Vieme totiž, že z vlastnej pohnútky by sme sa k tomu ani ja ani Eli zrejme nikdy nedostali. A tak popoludní nasadáme do Mikovho auta. On, aby navodil oddychovú atmosféru už počas jazdy, púšťa výber svojich obľúbených metalových pesničiek.
Na brehu jazera nám Miko ukazuje, ako máme nahadzovať. Švihnúť a navíjať. Kým si to párkrát vyskúšame, ide aj s Paulou oslobodiť čln z úkrytu v hustom kriačí na neďalekom brehu. Šviháme a navíjame. Loďka sa so špľechnutím usádza na hladine. Šviháme a navíjame. Veslá rytmicky čeria vodu. Švíhame a navíjame. Čln priráža k mólu. Posádka lezie von a Miko rozdáva inštrukcie: mám nasadnúť ako prvý, moje sedátko je na samom konci člna. Spúšťam teda jednu nohu na palubu, zaťažujem ju a nestačím sa čudovať. To plavidlo je fakt také vratké? Alebo sa mi to chvenie prerastajúce do intenzívnych kmitov iba zdá? Skydnem hneď, alebo až o chvíľu? Uzemňujem sa na prvom sedátku na nose člna. V zmysle zákonov o rovnováhe sa môj cieľ - celý zadok loďky - dvíha nad hladinu. Dávam si čas na vstrebanie dojmov a zozbieranie odhodlania. Hojdanie sa zatiaľ mierni na prijateľnú úroveň. Zisťujem, že čím menej krokov urobím, tým lepšie. V záujme zachovania čo najnižšie položeného ťažiska sa k ďalšej lavičke presúvam kombináciou kačacej chôdze a krabieho plíženia. Trojici na brehu slúžim ako výdatný zdroj zábavy, nakoľko ladnosť môjho pohybu leží len tesne pod úrovňou skladacieho lehátka.
Keď som spokojne usalašený na pridelenom mieste, prichádza rad na Eli. Aj ona je po kontakte s palubou vyvedená z miery. Preto nešetrím dobrými radami skúseného lodníka, nakoľko viem, že v záujme zachovania našeho sucha a plavbyschopnosti člna mi nič nehrozí. Keď už aj ona sedí tam kde má a všetka potrebná výbava je naložená, nastupujú Paula s Mikom. Tak nenútene a elegantne, akoby pre človeka neexistoval prirodzenejší pohyb. Každý z nás dostáva udicu, zatiaľ čo Miko sa ujíma vesiel. Odváža nás hodný kusisko od móla i brehu a každému určuje smer, ktorým má nahadzovať, aby sa nepoplietli vlasce. A tak šviháme a navíjame. Netrvá to príliš dlho a kapitán, kormidelník a veslár v jednej osobe obracia čln smerom k opačnému brehu - jazero má podlhovastý tvar. Tam je vraj väčšia šanca, že aj niečo ulovíme. Veslá sa noria do vody, čln si razí cestu vpred a my zas dostávame presné inštrukcie, kto má kedy do akej hĺbky spustiť háčik. Pretože sa hýbeme, švihať ani nabíjať netreba. Fungujeme teda aspoň ako hlasom ovládané poloautomatické držiaky udíc - keď sa blíži hustý porast lekien zvládame háčiky vytiahnuť prakticky sami, pri ich zanorovaní už potrebujeme metodicky vedené pokyny.
"Hmm, tu by sme už ozaj mali niečo chytiť..." pobrukuje Miko. Veslá v jeho rukách strieda udica a my zas prepíname z módu "držanie" do módu "švihnúť a navíjať". Márne. Po rybách ani chýru ani slychu. Ešteže je tu čerstvý vzduch na dýchanie, malebné scenérie na obzeranie a kamaráti na debatovanie.
"No nič, ide sa na rieku. Tam sa vždy na sto percent dá niečo chytiť!" prerušuje tok mojich úvah Miko. Zas uvádza čln do pohybu a zas dostávame lekciu, v akej postupnosti spúšťať háčiky do vody. Onou "riekou" je pomerne úzky prírodný prieplav do susedného jazera. Husté koruny mohutných stromov sa skláňajú takmer až nad pokojnú hladinu. Tá ich obraz znásobuje ani honosné naleštené zrkadlo. Z neďalekého poľa sa popri nás plazí závoj riedkej hmly. Pred saunou na brehu sú dva páry huňatých papúč, nad nimi na dverách visia dva župany a jej vysvietené okienko je jediným dôkazom prítomnosti ďalších ľudí. Krajinu zalieva majestátne ticho pokojného podvečera. Rovnako pokojný podvečer si evidentne užívajú aj ryby niekde poriadne ďaleko od nás a rušia tým stopercentnú istotu úlovku.
