Od stopu po vlak

Druhé septembrové ráno je priezračné a jasné, akoby chcelo vyvážiť poloprebdenú uzimenú noc. Snažíme sa prebrať za pomoci teplého čaju. Plnými dúškami vdychujeme ranný vzduch. Ten divný zvuk sa mi ešte sníva? Nie, počujeme ho obidvaja. Také pomerne pravidelné klopkanie nezaraditeľného charakteru. Na chvíľu utícha, tak ďalej venujeme pozornosť len rozmrazovaciemu čaju v plecháčiku. Keď sa však ozve znova a bližšie, vykukujeme z altánku za roh. Od benzínky cez parkovisko si vykračujú dva soby. Nevšímajú si nás. S drobnými zastávkami pokračujú k domom na brehu jazera, smerom k hustej šťavnatej tráve.

Čaj proti zazimeniu nezaberá, tak to skúšame aspoň pohybom. Balíme a kráčame popri ceste. Dobré miesto na stopovanie leží ako na potvoru rovno pred tým zamknutým ubytovacím zariadením, ktoré nám včera večer dalo košom. A tak nám neostáva nič iné, než nasledujúce hodiny znášať jeho tichý posmech a okatý nezáujem toho mála šoférov, čo zblúdili až do týchto končín. Po hodnej chvíli pri nás brzdí čierny VAN so žltým nápisom “taxi”. Povzbudení skúsenosťou z južného Poľska sa tešíme, že sa na nás konečne usmialo šťastie a že taxikár má chuť niekomu nezištne pomôcť. Púšťame sa s ním do reči, no rýchlo zisťujeme, ako sme sa mýlili. Keď aj on zisťuje že z nás mať osoh nebude, frčí preč. Dočkali sme sa až keď sa naplnila tretia hodina. Pán tak ľahko cez štyridsať v malilinkom červenom autíčku. Na sedadle spolujazdca jeho mama v adekvátnom veku a vzadu vpravo asi desaťročná dcérka. Pozrel na naše batožiská, na kufor svojho približovadla a vyhlásil, že ak sa zmestíme, tak nás berie. To sa vie, že sme sa zmestili! Ako sa tento tichý kút stále viac a viac vzďaľuje za našimi chrbtami, je mi trochu ľúto, aké krušné chvíľky sme doň priniesli. Akosi mi to k nemu nesedí. Chcel by som mu ešte niekedy priniesť svoju čistú usmiatu hlavu...

Rodinka čo nás vezie mieri do Kolari a ďalej do Švédska, hneď za hranice, kde sa vraj dá veľmi výhodne nakúpiť tekutý tabak. Keď sa im zverujeme s našim plánom pokračovať Švédskom až do Uppsaly, radia nám ostať na hlavnej ceste, ktorá fínskym územím kopíruje hranice a v Tornio sa napája na cestu vedúcu okolo Botnického zálivu. Kým sme dorazili do Kolari, stihli sme dosť detailne porovnať životnú úroveň vo Fínsku a na Slovensku. Z auta vysadáme príjemne zohriati - prvýkrát od včerajšieho večera. Keďže sme priamo pred bistrom odkazujúcim na osem laponských ročných období, zaliezame doň. Máme v úmysle popremýšľať nad kávou. Tá však spolu s teplom miestnosti priniesla len driemoty a totálny útlm, vďaka čomu sa nám podarilo všimnúť si, že tu majú navarený kotol losieho gulášu ako hotovku až potom, čo sme sa nafutrovali obyčajnými burgrami. Plné brušká síce preklopili driemoty z nervóznej do spokojnej roviny, snahu vymyslieť, čo ďalej, to však nijak neurýchlilo. Uviazli sme v strašnej diere a máme toho všetkého po krk. Po všemožných pokusoch nájsť odvoz alebo ubytko sa rozhodujeme, že si zaslúžime spánok v nejakej vykurovanej miestnosti pod strechou, s tečúcou teplou vodou k tomu. Jediná taká možnosť široko – ďaleko sa nachádza v penzióne za horibilných 75€ za noc. Roztomilá rozložitá teta nás ubytováva v celkom milej izbe s krbom. Je jednou z tých troch ľudí, čo sme vo Fínsku stretli, čo nerozprávali anglicky – teda až na pár takmer náhodných slov, ktorými príležitostne pretkáva svoju fínčinu. Kým ideme spať, dohadujeme si dve zásady pre ďalší postup: prvou je, že denne budeme stopovať maximálne do šiestej hodiny večer. Ostane nám tak ešte dosť svetla na nájdenie obstojného miesta na stanovanie. Tou druhou je, že pred spaním nesmieme za žiadnych okolností vychladnúť. Takže po postavení stanu jedlo, teplý čaj do termosky, ktorý sa zíde aj ráno a ihneď potom šup do spacákov. Dnes sme prestopovali iba tridsaťri kilometrov, najmenej za celú cestu…

Nasledujúce ráno nás prv, ako sme stihli zmiznúť pani domáca pozvala na kávu a vlastnoručne upečenú bublaninu, aj keď sme nemali priplatené za raňajky. Milé. Kým sme to do seba tlačili, chválila dĺžku a hustotu našich vlasov. Potom sme vyrazili. Po kratšej zastávke v obchode sme si na priľahlej krajnici urobili dlhšiu zastávku, ktorá nakoniec trvala hodinu a štyridsať minút, lebo všetci ako na potvoru zabáčali niekam inam. Naše sklamanie z toho, že nám ZAS zastavuje taxík vystriedalo prekvapenie, keď za volantom zbadali “našu” pani domácu. Ako sme zistili už včera, okrem toho, že si dom, v ktorom býva prestavala na penzión, sa živí ako taxikárka. Holt, tu na Severe sa treba obracať. Nečakali sme však, že ju ešte stretneme, navyše za takýchto okolností. Jej energickému pozvaniu na palubu sme však neodolali, aj keď nami po včerajších dvoch skúsenostiach hlodal červík pochybnosti, koľko nás tento špás bude stáť. Usmialo sa však na nás šťastie, pretože si šla do vedľajšej obce vyzdvihnúť balík. Tak nás tých 60 kilometrov, čo nás od Pello delilo, vzala.

Tam nám už po asi desiatich minútach zastavil ujo, dôchodca. Zviezol nás zo začiatku mesta na jeho koniec. No o čo bola jazda s ním kratšia, o to bola milšia: vracal sa z pozorovania vtákov a pokračoval ďalej na čučoriedky. Býval učiteľom biológie a geografie a so svojou ženou, s ktorou je ženatý štyridsaťdeväť rokov stopovávali, kým spolu ešte len chodili. Na chvíľu som sa zasnil, ako asi vyzeralo randenie mladých vo Fínsku v “zlatých šesťdesiatych”, no to už bolo treba zasa vystupovať. Po takmer dvoch hodinách nám zastal nižší robustný chlapík v okuliaroch s mohutnou čiernou bradou, na ktorej mal gumičkou urobený copík. Bolo s ním fajn: hral mu dobrý mix hudby všetkých možných žánrov a dobre sa s ním kecalo. Pracuje v Kirune ako šofér náklaďáku v lome. Asi tristopäťdesiat kilometrov od domova. Má to na turnusy: týždeň v práci a týždeň voľna. So smiechom nám tvrdil, že “to z neho robí alkoholika, no nevadí mu to”. Študoval cestovný ruch, a po štvormesačnej stáži v Kanade sa na to vykašľal. Odišiel na rok do Austrálie, tam sa dal na budhizmus, kúpil si didgeridoo a naučil sa naň hrať. Potom začal na banjo, mandolinu, gitaru a teraz sa venuje bluegrassu. Okrem toho rybárči a loví - predovšetkým kačice. Ako mnohí Fíni pred ním, aj on vraví, že toto leto je extrémne suché: hladina rieky deliacej Fínsko od Švédska je tak nízko, že ani naň nemôže spustiť čln. Býva síce asi 75 kilometrov pred Torniom, no vraví, že nás tam zoberie - len si doma vyloží nákup. Nás že zatiaľ pozýva na kávu. Tak zastavujeme v dome na krásnej vidieckej polosamote, čo kúpil pred polrokom. Kávu má fakt super. Medzi jej chlipkaním sa nás pýta, či sa nechceme u neho zdržať na pár dní. Ponuka je to lákavá, no chceme stihnúť doraziť do Uppsaly predtým, než Eliška odcestuje na konferenciu, čo pri nevyspytateľnosti cestovania stopom vyžaduje poriadnu časovú rezervu. Cestou do Tornia si spomína na svoju minulosť v cestovnom ruchu a berie nás ešte na neďalekú rozhľadňu na kopci nad údolím aby nám ukázal nejakú miestnu zaujímavosť – a je to fakt pekné! V cieli nás vysádza za riekou, už vo Švédsku v meste Haparanda. Po dvoch týždňoch sme v novej krajine. Ešte chvíľu stopujeme, no pamätajúc na včerajšie zásady to o pol siedmej balíme a nachádzame miesto pre stan. Neďaleko hlavnej cesty no v závetrí za stromami. Na dobrú noc nám rozvoniava harmanček.

V utorok štvrtého septembra sa budíme do zamračeného rána. Hlavné však je, že nám v noci nebolo chladno. Po päťdesiatich minútach čakania nás berie žoviálny mladík vo Volve. Bol čosi kúpiť v IKEA. Pochádza z juhu Švédska no študoval na severe. Potom si tam našiel prácu, ženu a majú dieťa. Veľmi ho baví porovnávať rozdiely ľudí, kultúr a dialektov na severe a juhu krajiny. To posledné nám aj názorne predvádza. My zas zodpovedáme jeho otázku, “akým jazykom sa rozpráva na Slovensku”. Potvrdzuje sa nám, že stopárov väčšinou berú buď ľudia, čo kedysi tiež sami stopovali, alebo svetobežníci, pretože aj tento bol študijne na Novom Zélande, v USA a v Glasgowe. Priblížil nás stodesať kilometrov a vyhodil na zastávke umiestnenej hneď za križovatkou na okresku, po ktorej on pokračoval - totálne blbo kúsok bokom od hlavnej cesty. Pešo to nebolo ďaleko, no nikde v našej blízkosti sa nenachádzalo nijeké miesto vhodné na stopovanie a ďalej sa prejsť nedalo, pretože pozdĺž cesty sa tiahol nepreniknuteľný plot. S vidinou ďalšieho nekonečného čakania sa nás začínalo zmocňovať tiché zúfalstvo. A keďže zúfalí ľudia robia zúfalé činy, postavili sme sa priamo tam, kde sme boli - za zastávkou pri okreske - s tabuľkou Luleå. Na naše počudovanie nám už po necelých desiatich minútach zastavil maliar-natierač, idúci do práce. Odviezol nás síce len asi tri kilometre, zato však na perfektné miesto na hlavnom ťahu. Nakoľko nás od Luleå delí už len osemnásť kilometrov, robíme tabuľku Umeå a čakáme. Je chladno, fúka vietor, sme hladní a pobolievajú nás chrbty celé nasledujúce dve hodiny a dvadsať minút.

V momente, keď už od samotnej letargie ani len nevnímame tok času, pri nás z vysokej rýchlosti prudko brzdí auto. Sedia v ňom dvaja svetácky odení pánkovia - profesori z univerzity v Umeå. Zaoberajú sa “Počítačovou vedou”. Šofér so švihácky vykrútenými šedivými fúzmi, zjavne starší z nich, nám vraví, že zvykol za mlada stopovať, bolo to vtedy vo Švédsku bežné. Odvtedy uplynulo tridsaťpäť rokov a dnes ide o raritu. Po odpovedi na obligátnu otázku odkiaľ sme, s úsmevom vyhlásil, že vlani sa cestou z Chorvátska stavil aj na Slovensku. Keď sme sa v rozhovore dostali k histórii švédskej byrokracie, vyhlásili, že je to celkom dobrá téma nad tanier s niečím teplým, tak že nás pozývajú na obed do diaľničného bistra. Ďakujeme. Chutilo nám, a okrem toho je vcelku príjemné na chvíľu vymeniť mäkké čalúnenie autosedadla za plastovú stoličku. Potom sa pokračuje tak nejak ešte veselšie. Príjemne predebatovanú cestu ukončili na parkovisku priamo pri kempe. Zisťujeme, že nasledujúci deň nás čaká asi hodinový výšľap kým sa bude dať stopovať, preto zvyšok dňa trávime starostlivými prípravami. Narozdiel od Fínska sú tu všetky návody iba vo Švédčine, tak máme postarané o kopu zábavy. Najprv v obchode, keď dopĺňame zásoby. V oddelení ovocia a zeleniny si naberáme niekoľko paradajok a so šomraním, že vo Fínsku mali aspoň kompostovateľné sáčky a tu nie, pristupujeme k váhe. Pokladáme ich na ňu, no na dotykovej obrazovke s krásnou grafikou svieti len pár obrázkov nejakej úplne inej komodity. Pokus o nájdenie šípky na prechod k ďalším položkám končí nezdarom. Hm, čo teraz? Skúsime odpozorovať od domorodcov. Ako na potvoru trvá hodnú chvíľu, kým váhu potrebuje aj niekto iný, tak sa chvíľu bezcieľne motáme po oddelení a s úpornou snahou tváriť sa nenápadne nespúšťame váhu z očí a ľudí pohybujúcich sa v jej okolí. Konečne vidíme pani, ako z regála berie jablká. Rýchlo sa presúvame do jej blízkosti tak, aby sme mali dobrý výhľad na obrazovku. Pani pokladá vrecko s jablkami na váhu – a na obrazovke automaticky naskakujú obrázky so všetkými druhmi jabĺk, čo tu predávajú. Bisťu, toto je už čo za potvorstvo? Žeby váha sama nejak spoznala, čo na ňu kto položí? Keď sa domorodá zákazníčka nachádza v diskrétnej vzdialenosti, pristupujeme znova k váhe a tentokrát skúmame nielen jej obrazovku. Žeby toto, čo vyzerá ako nejaká šošovka bola naozaj súčasť optickej sústavy nejakého objektívu? Žeby to naozaj skenovalo, čo na ňu kto položí a my sme sa pri našom prvom pokuse trafili just mimo zorného poľa? Znova pokladáme paradajky na plochu váhy, aspoň jedna je priamo pod domnelou kamerou. A na obrazovke sa objavuje ponuka paradajok. Naozaj sme si už mohli zvyknúť, že je dvadsiate prvé storočie! Deň končíme krotením pračky a sušičky.

Po rannej prechádzke konečne stojíme na sľubne vyzerajúcom mieste na obchvate. Autá okolo nás len tak frčia. Prefrčalo aj jedno z obrovským karavanom. Onedlho ktosi trúbi. Obzrieme sa a vidíme, že ono auto s obrím karavanom ide v protismere a šofér na nás máva a ukazuje nám, že sa ide otočiť. A tak aj bolo. Po trištvrte hodine sa vezieme.

Drobný šľachovitý chlapík preváža svoj obytný príves z letného kempu do zimného. Dokopy to má na tri dni, lebo s karavanom nesmie ísť rýchlejšie než osemdesiatkou, tak že sa nudí, tak je rád, že sa má aspoň s kým porozprávať. Jeho cesta vedie aj okolo národného parku Skuleskogen, v ktorom sa chceme zastaviť. Keď sa dozvedá, že tam chceme ísť, rozsvietia sa mu oči a spomína, ako tam s otcom vystúpali na horu. Kladie nám na srdce, aby sme na ňu tiež vyšli. Tam kam ide, sú podľa neho najlepšie bežkárske trasy v škandinávii a možno aj na celom svete. Rád trávi čas vo svojom karavane, lebo prácu nosí stále so sebou - živí sa totiž obchodovaním na burze. Vraví nám, že predminulú sezónu nabežkoval okolo 130 švédskych míľ, ale minulú len 15, lebo sa rozvádza. Po 21 rokoch manželstva. Potom nám vysvetľuje, že jedna švédska míľa je desať kilometrov. Túto sezónu chce zas nabežkovať aspoň stovku. Má dve deti - 8 a 10. Starší je majster v zápasení. V jeho kategórií ho porazil iba Fín a s otvorenými očami uprenými na cestu sníva o jeho možnej olympijskej budúcnosti. Kladie nám na srdce, aby sme sa nerozvádzali, ak sa zoberieme. Tvrdí, že švédskym párom vládnu ženy a muži len poslúchajú, no on toho má už dosť, chce rovnosť. Zástava tiež názor, že vždy treba ísť spať ako priatelia. Keď je konflikt vo vzťahu, tak ho treba vyriešiť pred spaním. Zo ženou mu to vraj fungovalo, s terajšou priateľkou - tureckou Kurdkou - je to vraj ťažšie, stále ako na horskej dráhe. Potom ešte vykladá o nadchádzajúcich parlamentných voľbách a o tom, akí idioti sú teraz vo vláde a kým prichádzame do cieľa, dáva nám tipy, ako si prenajať byt v Miami, lebo že je to väčšia sranda ako v Hiltone…

Keď vysadáme pri hore Skule, zisťujeme, že to nie je hora v národnom parku, do ktorého sme sa chceli dostať, ale kopec s rovnomenným názvom niekoľko kilometrov bokom od neho. A hups. Chvíľu rozmýšľame, aké máme možnosti, či by nebolo možné prejsť tam, kam chceme pešo. Potrebovali by sme však o deň viac času, než na koľko máme zásoby a nakúpiť nie je kde. Sklamaní z toho, že sa nám rozplynula vidina zrubu, na ktorý sme sa namlsali, skúšame stopovať ďalej. Ako útechou nám je aspoň to, že nám do 10 minút zastavilo auto. Rozhrkané polepené vozidlo šoféruje usmiaty zavalitý pán v pracovnom oblečení. Lámanou angličtinou nám vraví, že je Iračan, vo Švédsku žije už desať rokov a pracuje pri koňoch. Jeho dobrá nálada je priam nákazlivá. Berie nás asi dvadsať kilometrov a stále sa ospravedlňuje, že iba tak málo, no opakovane ho ubezpečujeme, že sme vďační za každý odvoz. Lúčime sa so vzájomnými prianiami všetkého dobrého. Vďaka nálade, ktorú nám napravil po našom navigačno – komunikačnom kikse, celkom v pohode nesieme aj hodinový pokus o ďalší stop, končiaci neúspechom. Pre dnešok to balíme a nachádzame miesto na stan v minilesíku medzi tromi usadlosťami.

Zo spacákov lezieme minútu pred pol siedmou a o ďalšiu hodinu a pol kráčame dole kopcom, okolo zálivu marínou a malou lodiarskou dielňou pomedzi niekoľko ďalších roztrúsených domov späť na odbočku, na ktorej sme včera podvečer vysadli. Od nášho zobudenia sa obloha síce zatiahla a zdvihol sa mierny vietor, no na dážď to zatiaľ nevyzerá. A nedošlo naň ani za tú trištvrtehodinu, ktorú sme čakali, kým nám zastavila blonďavá pani okolo päťdesiatky.

Berie nás do mesta Sundsvall. Že nie je veľmi zhovorčivá nás v tejto zemepisnej šírke ani trocha neprekvapuje. Veď aj obecne sa nie každému chce vykeciavať. Akú však mala motiváciu odviezť nás sa nedozvedáme – podľa totálne blbého miesta, na ktorom nás vyložila však usudzujeme, že rozhodne nie je bývalou stopárkou. Nevadí, za odvoz jej patrí vďaka tak či tak. A čo my teraz uprostred mesta? Volíme ústup na blízku benzínku aby sme zistili, aké sú naše ďalšie možnosti. Je z nej však výjazd bez nejakého priameho miesta, čo by sa napájalo na obchvat. Podľa mapy sa najbližšie také nachádza poriadne ďaleko. Vidina namáhavého presunu z jednej diery do druhej sa nám nepozdáva, tak sa pokúšame stopovať stojac prakticky priamo na sídlisku. Trvá nám len dve a pol hodiny a asi päť rozhovorov s teraz už miestnymi okoloidúcimi, kým nám dochádza, že je to fakt blbý nápad. Nevyhnutný presun nám trvá asi hodinu. Akousi drobnou útechou počas kráčania po chodníku na kraji osemprúdovej tepny nám je aspoň výhľad z mosta ponad záliv.

Miesto, na ktorom sme zas vybalili tabuľku, spĺňa všetky atribúty dobrého stopárskeho miesta: vedľajšia cesta z centra mesta napájajúca sa na obchvat, vidno nás na veľkú vzdialenosť, je kde bezpečne zastať a aút prúdi našim smerom dostatok. Vyzerá to však tak, že šoféri zas spĺňajú všetky atribúty, pred ktorými nás vystríhali okoloidúci na predošlom stanovisku: šoféri nejavia záujem a nenadväzujú s nami ani len letmý kontakt v podobe pohľadu či zamávani a vyzerajú skutočne ostražito. Ďalšie dve zabité hodiny. Potom uznávame porážku a z módu “zvíťaziť” prepíname do režimu “prežiť”. To predstavuje minimálne nájdenie nejakého miesta na spanie. Balíme tabuľku a vyrážame na pochod s vedomím, že bude pekne dlhý. Potrebujeme sa totiž vymotať z predmestskej priemyselnej zóny. Po asi trištvrtehodine míňame kemp. Pýtame sa na nocľah. Cena za dvoch v stane je priaznivá, no podmienená členstvom v akomsi ich firemnom klube za 16€ na rok. Na to im z vysoka kašleme a ideme ďalej – kdesi pred nami by mala ležať pláž. Ako však zisťujeme po necelej polhodine, pláž leží v susedstve akéhosi sídliska, či snáď provinčnej obce. Nachádzame potraviny a dokupujeme vodu a chlieb. Poflakujú sa tu akýsi divní típci, ktorých pozornosť sme vzbudili už len tým, že sme sa tu objavili. S vidinou spánku na pláži sa lúčime a v mape hľadáme iné miesto. Cestou k nemu stretávame akúsi budovu, ktorá už má najlepšie roky za sebou a kedysi evidentne bývala domom služieb. Z vývesiek sľubujúcich pizzeriu, penzión a hromadu ďalšieho funguje iba pizzeria. Pýtame sa v nej na ubytko - spánok pod strechou nám príde ako spásna myšlienka. Mladík za pultom nerozumie dobre anglicky, tak volá ďalšieho. Ani ten úplne nechápe, čo od neho chcem, tak volá tretieho. Ten je starší než predošlí dvaja a narozdiel od nich nie je oblečený v kuchárskom. Ujíma sa nás. Vraví, že priamo tam ubytko nie je, ale že nás do najbližšieho hodí autom. Vytešení z toho, že konečne sme natrafili na niekoho znalého miestnych pomerov súhlasíme. A on nás berie späť do kempu, na ktorý sme sa vyprdli. No jo, myslí to v dobrom. Nám už ale dochádza trpezlivosť a tak kým sa on snaží vyjednať pre nás u recepčného nejakú podpultovú zľavičku, my sa radíme, ako odtiaľto čo najrýchlejšie zdúchnuť. Po krátkej debate súhlasí s tým, že nás hodí k vlaku. Naivne dúfame v zastávku v onej obci. A pán nás vezie do Sundsvallu. Ajaj! Inde totiž vlak nestojí. Tak si behom niekoľko málo minút znova prezeráme miesta, ktorými sme poctivo a dlho kráčali. On zatiaľ do nás v dobrej viere hustí, ako si máme zarobiť veľa peňazí na karavan s kuchyňou, gaučom a televízorom a narobiť veľa detí a vrátiť sa do Švédska tak.

Stanica prázdna, stanica tichá… Alebo prečo nemať na všetko, od informácií o spojoch, až po lístky automat, že? Za polhodinu ide posledný vlak do Uppsaly. A ďalší o piatej ráno. A lístok na vlak stojí menej, než noc niekde na ubytku v meste. Síce sa nám nedarí s Eliškou spojiť a dohodnúť sa s ňou, či jej to práve teraz vyhovuje, no je rozhodnuté: dievča má smolu a nocou sa jej dovalia dvaja zblúdilí zúfalci. Cestou vo vlaku konečne nadväzujeme spojenie a zistenie, že budeme vítaní, nás hreje na srdiečkach. Aby sme však neboli až nezdravo vytešení, posledná MHD k nej ide minútu pred naším príchodom. Čaká nás dnes teda ešte jedna, tentokrát nočná prechádzka. Tá je nakoniec celkom príjemná a aj napriek drobnému poblúdeniu sme za necelú hodinu u Elišky a Thomasa. Máme roztomilo prichystané spanie: Eli na gauči, ja na zemi a každý z nás má na lôžku položený uterák a na vankúši hašlerku.

Tak sme šiesteho septembra, po mesiaci a 4065 kilometroch prejdených v približne štyridsiatich autách skončili so stopovaním. Mapa Európy náš výkon ohodnotila na výbornú.