Dve hostiteľky v dvoch kráľovstvách

Po prespanom piatku a polovičke soboty máme konečne dočerpané dostatočné množstvo energie na to, aby sme boli schopní byť aspoň ako – tak spoločenskí. Ideme za Eliškou, ktorá je bez ohľadu na deň v týždni už od rána v práci. Máme sa tam stretnúť. Presúvame sa na Švédsku univerzitu poľnohospodárskych vied, kde sú Eliška aj s jej švédskym priateľom Thomasom doktorandmi. Robí nám malú súkromnú exkurziu: jej kancelária, labáky, prípravovne, študovne a ďalšie miestnosti. Moderná špičkovo vybavená budova je ľudoprázdna a dotyk s priestormi, kde ľudské vedenie rozširuje svoje obzory je priam až magický. Ideme pozrieť Thomasa do laboratória krmív, kde trávi celé dni a to aj teraz cez víkend. Jeho aktuálny pokus totiž vyžaduje čo najmenšie rozdiely v čase a tak pracuje od svitu do mrku. Víta preto, že mu svojim príchodom ordinujeme oddychový čas. Prevádza nás po ďalších tajomne vyzerajúcich prestoroch a vysvetľuje, na čom to vlastne pracuje: existuje akýsi švédsky národný syr, avšak jeho kvalita je kolísavá. Výrobcom sa nedarí zbaviť závadných bubliniek, čo sa v ňom tvoria. No a Thomas sa snaží prísť na to, čo je vo veci - sleduje kompletne celý proces jeho výroby, od lúky až do chladničky. Teraz práve skúma siláž, ktorou sú kŕmené kravy, dojené na produkciu onej špeciality.

 Z troch oblastí Švédska má z dvoch kosieb vzorky trávy, z ktorých vyrobil siláž a tú teraz podrobí všetkým možným aj nemožným testom. So svojimi absolútne nulovými znalosťami čohokoľvek spojeného s biológiou a genetikou si pripadám ako vo vedeckofantastickom filme. Zato Eli sa cíti ako ryba vo vode: svietia jej oči, pýta sa na detaily a rozpráva v súvetiach, z ktorých rozumiem akurát spojkám a predložkám.

Popoludní ideme s Eliškou do mesta. Ani sme o tom netušili, no práve prebieha akýsi festival, tak je všade plno stánkov, ľudí, hudby. Obišli sme centrum, mrkli katedrálu. Tam práve skúšal dievčenský zbor na večerný koncert. Tak sme počkali, kým začnú aj spievať. Mali perfektne vymyslený nástup: soprány sa rozostavili do ľava, vždy jedno dievča k lavici a alty do prava. Spievať začali v tomto rozostavení, takže človek sediaci blízko uličky počul tvrdé stereo, ako zo slúchadiel. Potom spievajúc kráčali dopredu, kde sa sformovali klasicky na javisku. So zavretými očami sa z toho až mierne točila hlava. 

Následne sme sa úplne náhodou ocitli v najstaršej budove Uppsalskej univerzity zvanej Gustavianium, dnes slúžiacej ako jej múzeum. Uchvátila nás anatomická poslucháreň kde poslucháči stáli na veľmi strmých stupňoch a dole uprostred bol pitevný stôl.

Potom sme sa prešli na zámok, kde bola na nádvorí vtipná inštalácia z fontány a košieľ. Tá ma na rozdiel od akéhosi moderného umenia vystavovaného vnútri pobavila.

Prešli sme botanickou záhradou ležiacou vedľa zámku, na ktorej konci sme objavili obriu lavičku – človek by musel merať tak asi tri a pol metra, aby mu proporčne sadla. Chceli sme sa zdržať iba chvíľu, no keď vidíme že sa tam veľa ľudí chystá na ohňovku, tak sme sa rozhodli počkať a nikomu nepustiť tento super flek. Keď sme sa totiž na tej obrej lavičke postavili, tak sme pekne videli ponad hlavy davu.

V nedeľu deviateho septembra šla Eliška pomáhať Thomasovi do labáku. Vyfasovali sme kľúče od auta a zamierili do Gamla Uppsala, starobylej osady, v ktorej sa písali švédske dejiny už od vikingských čias ležiacej na kraji dnešného mesta. Mohyly majestátne sa vypínajúce nad rovinou okolitej krajiny ticho susedia so stredovekým kostolom.

Ďalšie dva dni sa niesli v duchu varenia, prania, triedenia fotiek, písania na blog a snahy stať sa uchádzačmi o víza na pracovné prázdniny do Kanady. Keď mal aj Thomas trocha času a stretli sme sa večer všetci, stvrdil vzácnosť tej chvíle otvorením jeho vlastného rebarborového vína, ktoré skusmo kvasil v kuchyni. Jemu sa chvíľu nezdalo, no nechal si nami vysvetliť, čo je to vlastne burčiak, že jeho sezóna je veľmi krátka a potom uznal, že chutí aj jemu.

V stredu dvanásteho septembra vyrážame do Kodane za Sisou. Vstávame už o pol piatej ráno s vidinou celého dňa stráveného v autobuse. Celkom sa tešíme z toho pocitu, keď vieme ako dlho pocestujeme a kam sa dostaneme. Rannou MHD prichádzame na stanicu, kde chvíľu hľadáme nástupište diaľkových busov. Prvým sa vezieme necelé dve hodiny do Stockholmu. Tam čakáme asi hodinu. Pri odbavení nám neprichádza divné, keď šofér povie Kodaň miesto Copenhagen. Obaja s nami bavia po anglicky a bus je na nemeckých značkách. Keď však sedíme na svojich miestach, počujeme, že šoféri sa medzi sebou bavia česky. Vysvitá, že jeden z nich je čech, druhý asi poliak alebo ukrajinec. Podvečer prichádzame do Kodane, kde nás čaká Sisa. Po celom dni presedenom na zadku s radosťou ideme zo stanice k Sise pešo a kecáme ako celou cestou k nej, tak aj dlho po príchode.

Nasledujúci deň sa meníme na takmer bežných turistov. Nasávame atmosféru mesta, zisťujeme, že chodec je tu ohrozený druh, lebo okrem áut sa musí mať na pozore ešte aj pred všadeprítomnými bicyklami, prechádzame starý prístav, míňame novú budovu opery a stávame sa kvapkou vo veľkom dave zhrotenom okolo Malej morskej víly.

Čím sme ďalej na juhu, tým viac na nás okrem postupujúcej jesene dolieha otázka, čo ďalej. Dni sú citeľne kratšie, listy sa farbia kombináciami červenej a oranžovej. Slnko síce ešte stále hreje, no vietor už pofukuje studený. Tak sa po návrate z botanickej záhrady a prechádzke po Slobodnom meste Christiania rozhodujeme, že bude fajn vyhriať sa niekde kus viac južnejšie. Okolnosti nám prihrávajú letenky do Bulharska z Bratislavy len dva dni po tom, čo tam majú Pejo s Katkou kolaudačku bytu, do ktorého sa len nedávno nasťahovali. Takto sa tam môžeme objaviť a cestou sa ešte aj zastaviť v Prahe u Majky s rodinkou. Perfektne to do seba zapadá, tak sa s Kodaňou lúčime haluškami, ktoré Sisa varí s bryndzou z poľského obchodu. Potom naše kroky vedú okolo zábavného parku Tivoli, na autobusovú stanicu kúpajúcu sa v posledných slnečných lúčoch toho dňa.

Po odjazde sa na predmestí Kodane zastavujeme na pumpe. Myslíme si, že ideme tankovať, no len čakáme. Po chvíli sa v protismere objavuje autobus Stockholm - Kodaň, zastavuje na blikačkách v odstavnom pruhu, šofér vstáva spoza volantu, na jeho miesto sadá iný a ten vstanuvší otvára dvere, berie príručný kufor, bundu, a prebieha cez šesťprúdovku smerom k nám. Je to presne ten istý chlap, čo nás pred šiestimi dňami viezol zo Švédska do Kodane. Nastupuje a pohýňame sa.

Nasledujúca zastávka: Gedser. Do vyplávania trajektu je prestávka trištvrte hodiny. Von sa s nami dáva do reči “náš” šofér - pamätá si nás. Kecáme spolu chvíľu. Je z Teplic a týmto busom ide do Drážďan, tam parkuje autom. Pýta sa nás, či nechceme odviezť. Pridávajú sa aj aktuálni šoféri a radia nám, že na trajekte je drahá káva, nech skúsime automat tu na odpočívke. Tak sme zistili, že v jednom došli kelímky a druhý nefunguje vôbec.

Keď prichádzame do Rostocku, z paluby trajektu vidíme v diaľke ohňostroj. Žeby nás vítali späť zo Škandinávie? Prefúkaní nočným vetrom lezieme do autobusu aby sme sa sami presvedčili, aké privítanie nás kde čaká.