Keďže k prístavnému mólu je to ešte hodná chvíľa veslovania, navádza Miko loďku na cestu späť. Spred sauny na brehu na brehu na nás máva postarší pár v županoch a volajú čosi po Fínsky. Miko si s nimi vymieňa pár slov a zas podvečerné ticho rušia len veslá čeriace vodu. Z "rieky" sme znova na jazere. Okolitý vzduch nás víta ako starých známych svojim chladivým objatím.
"Čosi mám" volá zrazu Eli.
"To je ryba!" odpovedá Miko keď vidí, akým spôsobom jej začala udica v rukách tancovať. My ostatní rýchlo vyťahujeme háčiky z vody a Eli navíja. Hladina nepokojne špliecha čím ďalej tým bližšie a po pár momentoch je vonku: asi dvadsaťpäťcentimetrová šťučka. Eli sa od radosti zubí, akoby chcela konkurovať svojmu prvému životnému úlovku. Potom ju Miko púšťa a želáme jej, nech spokojne narastie.
Nasleduje obligátna inštruktáž postupného zanorovania háčikov, ďalšie veslovanie, opätovné prepletanie sa leknami so zdvihnutými udicami a zas vlasce putujú do vody. Kým sa s nadchádzajúcim súmrakom dostávame k mólu pri ktorom sme začínali, dámy vyťahujú z vody ešte dve minišťuky - každá po jednej. Rybky putujú späť do vody a my zas do mesta. Spolu s Eli sa zhodujeme na tom, že tomuto spôsobu relaxu sme síce zatiaľ na chuť neprišli, no keď k nemu máme dobrých parťákov, tak je celkom fajn.
Nasledujúci deň trávime sčasti flákaním sa po uličkách v centre mesta, objavovaním historizujúcej kaviarne, či kŕmením hyperdrzích vrabcov omrvinkami na jej terase. Popoludní nás opäť čaká doposiaľ nevyskúšaný zážitok. Spolu s Paulou budeme Mikovi tvoriť fanúšikovskú základňu na futbalovom zápase, kde nastúpi ako útočník za jeden z miestnych klubov. Hrá sa proti klubu z najbližšej dediny. To znamená, že treba nasadnúť do auta a hodinu sa viesť niekam cestou obklopenou hustým lesom. Jazdu využívame na oboznámenie sa s reáliami - futbal je totiž vo Fínsku tak populárny, že tam existuje šesť líg a hrá sa všade a všetkými. Od sotva školopovinných detí, po usadené rodiny. Zvedavosť sa vo mne mieša a obavami: ako sa mám správať na úplne novom mieste? Ako mám reagovať medzi neznámymi ľuďmi? A ako mám sledovať aktivitu, ktorej absolútne nerozumiem, nič mi to nehovorí a zatiaľ som na nej neobjavil ani štipku zábavy? Upokojuje ma, že v tomto rozpoložení nie som sám. Na ihrisko prichádzame zavčasu, a tak nechávame Mika zaliezť do šatne. My zatiaľ zaliezame do okolitého lesa, podporujúc sa vzájomne v rozpakoch z toho, čo nás čaká. Nemáme však priestor paprať sa vo svojich pocitoch nejak dlho, lebo ako Paula tak Eli badajú v okolí trčať z trávy klobúčiky jedlých húb. Vyťahujú plátenú tašku, miznú zo štrkového chodníka do lesného porastu a predháňajúc sa v tom, ktorá nájde viac, krajších a väčších ako tá druhá si pochvaľujú, že toto je parádna zábava. Sú na mňa v presile, pretože odkaz od predkov-zberačov zrejme v mojom genofonde vybledol, tak aspoň čumím do korún okolitých stromov.
Po chvíli pôsobím ako narušiteľ všeobecnej radosti, keď po pohľade na hodinky oznamujem, že sa treba vrátiť. Nie že by som horel túžbou sledovať dianie na ihrisku, ale prišlo by mi to blbé voči Mikovi. Prichádzame na tribúnu. Na pravej strane sedí skupina asi štyridsiatich ľudí. Na ľavej jeden párik, jedna rodinná trojica a zmiešaná dorastenecká štvorica. Usudzujeme, že početnejšie zastúpené krídlo sú asi domáci a tam, kde niet skoro nikoho, budú zas hostia. Keďže v tú chvíľu ešte netušíme, s ako veľmi náruživými fanúšikmi máme tú česť, obsadzujeme lavičky v sektore hostí. Vďaka chvíľkovej nepozornosti nevidím moment kedy hra začína. V dobrej viere sa preto pýtam, ktorí sú naši. Dostávam odpoveď, že "čierno-bieli". Jediný malý zádrheľ je v tom, že zatiaľ čo jedno družstvo má čierne kraťasy a biele tričká, ich súperi majú biele kraťasy a čierne tričká. V momente, keď sa medzi seba zamiešajú, takmer dokonale splývajú do jednej nerozoznateľnej masy. Nevadí, aspoň máme o čom kecať prvých desať minút zápasu.
"A toto bude trvať ešte hodinu dvadsať" ozýva sa Paula zdeseno - sústrastným hlasom. Vybuchujeme do smiechu. Netušíme, čo sa na tráve deje, lebo z nášho pohľadu chvíľu behajú, chvíľu stoja a pomedzi to debatujú a takí traja z nich ešte aj pískajú na píšťaľke, akurát jediná vec, ktorú vieme bezpečne rozpoznať - a síce gól - sa nekoná. Prekvapuje nás však, čo sa deje na tribúnach. Totiž, vôbec nič. Z celej osádky hľadiska sme my traja suverénne najhlučnejší, pričom máme jediné šťastie, že nám nikto nerozumie. Inak by nás za naše blbé kecy, na ktorých sa kráľovsky bavíme, asi roznosili na kopytách. A to ich najbúrlivejším prejavom je totálne vlažný potlesk, ktorým odmeňujú zákroky finty a triky takého rázu, že aj mne - hrdému ignorantovi futbalu - je hneď jasné, že by si zaslúžili aspoň dvakrát spomalený replay a mexickú vlnu k tomu. Zhruba v druhej tretine prvého polčasu to adolescentná štvorica sediaca nám najbližšie nevydrží a odchádza. Zápas sa nesie stále v rovnakom duchu ďalej: najviac ľudského revu dolieha z trávnika, hmatateľné ticho tribún občas naruší krátky dôstojný potlesk, a my zatiaľ stíhame komentovať všetky sety, gemy, obehnutia méty, zakázané uvoľnenia a fakt, že sme ešte nevideli krv, alebo aspoň to, ako si niekto dáva do držky. Na začiatku druhého polčasu už s nami na tribúne ostáva len trojica, evidentne mladá rodinka, ktorá od nás sedí tak ďaleko, ako sa len dá. V momente, keď padá jediný gól zápasu, náš tým vyhráva a my práve nahlas ľutujeme, že sme predsa len nevyrobili ten transparent, odchádza aj oná trojica a na našej polovičke tribúny ostávame samy. Keď po konci zápasu skandujeme a vískame na oslavu víťazstva, domáci fanúšikovia sa rozchádzajú ešte spôsobnejšie, ako som videl v nedeľu pred kostolom. Pre istotu však aj tak ideme k autu radšej okľukou. Cestou sa zhodujeme na tom, že nik z nás netušil, aká môže byť futbal zábava. Len k tomu treba správnych parťákov. Na večeru robím tie nájdené huby s vajcom...
Keďže ryba a hosť na tretí deň smrdia, aj my sme sa po troch dňoch strávených v spoločnosti Pauly a Mika presunuli o kus ďalej. Konkrétne do jednej pomerne malej izby na predmestí prenajatej cez istú elektronickú platformu poskytujúcou zdieľané bývanie. Okrem záujmu udržania dobrých vzťahov s priateľmi sme totiž potrebovali chvíľu na premýšľanie: príchodom do Jyväskylä sa náš plán končil, potrebovali sme teda vymyslieť, čo podnikneme ďalej. Na rozvážne myšlienky potrebujeme tiché prostredie a pár chvíľ súkromia nám tiež nezaškodí. Tak sme po dvoch dňoch vyhútali, že keď sme už v severských krajinách, pôjdeme navštíviť ďalších kamarátov, čo tam máme. Aby sa už viac neopakovala noc, kedy je nemožné zaspať kvôli chladu, doplnili sme na tretí deň do našej výbavy mohutný hrejivý zimný spacák. Na naše počudovanie sme tu, uprostred Fínska, zohnali výrobok českej proveniencie. Následne nič nebránilo tomu, aby sme sa dvadsiateho ôsmeho augusta okolo druhej popoludní postavili k odbočke na diaľnicu s tabuľkou, na ktorej stálo "Oulu".
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára