelili.

Parkovisko, supermarket, benzínka. Pokračovať, alebo hľadať miesto na spanie? Výstrel. Slnko sa už takmer dotýka obzoru. To by sme ešte mohli nejaký ten kilometer zvládnuť. Ale zas nájsť miesto na spanie ešte za denného svetla má tiež svoje nesporné výhody. Výstrel. Čože to spomínal ten pán asi týždeň dozadu? Že začala poľovnícka sezóna na medvede? Ďalší výstrel. Je rozhodnuté: tu dnes spať nebudeme.

Dvadsať minút nás míňali autá všemožného druhu. Najmä obrovské severské kamióny. Potom zastavila červená dodávka. Šofér nás upozorňuje, že je dosť naložený, takže musí vzadu urobiť miesto na naše batohy. Má pravdu, málokedy sa vidí auto tohto objemu naložené až po strop. Zmestiť sa však nebol najmenší problém. A to ani do kabíny, kde panoval pracovný neporiadok tak tipický pre všetkých, čo trávia za volantom veľmi veľa času. Po pár prehodených vetách sa dozvedáme, že  šofér je maročan a zisťujeme, že vďaka jeho ukecanosti cesta ubehne príjemne rýchlo. Nešlo mu síce vždy úplne dobre rozumieť a niečomu z jeho slov ani nešlo tak úplne veriť. Išiel totiž do Tornio predávať na akési trhy, tak od včera rána tiahne z Maroka. Dnes z Helsiniek, vyše sedemsto kilometrov v kuse. Ževraj medzitým dvakrát menil dodávku - v Poľsku a v Lotyšsku. Nuž ktovie. Pre nás  bolo podstatné, že vystupoval milo a ochotne si kvôli nám urobil asi trojkilometrovú zachádzku, keď za Kemi odbočil z diaľnice na Rovaniemi a našiel pekné miesto pri lese, kde sa jednak dalo elegantne zastať a otočiť pre neho a okrem toho nám nekládol prekážky nijaký plot. Bolo trištvrte na desať keď nás vyložil. Po približne desiatich minútach chôdze cestou určenou pre snežné skútre nachádzame peknú lúku a za posledných zvyškov denného svetla staviame stan.

Nasledujúce ráno sa staviame k ceste smerujúcej na sever dve minúty po deviatej. Je síce trocha chladno a pofukuje mierny vietor, ale inak to vyzerá na celkom slnečný deň. Presne po pol hodine pri nás brzdí strieborný kombík. Vysoký mohutný chlap s havraními vlasmi a tmavým strniskom nám  kývol hlavou na pozdrav, posunkom naznačil nech si naložíme batohy do kufra, no inak sa ani za mak nenechal vyrušiť od telefonátu, do ktorého bol zabraný. Tak sme sa viezli a mlčky hľadeli na krajinu ubiehajúcu za oknom nejakých dvadsať minút, kým zložil telefón. Konečne sme sa pozdravili aj slovne a potvrdil nám to, čo sme predpokladali: berie nás priamo do Rovaniemi! Nasledujúcu hodinu a pol sme strávili vo veľmi príjemnej, na neznámeho fína prekvapivo družnej debate. Hneď potom, čo sa dozvedel odkiaľ sme a kam ideme, nás prekvapil tým, že kedysi, keď hrával volejbal, mal kapitána mužstva nejakého slováka. Teraz už hrá len raz týždenne rekreačne hokej - naposledy dnes ráno o trištvrte na sedem. Predtým, než z Oulu, kde býva, vyrazil do práce. Ako projektový manažér stavebnej firmy ide čosi riešiť do Rovaniemi na stavbu telocvične, ktorú práve realizujú. A kým sme dorazili do cieľa, stihli sme sa ešte dozvedieť, že má dve deti (8 a 4), chalupu v Kuusamo, rád lyžuje, najmä na bežkách a nemá rád Helsinki, pretože sú na neho príliš hektické a ľudia veľmi anonymní.

Centrum Rovaniemi nás privítalo veterným, no slnečným počasím. Sme už len osem kilometrov od severného polárneho kruhu! Keďže sa nechceme unáhliť, ale patrične si vychutnať atmosféru miesta, je rozhodnuté, že najbližšie dve noci strávime v blízkom okolí s podporou aspoň nevyhnutného zázemia. Hľadáme teda nejaký kemp s prijateľným pomerom ceny a kvality. Keďže sa letná sezóna končí a do tej zimnej je ešte ďaleko, máme dosť zúžený výber. Aspoň mu neobetujeme príliš veľa času. Po odoslaní niekoľkých pohľadníc a obede v zapadnutom bistre pamätajúcom snáď ešte železnú oponu, vyrážame ďalej na sever. Tentokrát pešo.

Po prekonaní sútoku riek Ounasjoki a Kemijoki i nástrah tajomného staveniska, ktoré sa objavilo priamo na značenej trase sa dostávame na okraj obligátnej domkovej štvrte na predmestí. Pozorne sledujeme popisné čísla na domoch a značenie ulíc, lebo podľa mapy by sme už mali byť blízko. Na jednej pokojnej križovatke nás zaujala prízemná, pomerne rozložitá budova. Drevom obložená fasáda je natretá pastelovou svetlomodrou farbou. Na štrkovom parkovisku bokom od hlavného vchodu stoja dve obytné autá. Malo by to byť ono. Skúšame dvere. Zamknuté. Pristupujeme k jednému z mnohých okien na podlhovastom priečelí. Je zatemnené žalúziami, no cez medzery vidíme zmes severského a ázijského designu. Pohľad nám vyráža dych, pretože máme pred očami spacie kapsuly! Ešte raz skúšame dvere, no to si už náš záujem všíma obyvateľ jedného z parkujúcich karavanov. Ukazuje na odkaz z telefónnym číslom pri dverách, kam máme zavolať pokiaľ tu chceme prespať.

Ženský hlas v telefóne nám vraví, že zozadu sú otvorené dvere, tak že máme na ňu počkať v kuchyni. Dodáva, že príde "as soon as possible" a končí hovor. Obchádzame budovu a okrajom malého útulného dvora sa dostávame k dverám zadného vchodu. Miesto zámky a kľučky je v dreve iba okrúhla diera... Predsieňou s viacerými dverami do okolitých miestností sa dostávame k otvorenému priechodu do kuchyne. Tá je priestranná, zariadená striedmo no účelne. Strohosť švédskeho nábytku vyvažuje krásna retro-designová súprava hriankovača, rýchlovarnej kanvice a kávovaru v štýle amerických päťdesiatych rokov. Kým to všetko preskúmame prejde hodná chvíľa, no tety nikde... Nakoniec sme čakali hodinu, kým prišla mladá slečna. Hneď jej bolo všade plno, ako sa nás ujala. Keď sme  si do nej mierne rýpli, že je nákazlivo veselá, vyhlásila že je vlastne škriatok Santa Clausa a má to v popise práce spolu s plnením želaní. Tak sme si ju vyskúšali, či tomu tak skutočne je, a naozaj: zapla nám saunu, povedala, že stan si máme rozložiť kdekoľvek na dvorčeku a keby sa niečo dialo, nech zavoláme. Potom zdúchla predným vchodom. Vyšli sme teda tým zadným znova von. Na dvorček medzitým prikvitol manželský pár v seniorskom veku, evidentne niekde z východnej ázie. Venovali sa polievaniu tují okolo plota. Pozdravili sme sa a hneď na to sme sa chceli pustiť do rozkladania stanu. Lenže vzápätí sme boli zavalení prívalom slov sprevádzaným živou gestikuláciou. Anglicky nevedeli. Slovensky tiež nie. Pani pochopila, že tadiaľto cesta nevedie, tak kamsi zavolala a podala mi telefón popísaný rozsypaným čajom. V ňom sa ozval hlas slečny, čo nás ubytovávala s tým, že za chvíľu je späť. A tak aj bolo. Keď prišla, tetuška sa jej snažila čosi povedať, ale ako videla, že to nefunguje, zas kamsi volala a tam chrlila príval slov vo svojej rodnej reči. To mi babena vysvetlila, že volá svojmu synovi, inak takto majiteľovi tohto zariadenia - mimo iného najsevernejšie položeného kapsulového hotela na svete. Ten jej potom preloží, o čo sa jedná a svojej mamke preloží zas jej odpovede. Nakoniec vysvitlo, že pani si nevšimla, že prebehol check-in a myslela si, že sme tam len tak. Akonáhle sa situácia vyjasnila, dokvitol k nám nemecký karavanista a s pobaveným výrazom komentoval divadlo, ktoré v našom podaní práve videl. Tak sme zapriadli rozhovor o cestách a miestach, ktoré vidieť. On tiahol hore Švédskom, následne na Nordkapp a teraz sa vracia Fínskom späť na juh. Keď sa dozvedá, že tiahneme opačným smerom, dáva nám tip na švédsky národný park Skuleskogen. Na oplátku ho namotávam na Veľkú Fatru. Vyzerá vskutku zaujato. Večer končíme v saune. 

Posledný augustový deň venujeme prehliadke oficiálneho sídla Santa Clausa aj s priľahlou dedinkou Napapiiri - priamo na polárnom kruhu. Ten je tam vyznačený hneď dvakrát - vplyvom precesného pohybu zemskej osi sa totiž polárna kružnica neustále posúva. Keď sa na infostánku pýtame, ktorá z vyznačených čiar platí, dostávame odpoveď, že v súčasnosti polárna kružnica prebieha až kus za dedinkou - približne cez benzínku na druhej strane cesty. Pri pokuse o návštevu samotnej kancelárie Santa Clausa sa triafame presne do obednej prestávky. Čakať hodinu na jeho fúzatú maličkosť sa nám nechce, tak berieme za vďaku aspoň jeho plastovej figuríne v hale. Keď s ním fotíme Leu, stretávame jej plyšového príbuzného - leňochoda Huberta, cestovateľa,  ktorý má dokonca vlastný instagramový profil. Fotia sa spolu a my sme na Leu hrdý: možno okúsi svojich pár minút slávy. Ešte omrkneme chatky špeciálne určené na sledovanie polárnej žiary a potom ideme obhliadnuť stopársky flek na nasledujúci deň, odkiaľ vyrazíme ďalej na sever. Ešte jedna večerná sauna, a na tento mesiac toho bolo akurát dosť.

Prvého septembra sme si spomenuli na státisíce školákov mieriace do lavíc a než sme zamierili k hlavnej ceste, vychutnali sme si ráno tak, ako by mnohí z nich chceli: pekne bez stresu a v pohodičke sušíme, vetráme a balíme vybavenie, či píšeme stopárske tabuľky. Prvý odvoz toho dňa nám poskytli dve tety okolo štyridsiatky v hybridnej Kii. Vzali nás do Sodankylä, kam tiahli na narodeninovú oslavu ich kamarátky. Jedna z nich je rodená Sámka, pochádza z Inari, kde doteraz žijú jej rodičia. Má dve deti (2+4), a toto bude prvýkrát, čo bude od mladšieho na noc preč. Celá jazda sa nesie v takom matersko - rodinnom duch. Dozvedáme sa, že jediná pôrodnica tu na severe je v Rovaniemi a že žena tam musí ísť dva týždne pred termínom - tak je tam všetko ďaleko. Dokonca do nej chodia aj rodičky zo severu Nórska. Debata reflektujúca život na ďalekom severe je naraz prerušená jedným z jeho symbolov. Soby majú práve ruju a potĺkajú sa okolo ciest. Aby to bolo pre nich čo najmenej rizikové, existuje mobilná aplikácia, kde sa dá v cestnej mape Fínska vyznačiť, kde sa práve nejaké nachádzajú. Toto stádo potom vidia všetci šoféri s onou aplikáciou. A keďže ide o tvory neposedné, vyznačené stádo z mapy do dvoch hodín automaticky zmizne. Tak sa vytešujeme, že ich konečne vidíme. Sú tam ako samostatne tak v stáde a je medzi nimi aj jeden ako zo zimnej pohľadnice - jeho srsť má bielu farbu.  Vysadáme na pumpe pri odbočke na Kittilä.

Na jej lavičke vyťahujeme termosku s čajom a niečo pod zub. Po malej chvíli nám  spoločnosť robia dvaja nie príliš dôveryhodní, asi päťdesiatroční štamgasti v ušmudlaných montérkach. Popíjajú pivo. Nevedia anglicky, no z ich prekotnej gestikulácie nám je jasné, že sa všemožne snažia pozvať nás k nim do sauny. Keď zistili že nepochodia, dopili fľaškáče, sadli do auta a  odfrčali. My sme prešli cez križovatku a zastalo nám hneď prvé auto, na ktoré sme mávli - ešte len dobiehajúc na okraj cesty. Francúz, čo sa pred dvomi rokmi presťahoval s celou rodinou do Laponska, lebo sa mu tam páči. Vracal sa s malou dcérkou z hôr, tá sa ho stále pýtala, či tam už budú. Priblížili nás do Kittilä. Keď badáme jediný kopec trčiaci nad placatou krajinou rozmýšľame, či ostať na noc alebo pokračovať. Rozhodujeme sa ísť ďalej. Chlapík nám radí miesto na prespatie v Ylläsjärvi. Malo by ísť o chatku na brehu jazera s ohniskom a pričňami. Znie to sľubne, tak sa tam snažíme dostať, hoci sa tým už začneme stáčať na juh. Asi po pätnástich minútach zastavujú dvaja chlapíci. Šofér má asi šesťdesiat rokov,je vysoký, šľachovitý a chýba mu článok na ukazováku na pravej ruke. Práve odbehol maratón v Levi - beháva ho dvakrát do roka posledných asi dvadsaťpäť rokov. Spolujazdec je nižší, zavalitý a stále popíja cider, ktorého aróma prestupuje celým autom. Po anglicky nevie, zato fínčina z neho tryská neuveriteľnou rýchlosťou. Na dlhom rovnom úseku cesty sa nám šofér chváli, že tu raz išiel na motorke 269km/h, ale inak že jazdí pomaly, iba raz-dvakrát do roka si takto zablbne. Kým dorazíme do cieľa, vidíme druhý osamotený kopec trčiaci nad plochými lesmi. A aj tento je holý, trávnatý a zo všetkých strán hviezdicovito obstavaný lanovkami a vlekmi.

Ylläsjärvi: križovatka, obchod, benzínka a tri domy. Dvaja psíci nám postrážili batohy kým sme si nakúpili a mohla vypuknúť parádna večera. Prístrešok leží na pomedzí jazera a detského ihriska. Buď je iný, než si pamätá onen francúzolaponec, alebo sme si len inak vyložili jeho obrazovú predstavivosť. Ohnisko je tu parádne, s roštom, kutáčom a konvicou na varenie vody, no na spanie nie je príliš vhodný: už charakterom stavby príliš nechráni pred vetrom, miesto širokých priční sú v ňom len klasické úzke drevené lavičky a na dôvažok sa v ňom schyľuje ku grilovačke, takže sa plní pivachtivou osádkou. Usudzujeme, že v stane sa bude noc tráviť lepšie - nefúka doň a okrem toho sa dá postaviť mimo príliš hlučnú spoločnosť. Na krajinu padá súmrak, keď začíname prehľadávať značkovanú trasu do blízkeho lesa. Široký trávnatý chodník s dreveným mostom ponad hlavnú cestu nás fascinuje. No ešte viac nás fascinuje, keď zisťujeme, že celé okolie porastené vysokou hustou trávou je podmáčané tak, že je problém už len kráčať aj po značenom chodníku tak, aby sa človek nenamočil aspoň po členky, nieto ešte mimo, v lese samotnom. Tu by sa dalo spať jedine v hamake. Tú nemáme. Pod kožu začína zaliezať chlad, vietor s postupujúcou tmou silnie. Ak chceme zajtra fungovať, potrebujeme sa vyspať. Ak sa máme vyspať, nesmie nás prefúkať. A keďže nie je kde postaviť stan, neprefúka nás jedine pod pevnou strechou. Nech to stojí, čo to stojí. Narážame však na medzisezónne vákuum ešte tvrdšie, než v Rovaniemi: jediné ubytovacie zariadenie v okruhu niekoľkých kilometrov je beznádejne zatvorené. To nás spolu s únavou a poveternostnými podmienkami pripravuje o posledné zvyšky nálady. Vlečieme sa späť do altánku. Večierok už skončil a nám ostala aspoň žeravá pahreba, a zásoba dreva, z ktorej sa dal rozfúkať oheň. Nie je síce možné spať v jeho blízkosti, no kým zalezieme do spacákov, snažíme sa pri ňom čo najviac vyhriať.  Aj tak sa však podchvíľou budíme nárazmi vetra a noc je vcelku mizerná.

Čo sme jakživ neskúsili

Po odovzdaní dvoch balíčkov maku - vzácnej to zásielky zadováženej na severe Poľska, večernej debate pri pive, dlhom dospávaní a raňajkovej debate pri lievancoch sme uvážili, že aj od oddychovania si treba oddýchnuť. Nakoľko vo Fínsku platí zákon, že na jednu udicu môže - až na pár drobných  výnimiek - chytať ryby ktokoľvek aj bez lístka, rozhodli sme sa prvýkrát v živote pod vedením  skúseného rybára Mika vyskúšať túto formu relaxu.

 Vieme totiž, že z vlastnej pohnútky by sme sa k tomu ani ja ani Eli zrejme nikdy nedostali. A tak popoludní nasadáme do Mikovho auta. On, aby navodil oddychovú atmosféru už počas jazdy, púšťa výber svojich obľúbených metalových pesničiek.

Na brehu jazera nám Miko ukazuje, ako máme nahadzovať. Švihnúť a navíjať. Kým si to párkrát vyskúšame, ide aj s Paulou oslobodiť čln z úkrytu v hustom kriačí na neďalekom brehu. Šviháme a navíjame. Loďka sa so špľechnutím usádza na hladine. Šviháme a navíjame. Veslá rytmicky čeria vodu. Švíhame a navíjame. Čln priráža k mólu. Posádka lezie von a Miko rozdáva inštrukcie: mám nasadnúť ako prvý, moje sedátko je na samom konci člna. Spúšťam teda jednu nohu na palubu, zaťažujem ju a nestačím sa čudovať. To plavidlo je fakt také vratké? Alebo sa mi to chvenie prerastajúce do intenzívnych kmitov iba zdá? Skydnem hneď, alebo až o chvíľu? Uzemňujem sa na prvom sedátku na nose člna. V zmysle zákonov o rovnováhe sa môj cieľ - celý zadok loďky - dvíha nad hladinu. Dávam si čas na vstrebanie dojmov a zozbieranie odhodlania. Hojdanie sa zatiaľ mierni na prijateľnú úroveň. Zisťujem, že čím menej krokov urobím, tým lepšie. V záujme zachovania čo najnižšie položeného ťažiska sa k ďalšej lavičke presúvam kombináciou kačacej chôdze a krabieho plíženia. Trojici na brehu slúžim ako výdatný zdroj zábavy, nakoľko ladnosť môjho pohybu leží len tesne pod úrovňou skladacieho lehátka.

Keď som spokojne usalašený na pridelenom mieste, prichádza rad na Eli. Aj ona je po kontakte s palubou vyvedená z miery. Preto nešetrím dobrými radami skúseného lodníka, nakoľko viem, že v záujme zachovania našeho sucha a plavbyschopnosti člna mi nič nehrozí. Keď už aj ona sedí tam kde má a všetka potrebná výbava je naložená, nastupujú Paula s Mikom. Tak nenútene a elegantne, akoby pre človeka neexistoval prirodzenejší pohyb. Každý z nás dostáva udicu, zatiaľ čo Miko sa ujíma vesiel. Odváža nás hodný kusisko od móla i brehu a každému určuje smer, ktorým má nahadzovať, aby sa nepoplietli vlasce. A tak šviháme a navíjame. Netrvá to príliš dlho a kapitán, kormidelník a veslár v jednej osobe obracia čln smerom k opačnému brehu - jazero má podlhovastý tvar. Tam je vraj väčšia šanca, že aj niečo ulovíme. Veslá sa noria do vody, čln si razí cestu vpred a my zas dostávame presné inštrukcie, kto má kedy do akej hĺbky spustiť háčik. Pretože sa hýbeme, švihať ani nabíjať netreba. Fungujeme teda aspoň ako hlasom ovládané poloautomatické držiaky udíc - keď sa blíži hustý porast lekien zvládame háčiky vytiahnuť prakticky sami, pri ich zanorovaní už potrebujeme metodicky vedené pokyny.
"Hmm, tu by sme už ozaj mali niečo chytiť..." pobrukuje Miko. Veslá v jeho rukách strieda udica a my zas prepíname z módu "držanie" do módu "švihnúť a navíjať". Márne. Po rybách ani chýru ani slychu. Ešteže je tu čerstvý vzduch na dýchanie, malebné scenérie na obzeranie a kamaráti na debatovanie.
"No nič, ide sa na rieku. Tam sa vždy na sto percent dá niečo chytiť!" prerušuje tok mojich úvah Miko. Zas uvádza čln do pohybu a zas dostávame lekciu, v akej postupnosti spúšťať háčiky do vody. Onou "riekou" je pomerne úzky prírodný prieplav do susedného jazera. Husté koruny mohutných stromov sa skláňajú takmer až nad pokojnú hladinu. Tá ich obraz znásobuje ani honosné naleštené zrkadlo. Z neďalekého poľa sa popri nás plazí závoj riedkej hmly. Pred saunou na brehu sú dva páry huňatých papúč, nad nimi na dverách visia dva župany a jej vysvietené okienko je jediným dôkazom prítomnosti ďalších ľudí. Krajinu zalieva majestátne ticho pokojného podvečera. Rovnako pokojný podvečer si evidentne užívajú aj ryby niekde poriadne ďaleko od nás a rušia tým stopercentnú istotu úlovku.

Keďže k prístavnému mólu je to ešte hodná chvíľa veslovania, navádza Miko loďku na cestu späť. Spred sauny na brehu na brehu na nás máva postarší pár v županoch a volajú čosi po Fínsky. Miko si s nimi vymieňa pár slov a zas podvečerné ticho rušia len veslá čeriace vodu. Z "rieky" sme znova na jazere. Okolitý vzduch nás víta ako starých známych svojim chladivým objatím.
"Čosi mám" volá zrazu Eli.
"To je ryba!" odpovedá Miko keď vidí, akým spôsobom jej začala udica v rukách tancovať. My ostatní rýchlo vyťahujeme háčiky z vody a Eli navíja. Hladina nepokojne špliecha čím ďalej tým bližšie a po pár momentoch je vonku: asi dvadsaťpäťcentimetrová šťučka. Eli sa od radosti zubí, akoby chcela konkurovať svojmu prvému životnému úlovku. Potom ju Miko púšťa a želáme jej, nech spokojne narastie.

Nasleduje obligátna inštruktáž postupného zanorovania háčikov, ďalšie veslovanie, opätovné prepletanie sa leknami so zdvihnutými udicami a zas vlasce putujú do vody. Kým sa s nadchádzajúcim súmrakom dostávame k mólu pri ktorom sme začínali, dámy vyťahujú z vody ešte dve minišťuky - každá po jednej. Rybky putujú späť do vody a my zas do mesta. Spolu s Eli sa zhodujeme na tom, že tomuto spôsobu relaxu sme síce zatiaľ na chuť neprišli, no keď k nemu máme dobrých parťákov, tak je celkom fajn.

Nasledujúci deň trávime sčasti flákaním sa po uličkách v centre mesta, objavovaním historizujúcej kaviarne, či kŕmením hyperdrzích vrabcov omrvinkami na jej terase. Popoludní nás opäť čaká doposiaľ nevyskúšaný zážitok. Spolu s Paulou budeme Mikovi tvoriť fanúšikovskú základňu na futbalovom zápase, kde nastúpi ako útočník za jeden z miestnych klubov. Hrá sa proti klubu z najbližšej dediny. To znamená, že treba nasadnúť do auta a hodinu sa viesť niekam cestou obklopenou hustým lesom. Jazdu využívame na oboznámenie sa s reáliami - futbal je totiž vo Fínsku tak populárny, že tam existuje šesť líg a hrá sa všade a všetkými. Od sotva školopovinných detí, po usadené rodiny. Zvedavosť sa vo mne mieša a obavami: ako sa mám správať na úplne novom mieste? Ako mám reagovať medzi neznámymi ľuďmi? A ako mám sledovať aktivitu, ktorej absolútne nerozumiem, nič mi to nehovorí a zatiaľ som na nej neobjavil ani štipku zábavy? Upokojuje ma, že v tomto rozpoložení nie som sám. Na ihrisko prichádzame zavčasu, a tak nechávame Mika zaliezť do šatne. My zatiaľ zaliezame do okolitého lesa, podporujúc sa vzájomne v rozpakoch z toho, čo nás čaká. Nemáme však priestor paprať sa vo svojich pocitoch nejak dlho, lebo ako Paula tak Eli badajú v okolí trčať z trávy klobúčiky jedlých húb. Vyťahujú plátenú tašku, miznú zo štrkového chodníka do lesného porastu a predháňajúc sa v tom, ktorá nájde viac, krajších a väčších ako tá druhá si pochvaľujú, že toto je parádna zábava. Sú na mňa v presile, pretože odkaz od predkov-zberačov zrejme v mojom genofonde vybledol, tak aspoň čumím do korún okolitých stromov.

Po chvíli pôsobím ako narušiteľ všeobecnej radosti, keď po pohľade na hodinky oznamujem, že sa treba vrátiť. Nie že by som horel túžbou sledovať dianie na ihrisku, ale prišlo by mi to blbé voči Mikovi. Prichádzame na tribúnu. Na pravej strane sedí skupina asi štyridsiatich ľudí. Na ľavej jeden párik, jedna rodinná trojica a zmiešaná dorastenecká štvorica. Usudzujeme, že početnejšie zastúpené krídlo sú asi domáci a tam, kde niet skoro nikoho, budú zas hostia. Keďže v tú chvíľu ešte netušíme, s ako veľmi náruživými fanúšikmi máme tú česť, obsadzujeme lavičky v sektore hostí. Vďaka chvíľkovej nepozornosti nevidím moment kedy hra začína. V dobrej viere sa preto pýtam, ktorí sú naši. Dostávam odpoveď, že "čierno-bieli". Jediný malý zádrheľ je v tom, že zatiaľ čo jedno družstvo má čierne kraťasy a biele tričká, ich súperi majú biele kraťasy a čierne tričká. V momente, keď sa medzi seba zamiešajú, takmer dokonale splývajú do jednej nerozoznateľnej masy. Nevadí, aspoň máme o čom kecať prvých desať minút zápasu.
"A toto bude trvať ešte hodinu dvadsať" ozýva sa Paula zdeseno - sústrastným hlasom. Vybuchujeme do smiechu. Netušíme, čo sa na tráve deje, lebo z nášho pohľadu chvíľu behajú, chvíľu stoja a pomedzi to debatujú a takí traja z nich ešte aj pískajú na píšťaľke, akurát jediná vec, ktorú vieme bezpečne rozpoznať - a síce gól - sa nekoná. Prekvapuje nás však, čo sa deje na tribúnach. Totiž, vôbec nič. Z celej osádky hľadiska sme my traja suverénne najhlučnejší, pričom máme jediné šťastie, že nám nikto nerozumie.   Inak by nás za naše blbé kecy, na ktorých sa kráľovsky bavíme, asi roznosili na kopytách. A to ich najbúrlivejším prejavom je totálne vlažný potlesk, ktorým odmeňujú zákroky finty a triky takého rázu, že aj mne - hrdému ignorantovi futbalu - je hneď jasné, že by si zaslúžili aspoň dvakrát spomalený replay a mexickú vlnu k tomu.   Zhruba v druhej tretine prvého polčasu to adolescentná štvorica sediaca nám najbližšie nevydrží a odchádza. Zápas sa nesie stále v rovnakom duchu ďalej: najviac ľudského revu dolieha z trávnika, hmatateľné ticho tribún občas naruší krátky dôstojný potlesk, a my zatiaľ stíhame komentovať všetky sety, gemy, obehnutia méty, zakázané uvoľnenia a fakt, že sme ešte nevideli krv, alebo aspoň to, ako si niekto dáva do držky. Na začiatku druhého polčasu už s nami na tribúne ostáva len trojica, evidentne mladá rodinka, ktorá od nás sedí tak ďaleko, ako sa len dá. V momente, keď padá jediný gól zápasu, náš tým vyhráva a my práve nahlas ľutujeme, že sme predsa len nevyrobili ten transparent, odchádza aj oná trojica a na našej polovičke tribúny ostávame samy. Keď po konci zápasu skandujeme a vískame na oslavu víťazstva, domáci fanúšikovia sa rozchádzajú ešte spôsobnejšie, ako som videl v nedeľu pred kostolom. Pre istotu však aj tak ideme k autu radšej okľukou. Cestou sa zhodujeme na tom, že nik z nás netušil, aká môže byť futbal zábava. Len k tomu treba správnych parťákov. Na večeru robím tie nájdené huby s vajcom...

Keďže ryba a hosť na tretí deň smrdia, aj my sme sa po troch dňoch strávených v spoločnosti Pauly a Mika presunuli o kus ďalej. Konkrétne do jednej pomerne malej izby na predmestí prenajatej cez istú elektronickú platformu poskytujúcou zdieľané bývanie. Okrem záujmu udržania dobrých vzťahov s priateľmi sme totiž potrebovali chvíľu na premýšľanie: príchodom do Jyväskylä sa náš plán končil, potrebovali sme teda vymyslieť, čo podnikneme ďalej. Na rozvážne myšlienky potrebujeme tiché prostredie a pár chvíľ súkromia nám tiež nezaškodí. Tak sme po dvoch dňoch vyhútali, že keď sme už v severských krajinách, pôjdeme navštíviť ďalších kamarátov, čo tam máme. Aby sa už viac neopakovala noc, kedy je nemožné zaspať kvôli chladu, doplnili sme na tretí deň do našej výbavy mohutný hrejivý zimný spacák. Na naše počudovanie sme tu, uprostred Fínska, zohnali výrobok českej proveniencie. Následne nič nebránilo tomu, aby sme sa dvadsiateho ôsmeho augusta okolo druhej popoludní postavili k odbočke na diaľnicu s tabuľkou, na ktorej stálo "Oulu".