Čas ubieha ako políčka kinofilmu vysokorýchlostnej kamery. A to doslova, jednotlivé dni sa zlievajú do filmu, z ktorého v pamäti utkveje zopár okamihov, akčná scéna strieda efektnú zatmievačku, menia sa miesta, tváre... A tak to ide dookola. Ráno treba vstať. Ešte je tma. Teplý čaj na rozohriatie, rozlepiť oči, a hor sa chytiť metro. Človeku je hneď tak akosi ľahšie, a už toľko nepreklína to vstávanie po tme (medzitým sa z čiernej stala sivá), keď vidí toto:
Ono to síce na fotke nevidno, ale cestička ide mierne dolu kopcom. Dosť na to, aby sa ľahšie kráčalo, no dosť miernym na to, aby sa človek musel obávať toho, že v plnej prevádzke otestuje svoje vzťahy z gravitáciou. Rad stromov sa končí, a stanica metra je v dohľadne.
Čosi mi tu nesedí. Neviem prísť na to, že čo. Hmmm, veď všetko je tak, ako má byť. Zrazu to mám: ako to, že autobusy jazdia na čas, autá sa nezrážajú a nezapadajú pri každej príležitosti, a vôbec, ako to, že im to tu celé nekolabuje, keď cesty pokrýva súvislá vrstva kašovitého snehu, hrubá niekoľko centimetrov. Žeby boli zvyknutí? Žeby nám chýbal tréning? Ktohovie... No pohľadom naspäť sa presviedčam o tom, že sa to dá, a že sídlisko hlavného mesta môže pripomínať miesta uprostred ničoho.
Metro. Vlaky. "Lidi jdou, já s nima taky". To mi pripomína, že ešte akosi nemám helsinskú dopravnú kartu. To je taká ,inak peknezelená, no každopádne nechutne čipová karta, ktorá vie fungovať ako elektronická peňaženka na kupovanie lístkov, alebo ako lístok na časové obdobie (dá sa kúpiť na uzatvorený interval od 14 do 365 dní ;-). A oplatí sa. Tak po škole idem. Jazda na hlavnú stanicu, kde sa s týmito vecičkami veselo obchoduje, pár minút čakania, a zas je svet o kúsok zelenší. O kúsok plastu :-P
Keďže som - podľa slov domorodca - v podstate v samučičkom strede Helsiniek, odhodlávam sa vyliezť na povrch zemský. Jednak aby som sa porozhliadol, no a aby tomu stredu nebolo chudákovi samučičkému samotnému smutno. No ako badám vo vylezení z metra, sám evidentne nie je. Má tu spoločnosť z celého sveta. Keby potreboval odtiahnuť, majú ho za čo zapriahnuť.
A aj ho majú kam odtiahnuť. Veď tam by bol stred Helsiniek skutočne exotickým zvieratkom.
O existencii helsinského Zetora som vedel. Ale o tom, že priamo oproti nemu je Praha nie. Môžem sa skromne pochváliť, že som bol tú chvíľu čo som ju zbadal, statočne zarazený. Asi tak, ako sekera do bukového pňa, či štátneho rozpočtu. No ako opačnou stranou sekery po hlave tresnutý chudák kapor, som od údivu gúľal očami, keď som prakticky v blízkosti onej "prahy" narazil na toto:
Ravintola (ten nevýrazný nápis na okraji strechy) je po fínsky "reštaurácia". Asi mali dosť plno, keď bolo obďaleč takto plné parkovisko:
No to už moju pozornosť púta tá kamenná stena, ktorá patrí celej budove. Hlavná stanica. Ach jo, osud môj vláčny vlakový, keď som ja už raz takový, pozrieť sa tam musím. Či nasadnúť skúsim?
Dobré úlovky! :)
OdpovedaťOdstrániť