Keď mráz spúšťa požiarny alarm...

Je piatok ráno, a ja prichádzam do školy o polhodinou skôr, s vidinou poriadneho zdržania sa poobede/podvečer. Dnes majú totiž po prvý raz prísť všetci hudobníci, a budeme skúšať už "se vším všudy". Pendlujem hore - dolu, zvláčam čo treba, a akože ináč, aj keď sa dopredu na všetko myslelo, ukazujú sa veci nové, ktoré treba vyriešiť, a časové rezervy sa povážlivo skracujú. Našťastie všetci pilne ako včeličky robíme čo sa dá, tak sa nám hádam aj podarí všetko doraziť na čas. Keď tu zrazu... také divné zvonenie. Hlasné. A dlhotrvajúce. Je mi jasné, že ide o akýsi poplach.
"Všetci von, do haly (vestibulu - neviem to celkom dobre preložiť fínsky to miesto volajú "tori", čo znamená námestie/trh)" vraví Kaj. Nebolo mi dvakrát treba. V sviežej pamäti z nižších vzdelávacích inštitúcií pamätám dosť dobre na všetky tie cvičné poplachy, a tak mi je jasné, že toto je jeden z nich B-)Akurát v duchu hromžím, že krvopotne nahonobená časová rezerva je ta tam. Zhromažďujeme sa všetci teda na mieste určenia, a už vidím opodiaľ na akomsi vyvýšenom mieste stáť chlapíka v reflexnej veste s akýmsi zápisníkom v ruke. To bude akiste niekto, kto na to celé dohliada, a teraz nám povie, ako rýchlo sme úlohu splnili... Čosi vraví po fínsky. Kohosi nablízku sa pýtam, že o čo ide. Dostávam odpoveď, že nič sa nedeje, poplach to bol iba falošný.
"No moment, to nebolo cvičenie?" pýtam sa, a začína mi dochádzať.
 Dostávam odpoveď že nie, že to bolo s plnou vážnosťou seriózny poplach. Ale že nič sa nedeje, už to skontrolovali. Až po tejto vete si všímam hasičské auto so zapnutými majákmi...

Vraciame sa k svojej práci. Je toho síce hodne, ale aspoň čas rýchlo uteká. A tak pobehol až k obednej prestávke. Zahajujem ju krátkou úvahou, či chcem za dnešný obed platiť kartou, alebo v hotovosti. Niežeby na tom záležalo... rozhodujem sa pre kartu. Celý vytešený vpochodujem do kantíny, naberiem si, a už s úsmevom podávam kartu tetuške pri pokladni. Tá sa ma s úsmevom pýta, či nemám u seba hotovosť, že dnes im terminál na karty nefunguje... B-) Rehocem sa v duchu, Murphy ako vyšitý. Po odpovedi že nemám, vyťahuje spod pultu hrubý zošit, v ktorom už vidím pozapisovanú kopu mien a sumy. Hehm, že na sekeru... Keď jej pomaly a dôrazne poviem svoje celé meno s priezviskom, tak sa na chvíľku zatvári v štýle "srandu si rob z plastelíny", písanku otáča o 180°, a podáva mi pero, nech sa pekne zapíšem :-D

Poobede pokračujeme v skúšaní. Tempo je síce vysoké, no minimálne z môjho pohľadu panuje vcelku pohoda. Cez krátku pauzu stíham dokonca vyrovnať svoju sekeru... Nadchádza podvečer. Súmrak sadá na Helsinki, ľudia sa pomaly ale isto vytrácajú. Až v štúdiu č. 4 ostávam už iba ja, na odchode vypínam všetko, čo vypnúť treba, a teším sa, že je koniec týždňa. Idem sa do našej kancelárie prezliecť z pracovného. No, a v najlepšom, keď mám na sebe pol na pol veci svoje a erárne, tak sa ozýva známy hlasný zvonec zas... No super, rýchlo hádžem do vrecák drobnosti čo som z nich povykladal na stôl, a hasím si to dolu schodami na "námestie". Ľudí je tam asi tak tretina než ráno, ale stále celkom dosť. Ba čo viac po chvíli vidím partičku ktorých jediným kusom textilu na nich je len uterák - poplach ich vyhnal zo sauny. Našťastie bol zas planý, a od iných miestnych sa dozvedám, že za to môže mráz (ten deň nebolo nad -14). No super, aký paradox, poplach, ktorý sa má spustiť keď je pekelne horúco, sa spustí, keď mrzne až praští... To človeka poteší najmä pri piatkovom odchode "domov".

Až sám seba prekvapujem tým, ako rýchlo stíham otočiť tretie poschodie (našu kanceláriu), a byť pre tento týždeň definitívne odídený. Cestou na metro vbieham do samošky po voľačo sladké, chcem týždeň zapichnúť niečím príjemným. S blaženým úsmevom, že bláznovstva už bolo dnes dosť prichádzam k pokladni, strkám ruku do vrecka, a úsmev mi mrzne ako onen požiarny hlásič pred pár minútami. Peňaž(i)enky nieto. Je mi hneď jasné, že ostala v tom prezliekacom zhone niekde v kancli...  So sklopenými ušami nechávam celý svoj nákup (jednu čokoládovú tyčinku) na pokladni, a vraciam sa do školy. Tam bola, na stole v kancli trónila. Akurát keď som sa už druhýkrát lúčil s tetou zodpovednou za hudobnú zložku nášho predstavenia, tak som si vyslúžil otázku, či sa mi "domov" nechce...

Prekvapivo prekvapený deň

"Musíme si vážne pohovoriť" oznamuje mi Kaj, s takmer úspešne vážne vyzerajúcou tvárou. Je mi je jasné že ide buď o nejakú srandu, totálnu koninu, alebo niečo, čo vlastne v konečnom dôsledku vôbec nie je extra závažné.
"Dozvedeli sme sa, že sme sa plietli v tvojom pracovnom čase" pokračuje. "Tých šesť hodín na pracovisku a dve zvyšné na samoštúdium platia pre fínskych študentov praxujúcich vo Fínsku. Na teba sa vzťahuje naša obvyklá pracovná doba. Čiže sedem a štvrť hodiny, plus tridsať minút obedná prestávka."
Na okamih vo mne hrkne prekvapením v štýle "hups, tak to som to takmer mesiac krátil?" ale vzápätí mi dochádza že vlastne ani nie, nakoľko som tu takmer zakaždým stvrdol dlhšie.
"Inak my (zamestnanci), pokiaľ chceme robiť nadčas, tak sa najprv musí nájsť toho, kto nám ho preplatí. Ty tu však môžeš byť ľubovoľne dlho" dozvedám sa ďalšiu záludnosť, ako aj to, aké sú možnosti v posúvaní si príchodu a odchodu. V skratke: veľmi bohaté.

Po škole/praxi/šichte... (už skončenej v správnom čase B-)) si idem dobiť "travel card".
"Tu je doklad o zaplatení, a toto je pre vás", podáva mi tetuška za okienkom dva bločky po zaplatení. Nechápavo na ňu hľadím: "Načo dva?"
"No, na tomto druhom máte vyznačenú dobu platnosti lístka" trpezlivo vysvetľuje.
"Ale tá sa dá zistiť pri každom termináli" nechápajúc odpovedám.
"No, dá" uzatvára to. Hmm, fajn. Takže platnosť,ktorá sa mi zobrazuje pomaly aj vtedy keď nechcem, mi je poskytnutá ešte aj na samostatnom kúsku papierika. Nechápem to, nefalšovane ma to prekvapuje. Koniec koncov to však nie je jediná taká vec onoho dňa.

Čakám na metro. Popoludňajšia špička, pomerne dosť ľudí na peróne. Vlastne všetci sú na nástupišti, a eskalátormi sa nevozí nik. Okrem dvoch chalanov. Môžu mať asi tak okolo desať rokov. Zabávajú sa. Hra spočíva v tom, že kráčajú na jednom mieste práve tam, kde je taký ten kúsok rovinky. No radosť na nich pozrieť. Prichádza metro. Čosi sa mi mierne nezdá. To v tých dvoch vagónoch vyzeralo ako vlajočky. A miesta na ich koncoch vyzerajú, ako keby tam bol pult. Hmm, to treba preskúmať. Akurát ľudí je veľa, a oné spomínané vagóny dobehnúť v stanici nemožno. Nastupujem do prvých dverí. Na nasledujúcej stanici vystupujem, kľučkujem proti prúdu ľudí vystupujúcich zo smeru, ktorý ma zaujal. Gong trikrát udiera (analógia k "ukončete výstup a nástup prosím, dveře se zavírají"). Na poslednú chvíľu vskakujem do vozňa. Do nosa mi udiera prenikavá vôňa. Spolu s oranžovým interiérom navodzuje priam až obývačkovú atmosféru. Káva. Popod strop sa pozdĺž celého vozňa tiahne vlajkosláva s aktuálnymi reklamnými vlajočkami Nescafé, popod okná, na madlách ktoré inak slúžia na držanie sa, sú rozvešané odpadkové koše, a na koncoch vagóna stojí po pultíku. Za každým stoja dve dámy, a varia /podávajú kávu. Trhnutie ako sa súprava pohýna, ma hádže priamo ako odpoveď na ich otázku, či si dám. Ešte jedna obvyklá vetička že "nehovorím po fínsky, mohli by ste mi to prosím zopakovať?" (avšak nie záhorácky ;-)), a už sa v mi v jednom z mála mne zrozumiteľných jazykov dostáva ponuka na výber kávy, alebo čokolády. Beriem kávu s mliekom bez cukru, ba ešte aj miesto na sedenie nachádzam. Po istej chvíli vozňom prechádza reklamne odetá slečna,a každému strká leták, ktorý sa dá otvoriť a vnútri je nalepený sáčok s jednou porciou kávy. Hehm, zíde sa...  Reklamné kampane zvyknú bývať otravné, ale táto nie. Je mi tak útulne. A keď na jednej zo staníc cez otvorené dvere zavanie vôňa dymu nejakého živičnatého dreva, po pohľade do súmraku a na pomaľovaný západný obzor len privieram oči, a pre nestranného pozorovateľa sa ksichtím neuveriteľne tupo... :-)

Na pomedzí lodí a kostolov...

... sa nachádzajú prístavy, okolo ktorých mesto Helsinkami zvané, vystavané je.
"Choď do prístavu" dostávam z domoviny tip na niečo víkendové. Súhlasím, nakoľko už od minula mám rest za predčasne vybité baterky. Apropo, všeobecnejšie adresovanie ako "choď do prístavu" asi v Helsinkách ani neexistuje. Aj keď na dnešnú návštevu dostávam veľmi konkrétny tip z toho množstva, nakoniec idem inam. Už minule som totiž zbadal zopár celkom zaujímavých miest (buď to z električky, metra, alebo len tak očistom popri presúvaní sa za všetkým tým toľko potrebným), na ktoré sa chcem vrátiť / aspoň sa k nim bližšie pozrieť.

Na Rautatientori vystupujem z metra , a zisťujem že to bude pretek o čas. O čas, ktorý mi zas len vydržia baterky vo foťáku, ale aj o čas, ktorý to vydržím ja sám. Holt, miernúčko som tých mínus pätnásť podcenil. Nevadí. Ľahký poklus zahreje. Zvlášť, keď sa človek trošku zamotá do postranných uličiek. A počas vydýchávania sa je jednak čas na fotenie, a okrem toho je ešte človečí dych v takej kondícií, že ním môže rozmrazovať primrznutý foťák B-) Začínam na Kauppatori, jednom z miest, na ktoré sa rád vraciam. Z jednej časti hraničí s prístavným zálivom, z troch ďalších mestom (pričom jedna z tých troch častí je zas rozvetvená, a v tej vetve je ďalší prístavný záliv).

Tak toto vraj (podľa lokálnych bilboardov) občas zavíta aj do Nového Amsterodamu.

Každopádne milá malá lodička. Tá vec hore (asi komín) trčí nad siluetu mesta, a pokiaľ človek vie ako vyzerá, tak ju možno vidieť aj z metra, medzi stanicami Kulosaari a Kalasatama, pri pohľade doľava v smere jazdy. Ale späť na Kauppatori. Nechávam toto plavbyschopné mestečko po svojej pravej ruke, a kráčam sem:

Raz darmo, aj z architektúry cítiť, že sme vo Fínskom zálive, kde okrem iných miest leží aj Petrohrad. Obchádzam vŕšok s katedrálou po ľavom brehu (prekvapivo je to breh ďalšieho prístavu/zálivu). Obzerám sa. Katedrála sa kúpe v neskoroslnečných lúčoch.

Snažím sa odfotiť zopár plachetníc, no neveľmi sa mi darí. Poberám sa teda naspäť. Cestou stretávam loďku (loď pre mňa suchozemca, loďku pri porovnaní s tým hebedom, čo som videl pre chvíľou), ktorá priam vábi k tomu, nasadnúť, vyplávať, a nevrátiť sa buď nikdy, alebo aspoň nie v štandardnej dobe/tou istou cestou (možnosť doplniť si vlastnú predstavu dostatočne veľkého romantického dobrodružstva ;-)).

S mojim návratom do Kauppatori sa navracia aj loď zo Suomenlinny - helsinskej pevnosti (akože ináč, ležiacej na samostatnom ostrove).

Predtým než z týchto končín pre dnešok odchádzam, sa ešte raz otáčam. Po ľavej ruke oná červená katedrála, a pod vŕškom opodiaľ je pristavená ďalšia loď. A za ňou už len šírošíre more, kdesi v diaľke snúbiace sa s obzorom...

Prvýkrát  doháňam partičku zo Suomenlinnskej lode, vlastne úplne mimochodom vďaka môjmu štýlu presunu. Dve veci ma totiž ešte zaujali. Prvá celkom logická a pochopiteľná, no aj tak som podľahol kúzlu okamžiku:

No a tá druhá stojí hneď naproti. Asi je odo mňa neúctivé, že ma stojac medzi týmito dvomi vecami napádajú asociácie, ktoré ich sebe viažu, aj keď rozum hovorí niečo úplne iné, ale no veď uznajte. Oproti zákazu kŕmenia vtákov rovno toto:

To sediace na vrchole je tuším orol...

Doháňam partičku zo Suomenlinnskej lode druhýkrát. Predbieham ich, lebo budova, ktorú vidím druhýkrát v živote, vo mne druhýkrát v živote spúšťa pesničku "Petěrburg". Áno, viem že je to kus ďalej na východ. Ale či na tom záleží?

Doháňam partičku zo Suomenlinnskej lode do tretice, pretože na neďalekom semafore je akurát zelená. Šmýkam sa, chvíľku v kluse balansujem, no nakoniec ostávam v rovnovážnej polohe vratkej, čiže na nohách. Akurát partička na mňa pobavene hľadí, nakoľko pri tom stále stískam foťák v rukách, nespomínajúc to pendlovanie okolo nich hore-dolu. No čo, foťáky a nanuky treba chrániť aj za cenu zodratia vlastných lakťov ;-) Prechádzam(e) na zelenú, a už ma ponad postrannú uličku víta tak, ako aj lode plávajúce do prístavu z ďalekých ciest:

Prichádzam bližšie.

Prechádzajúc hore kopčekom, smerujúc hlbšie do centra mesta.

Pôsobí na mňa tak zvláštne upokojujúco... Pokračujem. Dole kopčekom, križovatka, a predo mnou sa otvára ulica. No, neviem si pomôcť, ale mne do tvaru, miery a formy, vari najviac Husovu v Brne pripomína. Akurát je asi tak dva-tri krát dlhšia, a kostol na jej konci nie je červený.

Ešte sa aj obzerám, či za mnou nebude nejaký obelisk. No nie je. To už by bola príliš veľa náhod. Kráčam teda v ústrety kostolu predo mnou. To je môj dnešný cieľ. Takto to nevidno, ale ja som momentálne na jednom polostrove, a kostol na inom. Prechádzajúc medzi nimi sa mi otvárajú pohľady.

Túto štvrť som jedného miestneho počul pomenovať "náš kúsok Východného Nemecka",fínsky  (tie paneláky v popredí, komín v pozadí patrí helsinskej teplárni, ktorá je zas na ďalšom polostrove, v blízkosti Kalasatama). Inak tá biela pláň je more :-) V podstate priamo v smere za tou rozložitou budovou vypĺňajúcou podstatnú časť popredia obrázku od stredu naľavo, leží Teatterikorkeakoulu, kvôli ktorej sa tu vlastne nachádzam.

Pokračujem vo svojej ceste. Cieľ je na dosah, slnko medzičasom stihlo zapadnúť.

Baterka skapína. Mráz sa tlačí pod ďalšiu vrstvu oblečenia. "Cieľová rovinka" v podobe poslednej časti tohoto vŕšku zahrieva. Na chvíľu. Ešteže je opodiaľ stanica metra...

Zvony zvonia, deň sa končí.

Piatok - bláznov sviatok... (?)

Piatok je taký svojský deň. Už od rána cítiť závan víkendu, a pokiaľ je ešte navyše aj celkom pekné počasie, tak človek pookreje, a viac-menej ani nevníma prácu okolo seba. Alebo sa o to aspoň snaží. minimálne vtedy, keď sa vyskytne nejaký drobný háčik - najčastejšie taký, čo má na sebe zakvačený názov "plán". Nie je potrebná ani snaha plniť ho na 110%, ale občas sa sype všetko, a vážený pán Piatok si cynicky ukrajuje sám zo seba pred očami zúčastnených. Aj ten posledný sa niesol v podobnom duchu. Toť zopár momentiek:

1. Produkčná porada predstavenia na ktorom spolupracujem, zúčastnení zástupcovia zo všetkých podporných divadelných disciplín. Doťahujú sa plány nejakých termínov. Momentálne sa jedná o nás, zvuk. Debatu vedú vedúca oddelenia herectva v švédštine (V), a človek zodpovedný za zvuk, v tomto predstavení (Z):
V: "Kedy budeme môcť odskúšať mikrofóny?" (jedná sa o 14 bezdrôtových head-setov)
Z: "To závisí podľa toho, ako sa nám podarí postaviť/rozchodiť ozvučenie"
V: "A kedy približne by to malo byť?"
Z: "No, uvidíme, koľko toho stihneme urobiť dnes"
V: "Dokedy dnes pracujete?"
Z: "To záleží na tom, či budú preplatené nadčasy...."
Asi žijem v nenormálnom svete, keď mi v tomto svete, kde sa to odohralo, na chvíľočku táto reakcia prišla drobátko nenormálna/neprimeraná. 

O niekoľko (desiatok) minút už veselo makáme v štúdiu 4, aby sme si predsa len nahnali aspoň nejakú tú časovú rezervu. No a samozrejme, aby bol piatok veselší, tak sa začalo sypať. Najprv pozvoľna.
"Ten šum počujem, to je vlastný šum aparatúry?" pýtam sa v tichšej chvíľke. Opýtaný spozornie, naťahuje uši.
"Čo by to malo byť?" kladie protiotázku.
"No, ako ružový šum, akurát veľmi tichučké" odpovedám trochu zmätene. Ešte viac naťahuje uši. Kladie mi ruku na plece, a s vážnou tvárou rečie:
"Mám strach o tvoje zdravie, čo Ti ten hlas hovorí..."
Had jeden, myslím si v duchu. Pripomína mi kohosi veľmi konkrétneho, ktorého v podobných situáciách iná veľmi konkrétna osoba zvykla poštekliť.... Keď sa sám začnem v duchu rehniť nad tým, ako som bol dopálený, tak odpovedám niečo v tom zmysle že mi to vraví to...a približne opisujem vznik šumu v zosilňovači.

Pár chvíľ neskôr na nás sadá celkom slušná bezradnosť. Všetko zapojené tak ako malo byť, no napriek tomu sme počuli iba ironicky škľabiace sa ticho. Prichádza podpora, ďalší skúsený kolega. Hneď z príchodu mu je na mňa referované že som divný, že počujem nejaké tajomné zvuky. Prenáša sa cez to s pousmiatím, a spoločne hľadáme chybu. Zas a znova prechádzame krok po kroku celé zapojenie, nastavenie, všetko. Čas utešene ubieha. Zo susednej miestnosti sa náhle ozve hudba - skúša tam iná parta. Jeden z nás troch spozornie. Ten, čo si robil srandu. A už sa jeho pýtame, že či počuje nejaké tajomné zvuky, lebo my sme nepočuli nič...  B-) (samozrejme že sme počuli). Iba mrmle že jeho nočná mora. O chvíľu konečne prichádzame na to, čo bolo vo veci. Zlý káblik. Respektíve chýbajúci káblik. On tam síce NEMAL byť, ale vysvetľujte to technike (navyše digitálnej), keď si postaví hlavu, tak ňou nič nehne. Nevadí, aspoň že máme zvuk. Po niekoľkých hodinách.

Skúšame kanály - či fungujú všetky. A to tak, že sme postupne do všetkých pripájali mikrofón, do ktorého som rozprával (inak to je fest ťažké vymyslieť niečo aspoň ako-tak rozumné, čo vravieť do mikrofónu pri skúške tejto podobnej :-D) Funguje, nefunguje, počujem nepočujem, počujem, počujem...
"Hej, a teraz prečo nič nepočujem?" pýtajú sa ma.
"No, pretože nič nehovorím..." odpovedám. Jedna dve osoby sa rehocú, jedna s krútiac hlavou odchádza so slovami "potrebujem cigaretu..."

Aj takto občas vyzerajú moje dni :-)

Po zasneženom chodníčku

Stalo sa akýmsi pravidlom, že slnko tu vidno (čiže nie je veľa oblakov) v nedeľu. No, dobre, dnešok toto pravidlo porušil, ale to bolo druhýkrát za toho tri a pol týždňa, čo tu som. Preto nedele naberajú akýsi iný, taký priam až nedeľný rozmer. Skrátka, je to sviatok - vidno slnko... :-) Ani tú (zatiaľ) poslednú tomu nebolo inak. Čas ako stvorený na lov. Okamihov, momentov, chvíľ. Beriem svoje lovecké náčinie (lebo bez toho do fínskeho lesa neslobodno liezť), a vyrážam.


Hneď po vyjdení z vchodu, dostávam zlaté pohladenie:

Aj tá bytovka (kolej/intrák...) vyzerá, ako keby nastavovala svoju tvár slnečným lúčom. Prechádzam popred ňu doľava, zbieham dole maličkým kopčekom, a stojím na rázcestí, ktorým chodím každý deň. Akurát dnes sa vydávam tou cestičkou, ktorú ešte nepoznám.

Víta ma údolíčko, stromy, potok... skrátka presne to, čo som tak bytostne potreboval. Chodníček sa stáča, stúpa vyššie, sem-tam vidno dekoratívne pôsobiace skaly a skalky, inokedy zas zopár domov, ako sa vinie ešte popri obytných štvrtiach. A onedlho stretám ten nebeský pomaranč prvýkrát inak, než v odraze od skla, či ľadu...

Z cestičky odbočuje chodníček. Len taký vyšliapaný. Smerom hore, na najvyšší kopček, na jeho konci salaší slnko,a s úsmevom ma k sebe vábi. Mimovoľne sa púšťam do poklusu. Odliepam sa od zeme. Nie nie, nechystám sa uletieť, to sa len jednou nohou zabáram, a následne si chladím nos v inak nedotknutej perine. S rehotom sa oprašujem, a pokračujem. Ten pohľad mi za to stojí :-)

Cestička tu vedie ďalej, tak sa po nej vydávam:

Prichádzam na najvyšší bod v okolí. Kam sa rozhliadnem, všade navôkol len lesy a sneh, a mne sa chce preniesť ponad všetky tie nedozierne diaľavy...

Pokračujem. Vnáram sa medzi stromy, ktoré sa pomaly chystajú na spánok.

A s nimi aj slniečko. Líha si pod strom, ako unavený tulák na ďalekej ceste, ktorá končí na začiatku nej samej.

Sem - tam aj niekoho stretnem

A už ma vítajú zore. Roztopašne na mňa žmurkajú, nech si naberiem kúsok so sebou. Počúvnem.

Kto by sa vracal, keď všade sú tisícky ciest? A pokiaľ sú tam navyše aj koľajnice...? ;-)

Predtým, než dochádzam na samý koniec tejto cestičky, ktorý leží na tom istom mieste ako začína, ešte raz sa ohliadam za uplynulým dňom.

S úsmevom si pobrukujem jednu Ryvolovku, ktorá sa mi túla mysľou, absolútne ignorujúc jej geografickú vernosť (no dobre, som len niekoľko stoviek kilometrov na juhovýchod ;-)) a pridávam do kroku. Čaj čaká.

Stretnutia prvej februárovej soboty

To som tak po vyše dvoch týždňoch prišiel na to, čo mojej izbe chýba, aby vyzerala ľudsky. Nejaký (pekný) záves. Tip na miesto kde ho zohnať poznám, akurát si treba zarezervovať trochu času, nakoľko je to na opačnom konci metra. A po škole väčšinou nebýva ani chuti, ani otváracích hodín. Do úvahy teda pripadla sobota. Vyrážam. Pri presadaní z metra na električku, stretávam prvého pouličného muzikanta toho dňa. Sedel v stanici metra, a hral na bendžo, a fúkaciu harmoniku. Zaujímavo to znelo. Tož pokračujem. si tak sediac v električke, nevedomky si mysliac, že vystúpim až na "tej mojej" zastávke. Ba kieho! Cez okno som totiž zbadal čosi. Respektíve voľakohosi. Taký svetovo dosť známy ujo, sa tam vznášal... Električka zastala, ja som vystúpil, čakám na prechode na zelenú, keď tu zrazu, ďalšia prečudesná vec neušla mojej pozornosti... no veď povážte, toto sa nedá len tak prehliadnuť:

...ani sa mi do jedného záberu nezmestil, preto je na dvoch ;-) A tak som pokračoval ďalej, až som došiel k tomu, kvôli čomu som vystúpil z električky.

Veru tak, onoho dňa som stretol Supermana! Priamo v centre Helsiniek! Priestor, ponad ktorý chodil, bol vyznačený množstvom krabičiek, na ktorých bolo vo všetkých možných jazykoch (tuším dvoch - fínsky a anglický)napísané "ďakujem". Tak som mu dal 8 Kč, veď je predsa SuperMan, bude si s tým vedieť poradiť ;-))

V očakávaní ďalších dobrodružstiev, a úprimne presvedčený o neexistencii zlodružstiev, som pokračujem v ceste za závesom. Skrotil som prvú električku, ktorá bola taká odvážna že mi skrížila cestu, a slobodu som jej znova venoval aspoň na vydýchanie sa až na konečnej... ;-). Tam sa mierne okúňavo rozhliadam okolo seba, že kam sa vydať ďalej, no o chvíľku sa už na mňa škerilo veľké schodisko, s malou šípočkou s nápisom "centrum" (keskusta). Tým smerom leží môj terajší prístav (na rozdiel od jedného z tých skutočných, ktorý je presne naproti). Už som zbadal dvere obchodíka, keď tu ma zaujalo zas voľačo iné. Sprvoti som si myslel, že je to basa.

Až nápis, mi prezradil, že on je to hotel... týmto sa mu chcem verejne ospravedlniť, za toľké spochybenie.

Záves som ako posledný kupujúci toho týždňa v onom obchodíku splašil, a spokojne si vykračujem smerom k centru, obzerajúc sa navôkol s otvorenými očami, lebo do týchto končín som zavítal prvýkrát. A kto sa pozerá ten aj uvidí, a často aj to, čo vôbec nečakal. Až som si to musel odfotiť...

čo robí motorka vo výklade, to by som ešte chápal. Ale čo robí stará, ešte československá, motorka vo výklade v Helsinkách, a ešte k tomu vo výklade galérie (či čo to bolo za ustanovizeň), to mi je ozaj záhadou. Akurát škoda, že tá fotka je tak oničom... :-D


Z takmer bezmyšlienkovitej chôdze ma naraz preberá hrad... čože hrad? tu, v polozapadnutej uličke? No, stojí tam tak pevne, ako keby bol z kameňa...

A najviac ma na ňom fascinujú dvere, či brána, alebo ako to nazvať.

Tak trošku mi to pripomína fotky z Disneylandu. Pre niekoho môžbyť trochu gýč, no ja som veru vcelku zvedavý, ako to tak asi môže vyzerať zvnútra. Ktohovie. Polozapadnutá ulička sa tiahne celou štvrťou, a vypľúva ma takmer priamo v centre. V tom začujem hudbu. Hmmm, kto by v tejto zime trepal von marimbu?

Asi nebola až taká fuška dotrepať ju tam, predsa len mala kolieska. Ale stáť na tom mraze... Len neviem čí títo dvaja típci, sa tak ksichtili tiež z toho mrazu, alebo im už vyhrávajú pridlho:

Podarilo sa mi tak trošku stratiť. Pri hľadaní stanice metra. A čože sa mi cestou nepritrafilo do cesty? No, stanica metra. Akurát nie tá, ktorú som hľadal. Tak som vošiel, a chvíľu som nevedel, či som neskočil do nejakej časopriestorovej diery...

Z tmavých útrob, približne niekde odtiaľ, kam boli otočné všetky tie (po)tvory, sa ozývala hudba. Husle, gitara, kontrabas.. Perfektná kombinácia. Jejo, veď tých poznám! Stretol som ich asi tri dni predtým v metre, v tom istom vozni, ako som bol ja. Partička Rusov. Prižmurujem oči (nakoľko mi to dovoľuje pohybovať sa tak), a už nekráčam tunelom podzemnej stanice, neveziem sa vozňom metra, lež vietor mi češe vlasy niekde v nedoziernych diaľkach, za rozľahlými lesmi a planinami plnými neohrozenej zvery, na úpätí štítov tam, kde sa zem dotýka neba...

Krotenie oranžového Ypsilonu

"Dnes je študentská párty, pridáš sa?" pýta sa ma spolubydla- Su (Hjung -Li) ktorúsi stredu.
"Internet mi nefunguje, študentské sú bez vstupného...prečo nie?" premyslel som si v duchu, a prikyvujem na súhlas.
"Fajn, stretneme sa tam a tam, ja totiž ešte niečo mám. See you..." dostávam odpoveď.

O niekoľko chvíľ, presne po padnutí tmy na kraj, idem do sauny. Nieže by to malo niečo spoločné, ale skrátka je streda, a vtedy je sauna pre študákov otvorená, tak sa viem, že tam musím byť. Stretám tam dvoch francúzov, kdesi spod Álp. Teda pôvodom, niežeby odtiaľ práve zblúdili. Tak sa pospolu grilujeme, sem-tam slovkom prehodíme. Leziem pod sprchu, oni vybiehajú von. Po chvíli sa vracajú, s tým, že boli v snehu.
"Jéé, paráda, najbližšie idem s vami..." súkam zo seba. A veruže aj idem.
"Tak, kam si skočíme?" pýtam sa ich, keď onedlho vybehneme von. Voľajakosi sa začnú okúňať, že oni len tak mierne - a jeden z nich hneď na vysvetlenie berie do ruky hrudu snehu, a začne sa ňou natierať.
"CHlaaapci, to si snáď robíte srandu, ja si chcem skočiť" reagujem na tento ich počin.
"No schválne" podpichujú ma, akoby mi neverili....ajajaj, vidno, že neviete, s kým máte do činenia. Rozbieham sa proti krásnej snehovej perine, vyskakujem, v letku zo seba odhadzujem osušku... dopadám do mäkučkej, bodavo mrazivej kopy. Ešte sa tam demonštratívne zodvakrát prevalím, a mažem späť. Moji dvaja spolusaunovníci dobre že z okolitých stromov nemuseli svoje okále zbierať, tak ich na mňa vypliešťali...

Zem v priebehu svojej neustálej piruety so sebou strhla aj ručičky všetkých hodiniek o hodný kúsok, keď prichádzam na stanicu metra. Ako tak čakám na vlak, kohože to nevidím: jeden z mojich dnešných spolusaunovníkov. Aspoň cesta metrom rýchlejšie ubehnem, nakoľko idem až na predposlednú stanicu (zaujímavé, že tiež z predposlednej ;-)). Po niekoľkých telefonátoch, že kde sa vlastne počkáme, sa stretávam so Su (-om). Klub je len kúsoček od stanice. To je fajn, mám totiž v pláne stihnúť posledné metro. Lebo potom je to v Helsinkách s verejnou dopravou.... no... povedzme- komplikované.

Prvotné nadšenie z absencie vstupného rázom chladí poplatok za šatňu. činí totiž dva a pol eura...  Miešame sa do davu. No, skôr sa stávame jeho základom.
"Kedy ide posledné metro?" pýtam sa Su, striehnuc si čas. Dozvedám sa, že čosi po jedenástej. Fajn, to je dosť ešte aj na vyspanie sa. Aj tak sa mi už statočne drieme... Čas do jedenástej našťastie uletí ako voda, lebo pravdu povediac akosi si viem predstaviť dosť veľa iných spôsobov strávenia večera, ktoré mi prídu lákavejšie. No tak to býva zakaždým, človek vždy chce to, čo nemá, a nie je spokojný z toho, čo má.

O jedenástej vyrážam. V šatni ma prekvapuje nával ľudí. Prichodivších. Prvotné pokusy o glalantnosť musia ísť preč, ak chcem stihnúť. Z dverí už vyrážam miernym poklusom. Vbieham do stanice. počujem prichádzať vlak. Rútim sa dole rozbehnutým eskalátorom. Vidím, ako sa dvere vlaku zatvárajú. Na malilinký okamih uvažujem, že som ho zmeškal. No v behu nepoľavujem. Dvere sa predo mnou otvárajú, vbieham dnu, pohýname sa. Vo vozni sedí dokopy dva a pol človeka. Sadám si. Teplo a monotónna jazda ma uspávajú... bisťu to nie je dobre, nechcem sa previezť až na konečnú. Itäkeskus. Tu sa metro vetví, ako taký veľký ležatý ypsilon na mape Helsiniek.
"Fajn, ešte dve zastávky..." vravím si v duchu, a driemem ďalej. Prvá, prichádza druhá... ale... čosi tu nesedí... ona sa má volať inak! Ajajaj, vlak, ktorý som chytil smeroval do tej nesprávnej vetvy ypsilonu.
"No, snáď to nebolo úplne posledné metro dnes..." snažím sa chlácholiť. Vystupujem. Prídem ku koľaji smerom späť. V tom okamihu tabuľa, ktorá hlási, kedy pôjde najbližší vlak, lakonicky zhasne...

Vyliezam z metra na povrch zemský, a prvých ľudí, ktorých stretám, sa pýtam, ktorým smerom je Kontula - tá "moja" správna stanica metra. Prevracajú očami, vymieňajú si medzi sebou pár slov vo fínštine, potom mi ukazujú smer. Púšťam sa ním, a ajhľa, autobus. Nočný. Ojedinelý zjav, no predsa existuje.
"Ideš smerom na Kontulu?"pýtam sa šoféra, keď ho dobehnem, a on zastaví.
"Smer Itäkeskus..." dostávam odpoveď. No, lepšie ako lopatou po chrbte. Nasadám, a šofér keď ma vidí loviť z vrecka "travel card", iba kývne rukou, nech si postúpim ďalej do vozu. Doteraz som sa po Helsinkách vozil výlučne metrom, tak v snažení zorientovať sa v tej tme čo je za oknom, potláčam všetky driemoty. No našťastie moja zastávka sa dala poznať veľmi ľahko. A potom ostávam sám stáť uprostred relatívne dosť veľkého autobusového nástupišťa, obklopený len kandelábrami, a do tmy sliepňajúcimi reklamnými neónmi neďalekých obchodných domov, teraz tak zvláštne stíchnutých.
"Prepáčte, ale odkiaľ ide autobus smerom na Kontulu?" pýtam sa akejsi omladiny, ktorú po asi štvrťhodine blúdenia hore-dolu stretávam. Ukazujú mi zastávku. Taká sama odstrčená od ostatných nástupíšť. Závej, z ktorého trčí tabuľa, s cestovným poriadkom, v ktorom sa nevyznám. Ostať čakať, alebo to skúsiť pešo?  Zvažujem... asi zo dvadsať minút. Snažím sa nevnímať veľkú svetelnú tabuľu, na ktorej svieti -13°C, a spomínam na dnešný pobyt v saune.  Aha, človek! A ide smerom ku mne. Pýtam sa na môj autobus. Áno, mal by ísť, asi o pätnásť minút. Fajn, to ostanem. Čakám. Nič. Dvadsať minút. Nič. Polhodina. Nič. No nakoniec som sa dočkal. Po necelej trištvrtehodine. Uff... Nastupujem, sadám si.
"Povieš mi, prosím ťa, kedy bude Kontula?" pýtam sa chlapíka za mnou. Prikyvuje.

Až ma samého prekvapilo, aký som bol ráno svieži...

Ako sa ryba sama do siete chytiť chcela...

Celé to začalo piatok onoho týždňa, čo som započal svoju fínsku misiu. Celkom nenápadne. Skrátka večer nenabehol internet. Otvorím prehliadač, a ... nič. Stránka sa nedá vyhľadať. Nevadí, veď na nejaké tie výpadky pripojenia som zvyknutý - chlácholím sám seba. Asi o dve hodiny sa ma spolubývajúci pýta, že či mi ide internet, lebo jemu nejde. No, vitaj v klube kamarát, vravím si v duchu.

V sobotu som sa o pripojenie pokúsil zas. Nabehlo - a síce domovská stránka providera. Vraj sa mám registrovať, akožto nový používateľ. Eeehh... Nechce sa mi lúskať kopu textu, tak idem von. V takmer nerozhodnom boji s vlastnou lenivosťou podlieham aj neskôr večer, a na internetovú ofenzívu sa dôkladne psychicky pripravujem s prísľubom nasledujúceho dňa. Tak som sa v nedeľu odhodlal. Stránka je jednoduchá, no inštrukcie sú písané v duchu "čo nevieš, to si vymysli". A že tam je toho dosť ponechané na fantázii užívateľa. Napríklad chcú po človeku prihlasovacie meno a heslo, ale to je všetko. Žiadny bližší popis rozsahu, zloženia, alebo podobných pomôcok. Skrátka mi to len hlási, že im to nevyhovuje. Už asi po piaty krát mením vstupné údaje, a...hurá, zožralo to! Krátka informácia o tom, že pripojenie bude spojazdnené DO troch dní, a budem o tom vyrozumený SMS-kou. Predbežne OK.

O tri dni neskôr, po hodinách márneho čakania na SMS-ku a niekoľkých desiatkach pokusu "čo ak to už náhodou funguje" vchádzam do obchodu spoločnosti Sonera, ktorá mi to pripojenie poskytuje (resp. momentálne neposkytuje ;-). Pozdrav, krátky popis situácie predavačovi, a už mi je adresovaná vetička "toto nie je v mojej kompetencii, zavolajte si na zákaznícku linku". Chvíľku som ostal v nemom úžase neschopný akejkoľvek reakcie, no z toho stavu ma dotyčný predavač veľmi rýchlo prebral tým, keď mi podstrčil ich predajňovú pevnú linku s tým, že nech teda volám. Díky chlape, aspoň niečo...

Volám. Preklikanie sa cez X automatických odkazov typu "pre pokračovanie v švédštine stlačte číslo 2", a už mám "prideleného" operátora. Krátko mu popisujem situáciu. A on po mne chce tie kadejaké čísla, čo som zadal do systému pri registrácii. Tie, čo som asi sedem krát menil. Hrklo vo mne. V blahom očakávaní perfektných služieb som si ich nezapísal. Pamätám si síce všetky varianty, ale predsa nemôžem operátorovi povedať "skúste X, a ak nebude fungovať, tak Y". Rýchlo mu vravím, že ich nemám pri sebe, a že sa ozvem neskôr. Skladám telefón, a pýtam sa predavača, či je tá zákaznícka linka bezplatná. Že nie, bežný tarif. Sklápam uši, utekám "domov".

Príchod do bytu, logické odvodenie si, ktoré čísla som tam zadal ako posledné, a volám. "For continue in english press five...". Stláčam. Zvoní. Zdvíhajú. Na druhej strane tetuška, po fínsky na mňa. Tak ja na ňu anglicky, že čo sa deje. A ona na mňa, že ona anglicky nehovorí (čudujem sa vlastným ušiam, lebo mi to vraví anglicky...), ale že ma prepojí. Cvakne to. Tak ako keď prepoja hovor. Chvíľka ticha, a potom sa to ozýva. Hudba. Voľajaká serenáda pre klasickú gitaru. Ehm, no dobre... minúta. Nič. Dve. Nič. Päť... stále nič. Ba hej, aspoň niečo - jednu skladbu dohrali, a začala druhá. Po dvanástich minútach to vzdávam. Snažím sa nahovoriť si, že to neboli vyhodené peniaze za telefonát, že to bolo ako keby vstupenka na koncert....

Druhý deň si po rozpovedaní tohoto zážitku vysluhujem sústrastné pohľady kolegov, a čo starší a skúsenejší, pridáva aj nejakú radu. Ten mladší aspoň podobný príbeh. No podľa skúseností domácich, mám pri voľbe jazyka zvoliť švédštinu. Ono všetky verejné služby sú vo fínsku povinne dvojjazyčné (tak ako celé Snehliki), a vraj "každý kto vie švédsky, vie aj dobre anglicky, a aj tak im tam takmer nikto nevolá...". Tento trumf hádžem do talónu, s úmyslom vytiahnuť ho, ak mi to ani dnes nevyjde. Volám. No už po "stlačení čísla 5" sa mi ozývajú v angline. Fajn. teta si pýta moje meno, adresu, nejaké tie povinné drobnosti. Potom mi oznamuje, že do troch hodín bude internet fungovať. Jejoo, bolo by fajn,to kurát prídem zo školy...

Návrat do bytu, a už od dverí počujem telefonát. Spolubývajúci volá na zákaznícku linku... ;-) Zapínam PC. Klikám na internet... a... vydávam zo seba divý, neartikulovaný zvuk, sprevádzaný aj nejakou drobnejšou psychomotorickou činnosťou. Tuším to volajú aj spontánne silné tešenie sa. No to nie je podstatné. Som v sieti. Tej najväčšej. Chytený, sťa taká rybička.

Tam kde končia koľajnice, a premáva oranžový expres

Vstúpil som. Dvere boli otvorené. A to doslova, ktosi vychádzajúci zvnútra mi ich pridržal.
"Kiitos...," zamrmlal som s úsmevom. Predsa len, aspoň základy vedieť treba, človek si tým u miestnych šplhne. Predo mnou sa rozkladá hala. Masívne obrovské zdobené drevené dvere, majestátne schody, ktorými história schádza do súčasnosti (rozumej staré schody do metra(to helsinské nie je veľmi staré)), nad tým vitrážové okno. čo okno, oknisko. A málo svetla na fotenie. Čo už, hlavné je, že to vidieť zvonka.

Koniec koncov,načo svetlo. Vo vzduchu sa miešajú vône zo všadeprítomných kaviarní so snehom topiacim sa na topánkach vstúpivších ľudí, pred očami sa mihajú ľudia podávajúci si kľučky, obrysy vozíkov, batohov, kufrov,veľké hodiny, z amplióna doliehajú hlásenia, ktorých tajomný jazyk dodáva celému miestu ešte exotickejšieho ducha. Ducha diaľok. Volá ma von, na perón. Vychádzam, a v tom momente dostávam odpoveď na dávnu otázku...

STRIH:
modrooké blonďavé chlapčiatko:
"Oci, a tie koľajnice sa kde končia?"
"Neviem Rastík, ale určite je to niekde veľmi ďaleko..." odpovedá muž s takým zvláštne zasneným leskom v očiach
STRIH

Áno, koľajnice sa končia TU!

No a kde jedni končia, iní zasa pokračujú. Alebo dokonca začínajú. Končia koľajnice. Pokračujú cestujúci. Začínajú vlaky. Niektoré. Iné končia, aby v inom pokračovaní mohli začať. Ako napríklad tento:

Ľudí je naokolo iba niekoľko. Tak trochu mam to teší, nakoľko sa prepadám do detských liet. Minimálne mierou fascinácie. Tak chodím, pozerám sa, a divím. Napríklad tomu, aká malá lokomotíva ťahá aké veľké vagóny.Teda nieže by som to nechápal, ale príde mi to roztomilé.

Čomu sa už ale s plnou vážnosťou čudujem, je nápis "buesiness class" na vagóne. A aby som sa nedivil až tak veľmi, vravím si, že keď je celá krajina taká veľká, tak potrebuje aj tie veľké vagóny. Ako tieto.

Doslova nasávajúc tú zvláštnu vôňu, za šuchotu krídel holubov nad hlavou, a občasného  zacvrlikania blízkeho troleja kráčam na samý koniec či (začiatok?) súpravy. Chcem sa pozrieť, aký je to pohľad, prichádzať tam, kde je koniec...

...a môžem konštatovať, že dnes keď nič iné, tak aspoň poriadne tmavý, tak priam až na podexponovanú fotku ;-)

Za mnou, v záľahe našedlého svetla sa rozprestiera ticho, v ústí tmy sa hromadí virvar. Idem sa doň ponoriť. Ako taká kvapka sa chvíľu nechať krútiť vírom okolo seba, aby som sa mohol nenápadne vypariť vtedy, keď sa mi to najviac hodí. Trafí každý. Tá farba sa jednoducho nedá prehliadnuť.

Toť helsinské metro. Jeho trate iba z menšej časti vedú v tuneloch pod zemou, väčšina je normálne na povrchu,kde sa jediná linka (značená oranžovou farbou ;-) vetví do obrovského ležatého písmena Y. (ležatého preto, lebo pri pohľade na mapu, na ktorej je sever hore, to tak vyzerá). Tam jeho farba vyniká, obzvlášť teraz na pozadí bielej krajiny. A vnútro dodáva človeku taký hrejivý pocit. Skoro až domovský. Zvlášť keď človek vidí vonku toto.

Kto by povedal, že sa poveziem metrom zasneženou planinou, na okraji ktorej, odpočíva loď? Asi len život sám...