Posledné chvíle nočnej tmy stierame posledné kilometre nemeckej diaľnice a na svitaní sa nám odkrýva pohľad na Říp. Ráno dáva tušiť bežný pracovný deň – čím sme bližšie k Prahe, tým je doprava hustejšia, až nejakých dvanásť kilometrov pred našim cieľom stojíme úplne. Nevadí, času máme dosť, na nejakej polhodine pri našom príchode už nezáleží. Aby sme sa po prekodŕcanej noci trocha prebrali, hneď potom, čo sme sa z autobusu skotúľali do metra, nám náhoda poslala do cesty známu, s ktorou som sa nevidel tiež už viac než dlho. Až od prekvapenia všetky moje slová stratili akúkoľvek duchaprítomnosť.
Deň trávime najmä spamätávaním sa z nočnej cesty a čakaním na návrat pracujúcich domov. Neskorým popoludním sa presúvame s Majkou a malým Maťom na záhradu vo vnútrobloku, hráme sa s ním a na večeru si opekáme špekačky na ohni. Onedlho prichádzajú chalani od susedov a pridávajú sa k nám. Nakoniec prichádza k slovu gitara. Na súmraku prichádzajú Tibor s Ilien, prinášajú burčiak, potom neskôr večer ešte Mirko vyťahuje víno. Je to celé fajn, akurát aj keď sme umiernení, ktosi z piateho poschodia iného bloku toho dvora má akési ponosy na arómu ohňa a dáva to do súvislosti s istou časťou ženského tela…
Vo štvrtok dvadsiateho septembra trávime spokojné lenivé ráno v spoločnosti Majky, ktorá mala voľno tým, že sa spolu Maťom bavíme. Potom nás idú odprevadiť na električku a my pokračujeme vlakom výraznej slnečnicovej farby do Bratislavy. V kupé s nami sedí postarší slovenský manželský pár, chalanisko okolo tridsiatky, čo ide do Detvy a 75 ročná brňáčka, ktorá jednak na svoj vek vôbec nevyzerá a okrem toho sa jej celú cestu pusa nezavrie. Kedysi pracovala ako barmanka na brnenskom výstavisku a v hoteli Voroněž. Všetci sa na jej historkách bavíme, až na onoho detvana - komusi cez Facebook píše, že ho z nej asi je**e. Teta sebavedomo vyhlasuje, že za mlada bola krásna. Potom na prekvapenie všetkých výťahuje zopár fotiek - a my všetci okrem onoho trpiaceho mladého muža súhlasíme.
V Bratislave nás víta milé drobné prekvapenie: vďaka Týždňu mobility nemusíme v BA platiť za MHD - stačí sa preukázať vodičákom na znak toho, že sme nepoužili auto, aj keď sme mohli. Na kolaudačku prichádzame ako prví z pozvaných, čo je pre nás vrcholne nezvyklé. Do Bulharska odlietame v sobotu ráno. Dnešnú noc máme dohodnutú priamo v “kolaudovanom” byte, z piatka na sobotu však u nich spať nemôžme, kvôli očakávanej rodinnej návšteve. Neriešime to, však čo, pri najhoršom prenocujeme priamo na letisku. Postupne sa zlieza spoločnosť. Prevažne nám neznámych ľudí, začínajú dopĺňať známi, s ktorými sme sa roky nevideli, a to dokonca aj takí, ktorých si ja ani nepamätám, no oni si pamätajú mňa. Jedna z nich nás po drobnej Pejovej intervencii pozýva na ďalšiu noc k nim. A tak sa jedna plánovaná párty pomaly preliala do ďalšej, neplánovanej. V slovensko – velšskej rodine, ktorá sa po mnohých rokoch vo Veľkej Británii po odhlasovaní brexitu zo dňa na deň rozhodla presťahovať na Slovensko. Už tak krátky spánok ešte štyrikrát prerušuje silný vetrisko, ktorý nocou začal duť. Keď sa ním predierame rannou tmou, snaží sa z nás otrhať oblečenie. Až chvíľu váhame, či náš let nie je v ohrození. No kým prichádzame na letisko, za pomoci drobného mrholenia sa tíši na prijateľnú mieru. Tak nás len jemne pohojdá pri vzlete, aby nám pripomenul, že okrem slnka nás čakajú aj vlny na mori. A čo nás čaká ďalšie? Ktovie... My sami netušíme.... Z pútnikov sa stali turisti, dobrodružstvo strieda oddych. Naša cesta končí.
Vo štvrtok dvadsiateho septembra trávime spokojné lenivé ráno v spoločnosti Majky, ktorá mala voľno tým, že sa spolu Maťom bavíme. Potom nás idú odprevadiť na električku a my pokračujeme vlakom výraznej slnečnicovej farby do Bratislavy. V kupé s nami sedí postarší slovenský manželský pár, chalanisko okolo tridsiatky, čo ide do Detvy a 75 ročná brňáčka, ktorá jednak na svoj vek vôbec nevyzerá a okrem toho sa jej celú cestu pusa nezavrie. Kedysi pracovala ako barmanka na brnenskom výstavisku a v hoteli Voroněž. Všetci sa na jej historkách bavíme, až na onoho detvana - komusi cez Facebook píše, že ho z nej asi je**e. Teta sebavedomo vyhlasuje, že za mlada bola krásna. Potom na prekvapenie všetkých výťahuje zopár fotiek - a my všetci okrem onoho trpiaceho mladého muža súhlasíme.
V Bratislave nás víta milé drobné prekvapenie: vďaka Týždňu mobility nemusíme v BA platiť za MHD - stačí sa preukázať vodičákom na znak toho, že sme nepoužili auto, aj keď sme mohli. Na kolaudačku prichádzame ako prví z pozvaných, čo je pre nás vrcholne nezvyklé. Do Bulharska odlietame v sobotu ráno. Dnešnú noc máme dohodnutú priamo v “kolaudovanom” byte, z piatka na sobotu však u nich spať nemôžme, kvôli očakávanej rodinnej návšteve. Neriešime to, však čo, pri najhoršom prenocujeme priamo na letisku. Postupne sa zlieza spoločnosť. Prevažne nám neznámych ľudí, začínajú dopĺňať známi, s ktorými sme sa roky nevideli, a to dokonca aj takí, ktorých si ja ani nepamätám, no oni si pamätajú mňa. Jedna z nich nás po drobnej Pejovej intervencii pozýva na ďalšiu noc k nim. A tak sa jedna plánovaná párty pomaly preliala do ďalšej, neplánovanej. V slovensko – velšskej rodine, ktorá sa po mnohých rokoch vo Veľkej Británii po odhlasovaní brexitu zo dňa na deň rozhodla presťahovať na Slovensko. Už tak krátky spánok ešte štyrikrát prerušuje silný vetrisko, ktorý nocou začal duť. Keď sa ním predierame rannou tmou, snaží sa z nás otrhať oblečenie. Až chvíľu váhame, či náš let nie je v ohrození. No kým prichádzame na letisko, za pomoci drobného mrholenia sa tíši na prijateľnú mieru. Tak nás len jemne pohojdá pri vzlete, aby nám pripomenul, že okrem slnka nás čakajú aj vlny na mori. A čo nás čaká ďalšie? Ktovie... My sami netušíme.... Z pútnikov sa stali turisti, dobrodružstvo strieda oddych. Naša cesta končí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára