Stretnutia prvej februárovej soboty

To som tak po vyše dvoch týždňoch prišiel na to, čo mojej izbe chýba, aby vyzerala ľudsky. Nejaký (pekný) záves. Tip na miesto kde ho zohnať poznám, akurát si treba zarezervovať trochu času, nakoľko je to na opačnom konci metra. A po škole väčšinou nebýva ani chuti, ani otváracích hodín. Do úvahy teda pripadla sobota. Vyrážam. Pri presadaní z metra na električku, stretávam prvého pouličného muzikanta toho dňa. Sedel v stanici metra, a hral na bendžo, a fúkaciu harmoniku. Zaujímavo to znelo. Tož pokračujem. si tak sediac v električke, nevedomky si mysliac, že vystúpim až na "tej mojej" zastávke. Ba kieho! Cez okno som totiž zbadal čosi. Respektíve voľakohosi. Taký svetovo dosť známy ujo, sa tam vznášal... Električka zastala, ja som vystúpil, čakám na prechode na zelenú, keď tu zrazu, ďalšia prečudesná vec neušla mojej pozornosti... no veď povážte, toto sa nedá len tak prehliadnuť:

...ani sa mi do jedného záberu nezmestil, preto je na dvoch ;-) A tak som pokračoval ďalej, až som došiel k tomu, kvôli čomu som vystúpil z električky.

Veru tak, onoho dňa som stretol Supermana! Priamo v centre Helsiniek! Priestor, ponad ktorý chodil, bol vyznačený množstvom krabičiek, na ktorých bolo vo všetkých možných jazykoch (tuším dvoch - fínsky a anglický)napísané "ďakujem". Tak som mu dal 8 Kč, veď je predsa SuperMan, bude si s tým vedieť poradiť ;-))

V očakávaní ďalších dobrodružstiev, a úprimne presvedčený o neexistencii zlodružstiev, som pokračujem v ceste za závesom. Skrotil som prvú električku, ktorá bola taká odvážna že mi skrížila cestu, a slobodu som jej znova venoval aspoň na vydýchanie sa až na konečnej... ;-). Tam sa mierne okúňavo rozhliadam okolo seba, že kam sa vydať ďalej, no o chvíľku sa už na mňa škerilo veľké schodisko, s malou šípočkou s nápisom "centrum" (keskusta). Tým smerom leží môj terajší prístav (na rozdiel od jedného z tých skutočných, ktorý je presne naproti). Už som zbadal dvere obchodíka, keď tu ma zaujalo zas voľačo iné. Sprvoti som si myslel, že je to basa.

Až nápis, mi prezradil, že on je to hotel... týmto sa mu chcem verejne ospravedlniť, za toľké spochybenie.

Záves som ako posledný kupujúci toho týždňa v onom obchodíku splašil, a spokojne si vykračujem smerom k centru, obzerajúc sa navôkol s otvorenými očami, lebo do týchto končín som zavítal prvýkrát. A kto sa pozerá ten aj uvidí, a často aj to, čo vôbec nečakal. Až som si to musel odfotiť...

čo robí motorka vo výklade, to by som ešte chápal. Ale čo robí stará, ešte československá, motorka vo výklade v Helsinkách, a ešte k tomu vo výklade galérie (či čo to bolo za ustanovizeň), to mi je ozaj záhadou. Akurát škoda, že tá fotka je tak oničom... :-D


Z takmer bezmyšlienkovitej chôdze ma naraz preberá hrad... čože hrad? tu, v polozapadnutej uličke? No, stojí tam tak pevne, ako keby bol z kameňa...

A najviac ma na ňom fascinujú dvere, či brána, alebo ako to nazvať.

Tak trošku mi to pripomína fotky z Disneylandu. Pre niekoho môžbyť trochu gýč, no ja som veru vcelku zvedavý, ako to tak asi môže vyzerať zvnútra. Ktohovie. Polozapadnutá ulička sa tiahne celou štvrťou, a vypľúva ma takmer priamo v centre. V tom začujem hudbu. Hmmm, kto by v tejto zime trepal von marimbu?

Asi nebola až taká fuška dotrepať ju tam, predsa len mala kolieska. Ale stáť na tom mraze... Len neviem čí títo dvaja típci, sa tak ksichtili tiež z toho mrazu, alebo im už vyhrávajú pridlho:

Podarilo sa mi tak trošku stratiť. Pri hľadaní stanice metra. A čože sa mi cestou nepritrafilo do cesty? No, stanica metra. Akurát nie tá, ktorú som hľadal. Tak som vošiel, a chvíľu som nevedel, či som neskočil do nejakej časopriestorovej diery...

Z tmavých útrob, približne niekde odtiaľ, kam boli otočné všetky tie (po)tvory, sa ozývala hudba. Husle, gitara, kontrabas.. Perfektná kombinácia. Jejo, veď tých poznám! Stretol som ich asi tri dni predtým v metre, v tom istom vozni, ako som bol ja. Partička Rusov. Prižmurujem oči (nakoľko mi to dovoľuje pohybovať sa tak), a už nekráčam tunelom podzemnej stanice, neveziem sa vozňom metra, lež vietor mi češe vlasy niekde v nedoziernych diaľkach, za rozľahlými lesmi a planinami plnými neohrozenej zvery, na úpätí štítov tam, kde sa zem dotýka neba...