Do Litvy chceme mieriť východnou časťou Poľska, preto ďalší deň ráno začíname s tabuľkou Lublin. Okoloidúci cyklisti nás však po asi polhodine čakania upozornili, že to je iný smer. Ako keby sme mohli za to, že z Rzesówa vedú dva výjazdy. Rýchly kuk do mapy a meníme plán: skúsime to zobrať na Varšavu, kam by malo ísť najviac áut a obísť ju, aby sme sa (zas) nezasekali v meste. Tabuľku meníme na Radom. Za ďalšiu polhodinu nám zastavil Andrzej, idúci do Krakowa. To je síce opačným smerom než sme potrebovali, no priblížil nás na výpadovku smerom na Radom - teraz už jedinú. Na stopársky peknom mieste sme sa ani nestihli poriadne rozkukať, lebo trvalo len asi desať minút a už nás viezli mladí rodičia - nechali deti u starkých (majú 3 a toto je druhýkrát, čo ich nechali u starkých všetky ) a idú do Warsavy na koncert Eda Sheerana. Ešte v noci po koncerte sa vracajú späť - majú to veru intenzívne. Aby sme neuviazli vo Varšave, nechali sme sa vysadiť na pumpe pri mestečku Grójec, celých 252 km(!) od miesta, kde sme ich stretli. To nám dolialo veru poriadnu dávku do kalicha radosti... Po pešom presune na koniec mestečka, nás asi za polhodinu zobrali rozšafný týpek s asi sedemročnou dcérkou v autosedačke. Pán sa náramne bavil na tom, že zatiaľ čo oni pred nejakými dvadsiatimi štyrmi hodinami boli ešte v Turecku, odkiaľ sa vracajú, nám to sem zo Slovenska trvá päť dní. Dcérku zas zaujímalo, či máme aj spacáky. Pritakali sme, načo sa pán zasnil, že spať len tak vonku žiadne z jeho detí ešte neskúšalo, ale že si kúpia spacáky a určite ich niekam takto zoberie. A že aj on by rád vyrazil len tak bezcieľne putovať po svete, no má deti s tromi rôznymi partnerkami, okrem toho spláca dve autá a hypotéku, takže možno niekedy raz. Vyložili nás za kruháčomom za Piotrovicami ( Góra Kalwaria)
Precupkali sme cez kruháč a ešte sme len kráčali v protismere, keď nám zastavil milý pár - väčšinou majú auto plné detí alebo aspoň detských sedačiek, no teraz nie, tak že nás hodia do Minsku Mazovieckeho. Vyložili nás na zastávke za mestom a na rozlúčku nám ešte nadiktovali adresu. Keby sme vraj do tmy nič nechytili, máme prísť k ním, majú voľnú poschodovú posteľ.
Ďalej pokračujeme na tabuľku Brok. Po cca 20 minútach zastavil ušatý týpek s cogaretkou v rozhrkanom postaršom BMW. Vracal sa z Varšavy, kde na stavbách robí dokončovacie práce - omietky, maľby, elektrika... Že nás hodí iba kúsok, do Stanislawowa. Že dobre. Ako sa vezieme, tak zauvažoval, že či to je smerom na Łochów. Reku že je. Tak že nás hodí až tam. Ako sa vezieme, tak sa pýta, či je Brok smerom na Ostrow Mazowiecka. Reku že je. Tak nás hodil až do Broku - priamo za rieku k akýmsi veterným mlynom.
Pri veterných mlynoch sa rozkladala agrofarma obsahujúca zbierku starých áut, ohrady s hospodárskymi zvieratami a možnosti ubytovania od rozostavaného hotela až po štýlové chatky. Hľadáme recepciu, aby sme sa opýtali kde sa dá rozložiť stan a za koľko. Tam sme našli iba upratovačku a kým sme zistili číslo na niekoho kompetentného, stihli sme sa dozvedieť že ja ukrajinka, ktorá tu pracuje lebo u nich je to ťažké a že tu mali včera tri svadby a jedny krštiny a len vďaka tomu, že doteraz upratovali tu ešte vôbec niekto je. Nato nás vyhnala z recepcie von, zamkla ju a odišla. Ženský hlas v telefóne nám na otázku nocľahu odpovedá nech čakáme a skladá hovor. Tak čakáme. Po vyše polhodine sa objavil nejaký pán v montérkach. Po jeho spýtavom pohľade sa ozývame, že by sme tu radi spali. Odpovedá nonšalantne v štýle "tam sa hoďte, a ráno sa ozvite na recepcii skrz platenie. Jo, a wc je na recepcii a kľúč od recepcie je v škvíre medzi doskami", načo nám ukazuje tú správnu spomedzi mnohých. Zvyšky sviatočne vyobliekaných hostí, ktoré sa od včera potĺkajú areálom si nás nevšímajú...
V noci je síce trocha chladno a tvrdo, ale inak fajn. Ráno však nastala ZRADA: kľúč od recepcie nebol tam, kde mal. Riešenie sme našli v kríčkoch za chovnými ohradami...
Z konca dediny nás po asi polhodine zobral mládenec do Ostrów Mazowiecka, ktorý sa predstavil ako Marcin. Celú dobu nám propagoval zdieľanú spolujazdu no bol zlatý, bolo na ňom vidno, že to myslí v dobrom.
Odtiaľ nás po cca dvadsiatich minútach vzal pánko dôchodca: pred šiestimi rokmi sa vrátil z Kanady, už ako penzista. Predtým pracoval dvadsaťtri rokov kdesi pri Toronte. Na CNC strojoch vyrábal súčiastky pre automobilky. Predtým žil ešte 3 roky v New Yorku, inak keď sa dalo, tak cestoval: Brazília, Senegal, Ghana, Kórea, Japonsko, Čína. Všetko nám to doporučoval aj s drobnými finesami z jeho skuseností. Škoda, že som si to nepísal. Dostali sme sa s ním do Łomżi.
V nej sme ukojili svoj absťák po mlieku, ktorý nás držal už od rána. Najčastejším obrazom tamojšej krajiny boli totiž pasienky s kravami, malé farmy a veľké kravíny. Najpočetnejšou zložkou dopravy zas buď cisternové nákladiaky s mliekom, alebo kamióny s pestrými návesmi mliekárenských spoločností. Tak srdce zootechničky pri pohľade z okienok áut plesalo, zatiaľ čo ja som sa so šoférmi naplno venoval predstieraniu znalosti poľštiny.
V Łomżi sa na nás usmialo šťastie, a tak sme sa už po piatich minútach viezli do Grajewa. Tam sme po doplnení vody a obligátnej prechádzke na výpadovku čerpali ešte nejaké dobré body osudu, lebo ďalšie auto zastavilo po trinástich minútach. Pán v ňom nás vzal do mesta Augustów a celou cestou o ňom tak básnil, že sme sa rozhodli zastaviť sa v ňom na noc, aj keď do tmy ostávalo ešte pekných pár hodín a teda by sme mohli pokračovať ďalej. Pán šofér to ocenil tým, že nás doviezol až pred bránu kempu. A tak sme zvyšok dňa strávili prechádzkou po mestečku a zháňaním nedostatkovej komodity pre jednu fínsku domácnosť.
Že predmetný areál nebol "čistokrvný" kemp nám napovedal už jeho vzhľad a rozloženie - okrem dvojposchodovej budovy hotela bol tvorený ešte chatkami rôznych veľkostí. Náš stan bol jediný, na tráve, ktorá slúžila najmä ako ihrisko. Za vypýtanú cenu nám to však ani za mak nevadilo. Keď sme sa však pýtali na sprchu, pán nám pokynul, aby sme ho nasledovali a zamieril k najväčšej z chát. Obišiel ju a viedol nás do úzkeho priestoru za ňou. Tam sa nachádzali predovšetkým staré rámy z okien a ešte nejaký neidentifikovateľný stavebný materiál. Na zadnej stene chaty sa nachádzali dvere. Keď sme do nich vstúpili, ocitli sme sa v malej predsienke. Pred nami bolo celostenové okno do obývačky plnej adolescentnej mládeže uprostred bujarej zábavy. Našťastie do polovice zakryté závesom. Po ľavej strane zas masívny regál s asi ôsmymi starými televízormi. No a konečne napravo dvere do kúpeľne samotnej.
Kým sme druhý deň ráno vyrazili nájsť miesto na stopovanie, našli sme ešte pri jazere Necko mólo malebné akurát na raňajky. O tichú rannú zábavu sa nám postaral miestny rybár.
Z Augustówa vedú našim smerom dve cesty, no tá frekventovanejšia je príliš ďaleko na to, aby sa nám na ňu chcelo šľapať so všetkým našim nákladom. Tak riskneme veľmi dlhé čakanie na odvoz a ideme na tú bližšiu. Tesne pred miestom kde chceme zastať, nachádzame veľkú kartónovú stopársku tabuľku Suwałki/LT. Vykladáme si to ako dobré znamenie. A naozaj, už o päť minút pri nás zastavuje mladá pani v parádnom osemmiestnom vane. Tabuľku nechávame tam, nech prinesie šťastie niekomu ďalšiemu. Suwałki, kam nás berie, síce nie sú ďaleko, no pre nás je dôležité, že sme sa dostali za spojnicu dvoch spomínaných ciest od Augustówa. Odtiaľto už všetci tiahnu na Litvu!
Po štvrťhodine zastavuje červený van s nemeckou značkou a dvomi bicyklami na ťažnom zariadení. Vystupuje bosá blonďavá pani okolo päťdesiatky s mapou v ruke. Sprievod jej robí vysoký blonďavý pán podobného odhadovaného veku. Prstom ukazuje na ich dnešný cieľ, kemp pri meste Cēsis v Lotyšsku. Cez Litvu to majú cestou a tak nás do nej môžu vziať. Odpovedáme im, že Litva je len smer do Tallinu a že severné Lotyšsko, kde sa Cēsis s priľahlým národným parkom nachádza, nám príde vhod. Tak súhlasia, akurát si ešte urobia prestávku na kávu v blízkom motoreste a môžeme sa k nim pridať.
Potom už jazda príjemne ubieha, dlhé úseky ticha strieda debata o tom čo robíme a kam ideme, o tom, ako oni tiahnu prebicyklovať baltické pobrežie zo severu Estónska až do Nemecka a tiež sa dozvedáme, že pani bola kedysi okrem iného učiteľkou klavíra, čo sa jej darilo perfektne kombinovať so starostlivosťou o ich malé deti, keďže žiaci chodili k nim domov. V Litve sme sa nakoniec predsa len zastavili, a to v motoreste na polievku Charčo a Zeppelini - halušky veľkosti pštrosieho vajca plnené mletým mäsom preliate kyslou smotanou posypané škvarkami.
Ako padal na krajinu súmrak, začala na ňu padať aj voda z oblakov. Obchádzka striedala obchádzku a nám bolo jasné, že za denného svetla už nemáme šancu doraziť. Tak sa rozhodujeme, že na mieste dnešnej etapy si doprajeme nie jednu, ale hneď dve noci - aby sme stihli presušiť stan, ktorý zmokne a aby sme okolie podrobili drobnému prieskumu. Kým sme dorazili do kempu, bolo pol jedenástej večer a tma ako vo vreci. Radosť nám robí aspoň to, že momentálne neprší. Nad recepčným domčekom svieti lampa, no inak je všetko zamknuté a na zvonček nikto nereaguje. Už si na tento "maňana" prístup začíname zvykať - prihlásime sa ráno. V tme nachádzame vhodné miesto a v momente, keď sú batohy ukryté v stane, sa znova spúšťa dážď. Kým zaspíme, tešíme sa z toho, že dnes sa nám podarilo uraziť 450 km, z toho celých 430 jedným autom - to sa nikomu z nás ešte nepodarilo!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára