Vyrážame do neznáma

V stredu ôsmeho augusta sa ako naschvál budím polhodinu pred budíkom nastaveným na piatu. Chceme totiž chytiť deň za pačesy a vieme, že aj keď si dávame nemalú časovú rezervu, tak zrejme nebudeme stíhať. Okolo Martina už nejakú dobu vedie kus diaľnice a preto ako nástupné miesto volíme až Kraľovany – bod dostatočne ďaleko za miestom, kde sa spája so starou cestou. Stihnúť sa snažíme vlak, ktorý nás tam dovezie. A tak rezignujem na pokusy o dlhší spánok a vstávame. Napriek usilovnosti samozrejme dochádza na situáciu kedy musíme uznať, že včera vyhliadnutý vlak potrebuje náhradu v podobe iného spoja. To je tak, keď chce človek po svojom odchode domácnosť aspoň trochu obývateľnú... Trocha nás to mrzí, no náladu mi vzápätí robí objav môjho ešusu, ktorý som hľadal posledné dva týždne a po prejdení všetkých pravdepodobných miest som sa už vnútorne zmieril s tým, že proste prestal existovať. Bol v šuflíku, kde som sa práve pokúšal nájsť listovú obálku.

Keď sme si v autobuse pýtali od šoféra lístky, ten sa len zasmial, či nás vyhodili z domu a sprisahanecky nám neúčtoval (nadrozmerný) náklad. Že sme sa vyhodili prakticky sami sme už odvetiť nestihli – balancovanie v úzkej uličke medzi sedadlami dalo až príliš veľkú námahu.

Z Kraľovian máme v úmysle smerovať na Oravu a odtiaľ ďalej do Poľska. Pretože moja predstava o miestopisných pomeroch je už značne vyblednutá, navrhujem stopovať niekde pri Dierovej. Mala by tam byť fajn rozšírená cesta s tiahlou prehľadnou zákrutou – takže miesto, kde sa dá dobre zastaviť. Zo stanice preto hľadáme cestu na nadjazd ponad trať. Na nadjazde je chodník poza zvodidlá, takže pohoda. Za nadjazdom je širočizná krajnica, takže tiež pohoda. Neďaleko ústia tunela sa krajnica zužuje, no asfalt je lemovaný širokým trávnatým pásom. Nie je to už taká veľká pohoda, ale stále sa dá kráčať bezpečne. Ako však postupujeme, tráva sa zužuje, zákruta tam síce je, no voľajaká úzka, miesto na zastavenie dokopy žiadne. Tak zo srandy ukazujeme tabuľku s nápisom „PL“ aspoň cestárom kosiacim trávu popri ceste, tí nás posunkom pozývajú sadnúť si do lyžice bagra a s dlhým nosom kráčame späť do dediny vyhútať, čo si počať ďalej.

Po technickej prestávke na železničnej stanici spojenej s výmenou prevádzkových kvapalín sa chlácholíme myšlienkou, že Poľsko je rozľahlé a hranica s ním dlhá dostatočne na to, aby sme sa obmedzovali na jednu konkrétnu cestu. A tak sa staviame na hlavnú cestu vedúcu okolo dediny. Kto nás bude chcieť zobrať môže odbočiť na Oravu až potom, alebo ísť do Poľska cez Ružomberok, alebo aj úplne inak. Veď je aj na Slovensku stále dosť veľa miest, kde ani jeden z nás nebol ešte vôbec. A tak sa usmievame na okoloidúce autá osviežení nádejou možného riešenia a príjemne polooblačným počasím.

Presne v momente, keď trpezlivosť už hodinu a pol odtekala dolu Váhom, zastavil mladý muž. Že ide do Spišskej novej Vsi, tak ak chceme, môžeme ísť s ním. Po bleskovej porade spojenej s pohľadom do mapy súhlasíme. Veď práve tadiaľ vedie nami doposiaľ nepoznaná cesta na sever. Šofér sa nám predstavuje ako Ďuri. Pracuje ako statik. Debatíme o živote, cestovaní. Hovoríme mu o našich plánoch a on sa s nami na oplátku delí o historky zo života statika. Do toho momentu som netušil, že by mohlo ísť o druh práce hodný námetu na predlohu akčného hrdinu... Vysadil nás v Jánovciach pred odbočkou na Kežmarok. Následne si volíme cieľ onoho dňa: ak sa nám podarí v dohľadnej dobe dostať do Starej Ľubovne, urobíme si tam zastávku.

Počasie je tu o poznanie teplejšie a slnečnejšie než na hraniciach Turca a Oravy a tak nás hneď dvakrát teší, že po dvadsiatich minútach zastavuje dodávka. Prvým dôvodom je oných dvadsať minút, ktoré považujeme za slušne krátky čas na čakanie. Usmiaty mohutný školiteľ obsluhy upratovacích strojov si práve jeden taký viezol v nákladovom priestore do Starej Ľubovne, aby tam odovzdal svoje skúsenosti ďalším adeptom veľkoplošného upratovania. Tak sme do nej dorazili dosť zavčasu na to, aby sme sa mohli naplno pustiť do poznávania jej historickej zložky tvorenej hradom a skanzenom.

Les za hradom nám na sklonku dňa rozložil nad hlavy vetvy miesto baldachýnu a my zaspávame s dobrým pocitom: poriadna porcia kilometrov za nami, krásne scenérie, akurátne počasie – no nie je ten život krásny?

Nasledujúci deň ráno, len potvrdzuje naše rozpoloženie: pohodová noc, raňajky na lesnej čistinke, káva so zákuskom pred odchodom a prvý stop už po ôsmych (!) minútach. Síce nie veľkú vzdialenosť ale s milým ukecaným poliakom v pohodlnom Jeepe, ktorý nás berie tesne za hranice – cestovanie je proste úžasné a ohromne nás baví! A tak si stojíme za kruhovým objazdom na začiatku obce Piwniczna – Zdrój.

A čakáme.

A slnko začína pripekať.

A oceňujeme, že narozdiel od Slovenska na nás pri čakaní reaguje omnoho viac šoférov.

Ale slnko už páli dosť silno.

A čakáme.

A začínajú nás štvať množstvá nabalených cyklistov prechádzajúcich okolo. Až príliš nám to pripomína náš neúspech.

A čakáme

A pod slnkom sa cítime ako vajce na panvici

...

Po dvoch hodinách  klesania na duchu zas stúpame na horskej dráhe nálad prudko nahor – v momente, keď nám zastavuje auto s posádkou dvoch chlapíkov. Vraj nás už raz videli, keď išli okolo v opačnom smere. Berú nás aspoň do dediny, odtiaľto je predsa len príliš veľa možností pre autá, kam pokračovať ďalej. Oceňujeme to, lebo až v aute zisťujeme, ako je to do centra a následne na výpadovku ďaleko. Na námestí husté stromy v okolí vrhajú prívetivý tieň. Presne toto sme potrebovali! Vlahá voda osviežujúco syčí dolu hrdlami, aj drevená lavička je prítulne mäkká. Nerozjímame však príliš dlho, lebo od juhu sa dvíhajú povážlivé mraky. Treba ísť ďalej.

Nachádzame miesto na výpadovke a snažíme sa utešiť tým, že smer vetra je iný, než od oblakov k nám. Nemuselo by to byť zlé, veď za chvíľu nás predsa niekto zoberie. No oblakov pribúda a už zakrývajú slnko. Ehm, akože ešte chvíľu počkáme, ale už by sa hodilo posunúť sa o kus ďalej. Vzduch akosi chladne ako na okolité kopce sadá vodná clona. Prístrešok široko – ďaleko žiadny. Rozmýšľame, či vytiahnuť pršiplášte hneď, alebo až za chvíľu. Rozhodujeme sa počkať a dážď nevolať našim počínaním. Tak prišiel aj sám, bez zavolania. To už s pršiplášťami neváhame, no ani jeden nahlas nevyslovuje to, na čo v duchu myslíme obaja – kto si už len bude chcieť zamokriť auto...

Nakoniec sa ochotný človek našiel a našťastie to netrvalo až tak dlho. Aj keď sme tomu pôvodne nechceli úplne veriť, odvoz v osemmiestnom minibuse s nápisom „Taxi“ bol nezištný. A síce trval krátko, v mestečku Stary Sancz, kde nás vysadili, nepršalo, lebo sme boli rýchlejší, než postupujúca prehánka. Tá nás dobehla až v momente, keď sme dorazili k lavičkám pod strechou na priečelí akejsi budovy na námestí. Paráda, pre túto chvíľu je naše sucho relatívne zachránené. Pokračovať chceme v momente, keď bude po daždi. Príliš zhovorčivá nálada staršieho pána omladeného pár pohárikmi, ktorý sa rozhodol zdieľať lavičku s nami, nás však primäla mierne prehodnotiť plány. A tak za dostatočné počasie považujeme mierne mrholenie a vydávame sa smerom na výjazd.

Ešte len kráčame po chodníku popri ceste hľadajúc vhodný flek, keď kúsok pred nami zastavuje auto. Mladý chalanisko v ňom sa pýta, že či nechceme odviezť. Niet nad čím váhať, a tak pokračujeme smer Nowy Sancz. Mladík je tak ochotný, že nás berie až na kraj mesta, odkiaľ už pokračuje jediná cesta našim smerom. Útek pred dažďom a jeho láskavosť oslavujeme v bistre na pumpe miskou čínskej pálivej polievky.

Slniečko tu celkom statočne pripeká a tak sme radi, keď sa nám darí nájsť miesto v tieni rozložitého stromu. Aby sme si tú radosť užili čo najviac, čakáme až do neskorého popoludnia. Ešteže sú dni stále dosť dlhé a máme aspoň istú nádej na odvoz lebo nevieme, kde by sa tu dalo nájsť miesto na spanie. O niekoľko hodín neskôr, keď sme už tieňa skláňajúceho sa slnka nasýtený až nad mieru, počujeme za sebou hlasy. Čosi volajú, tak sa otáčame. A tam stojí auto, ktoré pred chvíľkou prefrčalo okolo bez náznaku záujmu. Super!

Berú nás poľskí manželia v stredných rokoch žijúci v Dánsku. Konečne viac, než párkilometrový prískok medzi susednými dedinami! Bruchatá krajina pripomína južnú Moravu, dedinky a lesíky striedajú pokosené polia, priezračným vzduchom žiaria lúče zapadajúceho slnka, vietor z otvorených okien strapatí vlasy a rozhovor príjemne plynie s ubiehajúcimi kilometrami. Až drobné poblúznenie navigácie má za následok, že v momente, keď vystupujeme v meste Jasło, na krajinu padá súmrak.

Príroda na pokojný spánok sa nachádza príliš ďaleko na to, aby sme boli schopní dotiahnuť sa do jej náruče po všetkých nástrahách, ktoré nám dnešok pripravil. A tak sa potácame smerom k najbližšej benzínke, kde robíme osudovú chybu: počítame kilometre, ktoré sme dnes zvládli. Za dvojnásobný čas asi len dve tretiny oproti včerajšku. A navyše sme sa ani nijak významne neposunuli smerom na sever, ale prakticky len na východ... To nám berie posledné zvyšky síl a klesáme na kovové stoličky na terase. Jediné, na čom sa trocha bavíme je zistenie, že nám celý náš podnik začal liezť na nervy tak skoro. S postupujúcou tmou prichádza chlad. To, spolu s druhom mobiliáru ktorý okupujeme, nedáva spánku veľa šancí. A tak sliepňame do svetiel pouličných lámp a snažíme sa prísť na to, čo s nami ďalej. Veľmi nám to nejde – oči až príliš klipkajú a myseľ je priveľmi sústredená na vlastnú mrzutosť. Z letargie nás po chvíli preberá divný zvuk doliehajúci z tmy. Evidentne sa k nám približuje. Akési vysoké kňučanie zjavne živočíšneho pôvodu. Tipujeme, čo by to mohlo byť. Rozhnevaní malí psíci? Nejaké zvláštne vtáky? Nakoniec sa z minizáhady vykľube partička pubertálnych chlapcov uháňajúcich na bicykloch, snažiac sa pritom vlastnými hlasmi napodobniť zvuk sirény.  Po tom, čo sa opäť rozhostí ticho upadáme do plytkých driemot. Čas ubieha monotónne. Ani si nevšímame, aký kus noci už stihol ukrojiť. Jediné čo k tme a času nesedí je kovový rachot akéhosi veľkého stroja doliehajúci z diaľky. Kým sa len blíži tmou našim smerom, tak stále nie je ničím zaujímavý. Spozornieme až v momente, keď je jasné, že odbáča na „našu“ pumpu. Tmou sa ako prvé derie mihotavé svetlo oranžového majáku. Mieri k nám. Keď si naše oči zvyknú, vidíme okrem hromady kovu ešte dosť veľa točiacich sa kolies, nejakú tú rúru a nad tým, na nekrytej minimalistickej sedačke tróni šťúply chlapík okolo tridsaťpäťky. Brzdí svoj prehistorický kombajn, ktorý by som čakal skôr niekde v agromúzeu než v prevádzke a parkuje ho na mieste vedľa nás. Predná žacia radlica so škripotom dopadá na asfalt a on zoskakuje zo svojho postu. Ani sa neunúva vypnúť motor. Kým sa stíhame spamätať, odkluše preč. Za chvíľu o kúsok kratšiu, než za akú si viem predstaviť akúkoľvek činnosť, je späť – s krabičkou cigariet. Nasleduje ladný polovýskok po schodorebríčku, hrknutie dvíhajúcej sa radlice, motor zareve, zasmrdí,  a už nás o tom, že sa nám to neprisnilo presviedča len tlmený hukot miznúci v diaľke. Chvíľku  nezvládame nič iné, než sa prihlúplo vyškierať jeden na druhého.

Znie to síce ako otrepané klišé z ľudovej slovesnosti, no je pravdou, že sa tej noci objavilo prekvapenie aj potretíkrát. Noc už bola preklopená kus za svojou polovicou, keď nás z mátožného polospánku zobudil ďalší nezvyklý zvuk. Tentokrát znel síce dosť povedome, ale čosi bolo inak, než by malo. Bol omnoho hlasnejší a konkrétnejší. Ale predsa to bol on: z tmy sa vyrútil "maluch - poľský fiat" a mieril si to k tankovaciemu stojanu. Na prvý pohľad bolo patrné, že časy svojej vitálnej mladosti má už dávno za sebou. Či bol onen rachot dielom tuningového nadšenca alebo hrdze sa už nikdy nedozviem. Každopádne však svojou veľkosťou dodával miniatúrnemu autíčku groteskný nádych. To, akoby si priam užívalo ako naň čumíme, pri dobrzdení a pokuse o vypnutie motora ešte raz hlasno zaprskalo a poskočilo asi o štvrť metra dopredu. Až potom noc stíchla. Keď po jeho odchode vysálalo do tmy teplo, ktorým nás hriali úsmevy z toho čo sme práve videli, vytiahli sme spacáky. Keď nás nevyhodili doteraz, hádam nás tu už nechajú do rána. Veď ani len neležíme... 

Oči nám asi klapli dôkladnejšie než sme predpokladali, lebo sme sa ani nestihli spamätať a krajinu opäť zalialo denné svetlo. Bodku za nocou sme urobili bábovkou prinesenou zo Starej Ľubovne a "kýbľom" kávy z miestnych zdrojov. Ranná nádej zatlačila do úzadia aj únavu z nevyspatia. 

Kým sa slnko kotúľalo na oblohu, my sme kráčali na výpadovku. Už ráno bolo teplé. Nielen preto nás potešilo, že o desať minút nám prvý odvoz poskytla slečna mieriaca do práce do Tarnowa. Vyložila nás na pumpe neďaleko cesty našim smerom a kým odfrčala za svojimi povinnosťami, ešte nás upozornila, aby sme si dávali pozor: v rádiu hlásili výstrahy pred počasím. Než sme sa však stihli opýtať akého charakteru, už jej nebolo.

Zo sviežeho rána vyvstal pekne horúci deň. 

Autoškola. Autobus. Autoškola. Kamión. Ďalšia autoškola. Zopár áut. Dve autoškoly pokope... To im mestskou vyhláškou dovolili jazdiť iba v piatok? 

Zásluhou dlhého čakania sa smejeme aj takto hlúpej myšlienke. 

Autoškola. 

Myslíme na tú meteorologickú výstrahu a na to, že si nechceme nechať náladu padnúť na hodnotu včerajšieho večera. 

Autoškola.

 Rodí sa záložný plán: hľadáme možný odvoz zdieľanou spolujazdou toho večera. A keď je od momentu nášho príchodu na tento flek hodina a pol, pristavuje pri nás auto. Maličké, so zavalitým chlapom za volantom. Predstavuje sa ako Piotr. Berie nás do Rzesówa. Reč s ním plynie ako jazda samotná. A tak sa dozvedáme, že je maliar a štukatér, prednáša v Krakówe na výtvarnej akadémii, má 3 deti, rozvádza sa, inde žije, inde pracuje, inde má deti a inde frajerku... Aj on sa s nami lúči výstrahou o počasí. Tentokrát sa dozvedáme viac - nepriazeň sa má prejaviť mohutným vetrom a výdatnými zrážkami. 

Po vystúpení z auta vzduch ťaží ako hustý olej. Informácii z dvoch nezávislých, vzájomne neznámych zdrojov prikladáme istú váhu, tak po letmom  pohľade  na mohutné  oblaky  nad nami hľadáme poľskú predpoveď počasia. Tá výstrahu konkretizuje na tretiu hodinu popoludní až jednu hodinu ráno. Je poludnie.  Toto chce strechu nad hlavou. Po necelej polhodine snahy vybalancovať pomer ceny a kvality ju nachádzame len pár metrov od nás: malý hotelík na predmestí. Trocha vyššiu cenu vyvažuje jeho perfektná poloha - priamo pri veľkej výpadovke smerom z mesta von. Zajtra budeme mať dobrú štartovaciu pozíciu. Mraky rastú, vzduch sa ani náznakom nehýbe. Ideme tam. Zvyšok popoludnia vypĺňame praním, hygienou a prípravou na odchod. Ráno totiž vstávame o pol šiestej. Keď si však večer líhame spať, po sľubovanej víchrici s prívalovými dažďami nie je nikde ani náznaku...