"Prepáč, ale nie je Tvoj šál reďkvičkový?" pýtam sa ho. Prikyvuje že áno.
"Tak to musíš byť Heikki!"
"Tak potom ty musíš byť Rastislav," odvetí, a podáva mi ruku. Potom sa skúmavo udiveným pohľadom zahľadí na môj batoh, ktorý je ešte stále zabalený.
"To tam máš dieťa?" pýta sa ma ukazujúc naň. Po mojej odpovedi že nie, ho začnem demonštratívne odbaľovať. Len tak, naprostred chodby. To je moja dobrá vlastnosť, postaviť sa všetkým do cesty.
"Vidím hlavičku,", prenáša po chvíli. Potom mi s tým pomáha. Keď sme hotoví, vravím že už je na svete, a on dodáva, že je to chlapec. Potom sa dekujeme z dohľadu ľudí, ktorí nás pobavene pozorujú.
"Pôjdeme taxíkom, pretože tam, kde máš ubytovanie, som ešte nebol, a netuším, kde to je. Platí ho škola," vraví keď vychádzame von. Ja len prekvapene prikyvujem. Rodí sa vo mne prvotná fáza kultúrneho šoku. Vzrastá s tým, že po doručení nás na určenú adresu, platí taxikárovi kartou. Ruku do ohňa by som za to nedal, ale to tuším u nás nie je možné... Prichádzame k vchodu M, bloku v ktorom mám bývať. Heikki mi podáva obálku s logom HOAS-u (to je sieť študentského ubytovania v Helsinkách), otváram ju, vyberám z nej kľúčik, a nestačím sa diviť. Ten kľúčik je voľajaký.... no.... iný. A nielen on. Aj dvere. Teda ani nie tak ich samotný design, ako ich zámok s kľučkou. Nedarí sa mi ich otvoriť. Našťastie tam nie som sám :-D. Lenže čo čert nechcel, rovnaký systém je aj na dverách bytu, a aj mojej izby v ňom. Čo už, budem sa musieť zasa naučiť niečo nové - otvárať Fínske dvere.
Prvá vec čo mi udrela do očí, tak že kľúčová dierka je nad kľučkou, a nie pod ňou, ako u nás. Lenže dvere sa otvárajú takým systémom, že treba dať do dierky kľúčik, zvrtnúť ho, a zároveň stlačiť kľučku. Prípadne len otočiť kľúčik, ale do opačnej strany, a viac, a kľučku stláčať netreba.
No a aby toho všetkého nebolo málo, tak na mieste kľúčovej dierky je z opačnej strany zvrtlík, ktorý funguje presne rovnako, ako kľúčik v kľúčovej dierke.
Keďže po prípadnom vymknutí sa treba volať zámočníka, čo stojí celkom peknú "pálku", tak fungujeme takým spôsobom, že keď sme tu, tak nechávame kľúčik proste zvonku dverí...
O pár hodín neskôr mi moja, na istý čas nová, škola ukazuje, že v byte máme tie dvere ešte celkom rozumné. Lebo v škole je okrem kľučky a normálneho zámku na niektorých dverách ešte zámok elektronický. K nemu sa prikladá taká vtipná sivá drobnosť. A to už človek raz nevie, ako to má vzájomne skombinovať. Ten elektronický zámok je dokonca aj vo výťahu, a jediné poschodie, na ktoré sa dá ísť bez odomknutia je prízemie, tu značené ako "1". V škole je výťahov aj schodíšť niekoľko, pretože to je bývalá stará fabrika. Také roztomilé bludištiatko. Nasadáme do výťahu, vidím "1" a nad týmto tlačidlom je hneď gombík "3". Bisťu, tu čosi nehrá. Kde je dvojka? Nevedno... Schádzam dole, a skúšam to po schodoch, tie sú točité. Po prvých 180° je medziposchodie, po druhých na stene veľká čierna trojka a po stranách dvojo dverí. Nedá mi to, idem ešte vyššie. Človek by po ďalších 180° možno čakal znova medziposchodie, ale ono nie, je tam zákerne škeriaca sa štvorka...
Ono to druhé poschodie ale predsa len existuje! Áno, v istom krídle budovy sú v takej divnej výške nad schodmi medzi jednotkou a trojkou jedny dvere, za ktorými je údajne jedna jediná relatívne neveľká miestnosť, a tá je oficiálne poschodie č.2 . No prečo neprispôsobili túto jednu miestnosť "normálnemu" číslovaniu, a majú všade 1-3-4-5.... (výťahy, schody, ba aj mapka budovy), mi ostáva záhadou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára