Natešenie? Máme.
Batohy? Máme.
Sami seba? Máme.
Fajn, všetko podstatné na stretlo v jednom bode časopriestoru, môžeme vyraziť! Vlastne počkať - ešte potrebujeme štipku soli v podobe drobnej neistoty: a tak máme zarezervovanú len jednu noc v Krakowe a cestu doň. Potom sa uvidí, ako sa to celé vyvinie.
Náš domáci dopravca s originálne sebavysvetľujúcim názvom nám na trase Vrútky - Ružomberok pripravil drobnú pozornosť: starostlivo pamätal na to, že v zručnosti "ako prekonávať nepohodu" sa treba neustále cvičiť. To aby sme nezakrneli. A tak sme celý úsek tejto trate osobnostne rástli spolu s dvomi mládežníčkami v Chodbičke medzi piatimi dverami: dvomi z vagóna von, jednými do druhého vagóna, jednými do chodbičky s kupé a tými poslednými do...wc. Zatiaľ čo my sme rástli predovšetkým fyzicky - podopieraním batohov a psychicky - znášaním rámusu od kolies vlaku, mládežníčky tomu dodali ešte aj duchovný rozmer v podobe velebnej piesne, ktorú dvojhlasne spustili v tuneli pred Kraľovanmi. Dvojhlasy im ladili celkom pekne, čo len to. Ale jemne nesmelá úroveň hlasitosti ich prejavu spolu s dramaturgicky perfektným načasovaním do útrob onej líniovej stavby ma primäli k úvahám nad tým, z čoho môžem mať halucinácie UŽ TERAZ?! A to až do chvíle, kým som v odraze okna zazrel, že hýbu perami...
Čakanie na autobus v Ružomberku celkom milo rozptyľoval istý pán, ktorý popri tom ako umýval čelné okná všetkým diaľkovým autobusom čo sa tam zastavili, stíhal ešte bodro konverzovať s okolitou tlupou čakajúcich ľudí.
To nadnárodný autobusový dopravca už nechal všetku zodpovednosť za rozvoj svojich cestujúcich priamo v ich rukách a tak jedinou možnosťou sebazdokonalenia bola (aj tak len sporadická) spoločenská konverzácia na tému "Mám rezerváciu na sedadlo, na ktorom sedíte". Neostávalo teda nič iné, než programovo leňošiť s pohľadom upreným na veľkoplošné okno do 3-5D reality prelomu Liptova a Oravy.
Presun po Krakówe sme riešili výlučne pomocou vlastných nôh - je fajn sa po pár hodinách sedenia v autobuse trochu rozhýbať. A aby sme svojmu inak nenápadnému vystupovaniu dodali predsa len trošku hipsterského nádychu, rozhodli sme sa pri hľadaní hostela ignorovať navigáciu v telefóne - veď to je moderné byť nemoderný, no nie? Našli sme ho tak rýchlo, ako to len ide v prípade ošuntelej brány s vyblednutým nápisom maličkých rozmerov a chrbtami obťažkanými batohmi o tvare, rozmeroch a hmotnosti príručnej chladničky. No našťastie vchod klamal telom a vnútro bolo čisté a útulné.
Slnko stálo ešte vysoko na nebi a tak sme sa vydali odkrývať taje starobylého kráľovského mesta - keďže polovica z nás tam bola veľmi dávno a tá druhá pre istotu vôbec.
Ako raz povedal Kája, "mesto robí rieka". Ak je to pravda, tak je Krakow bezpochyby hodný svojho kráľovského majestátu.
Ako plachty korábu nad búrlivými vodami šírych morí, či ako veže Petrova nad Novými Sadmi sa nad Wislou vypína Wawel, dávne to sídlo poľských kráľov.
Veže klaňajú sa jedna druhej s noblesou dvorných dám, iba tá najvyššia skláňa hlavu len pred samotným nebom.
Pokročil čas, slnko sa sklonilo na svojej púti dňom a začalo zlatiť strechy vôkol nádvorí
A nelenilo sa mu zavítať ani do podhradia medzi ľud oddaný a hrdý tam, kde na poriadok a bezpečie z veže strežie mestský trubač.
Otlačilo svoju tvár medzi trhovníkov handlujúcich na hlavnom námestí dnešný deň rovnako ako v časoch, keď povesti a báje boli aktuálnym spravodajstvom
A nakoniec zanechalo kúsok svojho plamienka pre tých, ktorým večerné šero nešeptá rozlúčku, ale privítanie.
V sprievode tiahlych tónov všadeprítomných pouličných muzikantov sme odtiahli preč. Ostávalo totiž vymyslieť, čo sa bude diať nasledujúci deň.
O mnoho percent dobitia baterky z hostelovej zásuvky a niekoľko šálok čaju neskôr v tom bolo jasno: deň strávime zalezení pod zemou a nocou potiahneme na sever. Ako menšie cvičenie reakcií na zmenu sme prijali zháňanie cestovných lístkov - nakoľko vlak, ku ktorému sme utiekali nádeje na svoj presun bol prosto a beznádejne vypredaný... Teda všetky miesta na ležanie a sedenie dostupné v predpredaji. Zhodli sme sa, že je lepšie zle sedieť ako dobre stáť a našimi sa stali dve miesta na sedenie v autobuse.
Nasledujúce ráno sme teda zamierili do mestečka Wieliczka ukrývajúcom podzemnú ríšu, ktorá v časoch poľských kráľov dala zbohatnúť ríši pozemnej. Sprvu to vyzeralo, že sme z toľkého bohatstva svetského zostali mierne chudobnými na duchu pretože ísť do vôbec najnavštevovanejšej pamiatky našich severných susedov v nedeľu(!) predpokladá mať trpezlivost aspoň tak tvrdú, ako kamenná soľ. Avšak byť rad na vstupenky sprvu pôsobil nekonečným dojmom, tých sedemdesiat minút strávených jeho absolvovaním ubehlo celkom rýchlo. A potom nastalo uveličenie: chodby a chodbičky, sály, siene, kostoly a všade samé sochy vytesané do mnohých odtieňov sivej - kamennej soli. Presne takto som si kedysi pri čítaní predstavoval tajomnú Moriu a od tej chvíle podozrievam pána Tolkiena, že tam niekedy bol. Šlo o zážitok tak silný, že som sa rozhodol nekaziť si ho fotením. Preto kto chcete vidieť, ako to vyzerá, choďte a presvedčte sa na vlastné oči, že ani trocha nepreháňam ;-).
Po vynorení sa späť do reality už nebolo nad čím otáľať, a tak zatiaľ čo sa značné množstvo domorodcov sa spoločne hralo na tulene...
... my sme sa vybrali hľadať to správne nástupište, odkiaľ nám to ide:
Tak zahalení pláštikom noci svišťali sme na sever, od histórie kráľovskej do časov len nedávno minulých. Ráno nás totiž privítalo v Gdańsku.
A aj keď dnes spomíname predovšetkým na to, čo z miestnych lodeníc vyplávalo koncom osemdesiatych rokov do celej východnej Európy, stačí prejsť bránou oddeľujúcou súčasné mesto s tým historickým...
... a v momente sa ocitneme na mieste, ktoré by pokojne mohlo slúžiť ako inšpirácia výtvarníkom štúdia Pixar pre ich rozprávkové kráľovstvá.
Že už v dávnej minulosti vládol Gdańsku pokrok - a to nielen myšlienkový, ale aj technický - dokazuje tá posledná budova v rade, čo vyzerá ako veterný mlyn bez vrtule: je to stredoveký lodný žeriav. Na svoju dobu vecička vskutku moderná. Okrem manipulácie s nákladom dokázal lode aj osadiť sťažňami!
Čulý obchodný ruch tu vďaka korábom pod velením neohrozených kapitánov prekvital po celé stáročia.
No keďže my radi doťahujeme veci do konca, vydávame sa na posledny kúsok cesty dnešného dňa: v Gdańsku nasadáme do vlaku, ktorý vyzerá akoby sa jedna z prvých súprav pražského metra vyliezla spod zeme poobzerať po slnečnom svetle. Ten v Gdyni meníme za poschodovú súpravu ťahanú staručkou udymenou dieselovou lokomotívou, lebo tam, kam mierime, už elektrické troleje nevedú. Tam vedú už iba koľajnice. Aj tie tam končia. A kúsok za nimi končí už aj pevnina - mierime totiž do mestečka Hel na rovnomennom polostrove. Celá táto zážitková jazda trvá hodinu a trištvrte a obidvoch nás stojí vcelku ľudových 36 złotych...
Verní svojej zásade o zachovaní čo najvyššieho prvku náhody sa vyberáme hľadať nejaký voľný kemp - v jednom z turisticky najatraktívnejších miest Poľska na vrchole sezóny... Šťastie prialo (ne)pripraveným a tak sme uspeli už na prvý pokus. Ešteže nemáme karavan, to by bol byľku väčší oriešok.
Na pobrežie už sadal večer, tak sme sa s morom privítali len letmým bosím dotykom.
O to väčším prekvapením bol objav spievajúceho piesku: na jednom mieste pláže sa pri chôdzi spod nôh ozývalo zvláštne pískanie - približne také ako keď sa o seba rýchlo trú dva kusy rifľoviny...
Ďalšie dni nám nič nebránilo v prieskume okolia a zisťovaní, čo pravdy je na povedačkách, že Baltik je studený. Prišli sme na to, že krajinný ráz tam má veľmi svojráznu atmosféru, ktorá nám bola blízka, pretože prevažne borovicové lesy...
... striedali piesčité duny s vysokou riedkou trávou prechádzajúce do pláže samotnej.
Lesy toho umne ukrývajú celkom dosť: od rôznych historických delostreleckých postavení po maják, ktorý z pevniny vidno až vtedy, keď človek stojí bezprostredne pri ňom. Podnikavosť miestnych nám prišla natoľko nápaditá, že sme sa ju rozhodli podporiť. Na maják totiž do štvrtej hodiny popoludňajšej púšťajú ľudí chtivích pokochať sa výhľadom na všetky možné strany...
... a večer, po ich odchode už nič nebráni tomu, aby bolo zažaté toto svetlo...
... a navigovalo lode na ich plavbách či už smerom na šíre more, alebo do zálivu chrániacom pred živlom, ktorý sa vie skutočne rozbesniť, nejeden prístav. Z mnohých je jeden menší priamo v Heli.
Okrem lodí, člnov, všelijakých iných plavidiel a základne potápačskej školy sme v tomto natrafili aj na pojazdný stánok rozváňajúci doširoka - doďaleka. V prívese s trnavskými značkami totiž piekla trdelníky... slečna z Oravy! Tak sme sa spolu zasmiali na tom, aký je ten svet malý. A ako všade na svete, ani tu nebolo ťažké nájsť miesta rozprávajúce príbehy. Či už sa priam snažili privábiť ľudí prúdiacich okolo nich v zástupoch...
... alebo naopak trpezlivo čakali na pútnika, ktorý s nimi bude hĺbavo hľadieť do mora zdieľajúc tichú samotu.
A tak sme ich nerušili...
Čas okolo nás rušal a tak nadišla chvíľa spočítať bobule zistení a uvážiť, či z nich pôjde vymačkať nejaký ten sirup do nášho cestovného koktejlu. Po starostlivom odstránení lístkov nocí prebdených v autobusoch a po vyfúkaní drobných vetvičiek boľavých chrbtov z chúlenia sa na sedačkách dopravných prostriedkov, či na karimatkách položených na príliš tvrdom piesku to šlo. V hustom extrakte sa ukázalo, že sme schopní si všetko potrebné odniesť vlastnými silami, či si zariadiť na poslednú chvíľu spanie. A ako príjemný bonus k tomu bolo poznanie, že halibut z udiarne na rohu za kempom chutí úplne fantasticky, že v servírovaní hrachovej polievky v bufete z poľnej kuchyne v ktorej sa kúri drevom je čosi, čo mu dodáva ľudskejší rozmer. Že je človek asi ozaj svojim spôsobom "iný", keď ho v noci v stane zobudí prvotriedna búrka a on, keďže kvôli hluku bijúcich hromov a plieskajúcich kvapiek dažďa nemôže spať, ľutuje - že práve teraz nemá pri sebe nijakú možnosť zvukového záznamu v zodpovedajúcej kvalite... Že sú na svete miesta, kde sa vlak IC za príplatok 100 złotých líši od toho najlacnejšieho osobáčiku v jedinom: človek tam dostane jeden teplý nápoj podľa svojho výberu a že more o teplote osemnástich stupňov môže byť chladné nielen subjektívne ale aj objektívne, no v tridsaťstupňovom teple pôsobí perfektne osviežujúco.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára