Po návrate zo severného pobrežia Poľska sme vedeli, že všetko potrebné na cestu okolo sveta sme schopní niesť vlastnými silami na chrbtoch. Keďže rozhodnutie vyraziť na bicykloch padlo prv, tak nejak sme logikou nám vlastnou uvážili, že to čo odnesieme, to aj odvezieme - a mala by to byť vlastne ešte väčšia pohoda. Ostávalo vymyslieť prvé dve etapy: zo Žiaru nad Hronom po Slovensko - Poľské hranice s evaluačno - servisnou zastávkou v Martine. Pretože nám je jasné, že zvyšok cesty do Fínska prinesie nepreberné množstvo nepredvídateľných situácií, chceme mať aspoň cestu po známom prostredí relatívne v pohode. Veď vyhorieť už na rodnej hrude by bol aký trapas...
Najväčšiu výzvu predstavuje hneď prvá polovica, Žiar nad Hronom - Martin, nakoľko ide o hlavnú tranzitnú dopravnú tepnu. Prioritným bodom našich plánov je snaha vyhýbať sa hlavným ťahom (cestám prvej triedy), ale ako na potvoru práve tu leží dvadsaťkilometrový úsek, ktorý nemá obchádzku o ktorej by sme vedeli, že je zjazdná aj v našich podmienkach - teda tvorenú aspoň tvrdým ujazdeným povrchom, keď už nie priamo asfaltom. A práve prieskumu tejto objazdnej trasy je venovaná naša "výletovýprava".
Poslednú júlovú nedeľu sme ráno vstali ešte pred sliepkami, nakoľko v priebehu dňa sa dala očakávať slušná páľava a okrem toho poriadna časová rezerva pri skúmaní neznámych ciest polodivokého charakteru veru uškodiť nemôže. Podľa máp, sprievodcov a satelitných snímkov síce vieme, že po celej dĺžke našej trasy leží niečo značené ako cesta, no názory na jej zjazdnosť sa z rozličných zdrojov rôznia v celej šírke spektra od "úplne v pohode" až po "nemožné".
Prvý kilometer mestom po jedinej dlhánskej ulici strieda chodník vyjazdený v tráve, potom poľná cesta, ktorá nás doviedla až na dedinskú asfaltu. Akurát lávku ponad vodu bolo treba prejsť pešo, ale s tým sa počíta. Dediny v pohode ubiehali: Lutila, Slaská... Sem - tam nejaké to auto, ale najmä ľudia na bicykloch, prekvapivo všetci v protismere.
V Slaskej obchádzame už druhý malebný košiar s príležitostnými ovečkami, ktorý dodáva krajine ten správny vidiecko-nedeľný nádych a mierime do doliny. Po opustení dediny sa asfalt stáva drsnejším, dier v ňom tiež trocha pribúda, no stále sme schopní pokračovať v jazde. Míňame prvú studničku a cesta začína naberať výraznejší sklon.
Tienisté lesné miesta striedajú trávnaté úžľabiny, no už na polceste k druhej studničke sa asfalt drolí úplne a pevný povrch strieda pomerne jemný a hlboký štrk. To má spolu so značným stúpaním ten efekt, že za výhodnejší považujeme v nasledujúcich chvíľach peší presun. Takto prichádzame k druhej studničke, kde dopĺňame vodu ako do fliaš, tak do nás samotných. O malú chvíľu nás dobieha štvorica na horských bicykloch. Položartom sa pýtame, či ideme dobre na Sklené a oni odpovedajú, že áno. Vidno, že to tu poznajú a je evidentné, že majú vhodnejšie dopravné prostriedky, než my. Preto dlho neotáľame a vyrážame ďalej pekne po vlastných - čo nezvládneme technikou, to sa poddá vytrvalosťou. Za treťou studničkou nás predbiehajú s vysloveným obdivom, kam sme sa stihli presunúť... no bodaj by nie, keď tam sedeli asi dvadsať minút.
Už po malej chvíli sa kyprý štrkový povrch mení na tvrdý ujazdený piesok a tak konečne nasadáme aj my. V sedlách bicyklov ubieha okolitý les o poznanie rýchlejšie a naklonená rovina pod našimi kolesami sa začína vyrovnávať. Ako vrcholovú odmenu dostávame pohľad smerom na údolie Kremnických vrchov, Skalku a doliny horného Turca. A k tomu - čuduj sa svete - parádnu asfaltku!
S chuťou sa púšťame po nej a plnými dúškami vychutnávame odmenu v podobe premeny potenciálnej energie zastupovanej nastúpanou nadmorskou výškou na energiu kinetickú, ktorá sa prejavuje príjemne osviežujúcim vetrom vyvolaným našou rýchlosťou.
A presne tam, kde sa klesanie doplnené o zábavné esíčka zákrut končí prechodom do traverzu, končí aj asfalt, nasledovaný rozbahnenou mlákou. Spolu so skutočnostou že toto rozhranie je doplnené o rozhranie svetla a tieňa - ako sa cesta dostáva do lesíka- ide o celkom výživnú skúšku pozornosti a brzdárskych zručností... Bahno našťastie končí po pár zákrutách a peknou ujazdenou cestou na rozhraní lesa a lúk možno stúpať až k armádnej trhacej jame, ktorá údajne slúži na kontrolovanú likvidáciu rôznej munície. Víta nás veľkým vľúdnym nápisom "ak je vlajka na stožiari, nevstupuje!". Stožiar nikde nevidíme, tak usudzujeme, že tam nie je ani on, ani vlajka na ňom. Uisťujeme sa myšlienkou, že kto by už len vystrájal pyrotechnické práce v nedeľu...
Ešte sa ani nestihneme poriadne rozbehnúť z kopca dolu, keď zas brzdíme. Kvalita cesty sa rapídne zmenila - k horšiemu. Jej povrch totiž tvoria veľké ostré kamene, ani neviem, či sa tak hrubej frakcii ešte vôbec hovorí štrk. A tak nám neostáva nič iné, než bicykle viesť - čo je smerom dolu kopcom skutočné psychické trýznenie pri pomyslení na tie výškové metre pod nami. Zhodujeme sa na tom, že tadiaľto pre nás cesta na nabalených bicykloch rozhodne nevedie.
O niekoľko desiatok minút neskôr, keď už máme väčšinu kopca sklesanú a keď aj prostý návrat po tejto ceste do dediny Slaská odmietame, z ničoho nič mizerné kameniská strieda asfalt. Ale aký! Sťa z dráhy určenej na in-line korčuľovanie! Nechápeme, kde sa tu nabral, no isté podozrenie padá na vojenský objekt, ktorý objavujeme po tom, čo skúmame jednu odbočku nezakreslenú v mape aby sme vedeli kadiaľ ďalej. Skvostná asfaltka sa príjemne kľukatí v 3D priestore pomedzi stromy, a tak je posledné stúpanie prieskumnej výpravy vskutku príjemné. Posledné metre kopca, posledné stromy lesa a už sa pred nami otvára pohľad na rozhranie horného Turca a Ponitria.
A tak rozradostení úspechom, že sme to predsa len zvládli, neleníme a robíme si na pamiatku vrcholové foto, nakoľko odteraz sa (dobre teda, až na nejaké štatisticky bezvýznamné stúpanie) už povezieme len dolu.
Po nasadnutí na bicykle nasledovalo hneď trojité osvieženie: pre telo zvonka jazda s vetrom o preteky dolu do Skleného, pre telo z vnútra tekuté bublinkavé a studené zvlaženie sa v tamojšej krčme a pre ducha objav ľudovej tvorivosti v útrobách onoho rázovitého pohostinského zariadenia.
Trojito zvlažení, vnútorne blažení boli sme schopní vyriešiť otázku návratu do Žiaru nad Hronom. Rozhodnutie padlo na priblíženie sa do Turčianskych Teplíc po vlastnej ose, skrotenie vlaku zo spomínaného kúpeľného mestečka až do Trnavej Hory s následným finále do východzieho bodu zas na bicykloch. Vyrazili sme teda cez Rovnú horu smerom na Dolnú Štubňu, no kým sme do nej stihli prísť, ocitli sme sa ešte na chvíľu v katalógu cestovnej kancelárie ponúkajúcej dobrodružné zájazdy na stránke "austrálsky outback".
Z neho nás však pri braní z poličky vytriasli tak rýchlo, že sme stihli ešte aj čakať na vlak - za dopĺňania potrebných minerálov z miestneho žriedla.
A tak sme toho večera mali okrem radosti z príjemne stráveného dňa aj posledný dielik do mozaiky receptu na náš cestovný koktejl: nepríjemnú hlavnú cestu a pre nás nezjazdnú obchádzkovú trasu ošálime vlakom v úseku Trnavá Hora - Turčianske Teplice a zvyšok už nepredstavuje najmenší problém ani z hľadiska dopravy, ani povrchu terénu. Stačí sa zbaliť a môžeme vyraziť!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára