"Musíme si vážne pohovoriť" oznamuje mi Kaj, s takmer úspešne vážne vyzerajúcou tvárou. Je mi je jasné že ide buď o nejakú srandu, totálnu koninu, alebo niečo, čo vlastne v konečnom dôsledku vôbec nie je extra závažné.
"Dozvedeli sme sa, že sme sa plietli v tvojom pracovnom čase" pokračuje. "Tých šesť hodín na pracovisku a dve zvyšné na samoštúdium platia pre fínskych študentov praxujúcich vo Fínsku. Na teba sa vzťahuje naša obvyklá pracovná doba. Čiže sedem a štvrť hodiny, plus tridsať minút obedná prestávka."
Na okamih vo mne hrkne prekvapením v štýle "hups, tak to som to takmer mesiac krátil?" ale vzápätí mi dochádza že vlastne ani nie, nakoľko som tu takmer zakaždým stvrdol dlhšie.
"Inak my (zamestnanci), pokiaľ chceme robiť nadčas, tak sa najprv musí nájsť toho, kto nám ho preplatí. Ty tu však môžeš byť ľubovoľne dlho" dozvedám sa ďalšiu záludnosť, ako aj to, aké sú možnosti v posúvaní si príchodu a odchodu. V skratke: veľmi bohaté.
Po škole/praxi/šichte... (už skončenej v správnom čase B-)) si idem dobiť "travel card".
"Tu je doklad o zaplatení, a toto je pre vás", podáva mi tetuška za okienkom dva bločky po zaplatení. Nechápavo na ňu hľadím: "Načo dva?"
"No, na tomto druhom máte vyznačenú dobu platnosti lístka" trpezlivo vysvetľuje.
"Ale tá sa dá zistiť pri každom termináli" nechápajúc odpovedám.
"No, dá" uzatvára to. Hmm, fajn. Takže platnosť,ktorá sa mi zobrazuje pomaly aj vtedy keď nechcem, mi je poskytnutá ešte aj na samostatnom kúsku papierika. Nechápem to, nefalšovane ma to prekvapuje. Koniec koncov to však nie je jediná taká vec onoho dňa.
Čakám na metro. Popoludňajšia špička, pomerne dosť ľudí na peróne. Vlastne všetci sú na nástupišti, a eskalátormi sa nevozí nik. Okrem dvoch chalanov. Môžu mať asi tak okolo desať rokov. Zabávajú sa. Hra spočíva v tom, že kráčajú na jednom mieste práve tam, kde je taký ten kúsok rovinky. No radosť na nich pozrieť. Prichádza metro. Čosi sa mi mierne nezdá. To v tých dvoch vagónoch vyzeralo ako vlajočky. A miesta na ich koncoch vyzerajú, ako keby tam bol pult. Hmm, to treba preskúmať. Akurát ľudí je veľa, a oné spomínané vagóny dobehnúť v stanici nemožno. Nastupujem do prvých dverí. Na nasledujúcej stanici vystupujem, kľučkujem proti prúdu ľudí vystupujúcich zo smeru, ktorý ma zaujal. Gong trikrát udiera (analógia k "ukončete výstup a nástup prosím, dveře se zavírají"). Na poslednú chvíľu vskakujem do vozňa. Do nosa mi udiera prenikavá vôňa. Spolu s oranžovým interiérom navodzuje priam až obývačkovú atmosféru. Káva. Popod strop sa pozdĺž celého vozňa tiahne vlajkosláva s aktuálnymi reklamnými vlajočkami Nescafé, popod okná, na madlách ktoré inak slúžia na držanie sa, sú rozvešané odpadkové koše, a na koncoch vagóna stojí po pultíku. Za každým stoja dve dámy, a varia /podávajú kávu. Trhnutie ako sa súprava pohýna, ma hádže priamo ako odpoveď na ich otázku, či si dám. Ešte jedna obvyklá vetička že "nehovorím po fínsky, mohli by ste mi to prosím zopakovať?" (avšak nie záhorácky ;-)), a už sa v mi v jednom z mála mne zrozumiteľných jazykov dostáva ponuka na výber kávy, alebo čokolády. Beriem kávu s mliekom bez cukru, ba ešte aj miesto na sedenie nachádzam. Po istej chvíli vozňom prechádza reklamne odetá slečna,a každému strká leták, ktorý sa dá otvoriť a vnútri je nalepený sáčok s jednou porciou kávy. Hehm, zíde sa... Reklamné kampane zvyknú bývať otravné, ale táto nie. Je mi tak útulne. A keď na jednej zo staníc cez otvorené dvere zavanie vôňa dymu nejakého živičnatého dreva, po pohľade do súmraku a na pomaľovaný západný obzor len privieram oči, a pre nestranného pozorovateľa sa ksichtím neuveriteľne tupo... :-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára