... sa nachádzajú prístavy, okolo ktorých mesto Helsinkami zvané, vystavané je.
"Choď do prístavu" dostávam z domoviny tip na niečo víkendové. Súhlasím, nakoľko už od minula mám rest za predčasne vybité baterky. Apropo, všeobecnejšie adresovanie ako "choď do prístavu" asi v Helsinkách ani neexistuje. Aj keď na dnešnú návštevu dostávam veľmi konkrétny tip z toho množstva, nakoniec idem inam. Už minule som totiž zbadal zopár celkom zaujímavých miest (buď to z električky, metra, alebo len tak očistom popri presúvaní sa za všetkým tým toľko potrebným), na ktoré sa chcem vrátiť / aspoň sa k nim bližšie pozrieť.
Na Rautatientori vystupujem z metra , a zisťujem že to bude pretek o čas. O čas, ktorý mi zas len vydržia baterky vo foťáku, ale aj o čas, ktorý to vydržím ja sám. Holt, miernúčko som tých mínus pätnásť podcenil. Nevadí. Ľahký poklus zahreje. Zvlášť, keď sa človek trošku zamotá do postranných uličiek. A počas vydýchávania sa je jednak čas na fotenie, a okrem toho je ešte človečí dych v takej kondícií, že ním môže rozmrazovať primrznutý foťák B-) Začínam na Kauppatori, jednom z miest, na ktoré sa rád vraciam. Z jednej časti hraničí s prístavným zálivom, z troch ďalších mestom (pričom jedna z tých troch častí je zas rozvetvená, a v tej vetve je ďalší prístavný záliv).
Tak toto vraj (podľa lokálnych bilboardov) občas zavíta aj do Nového Amsterodamu.
Každopádne milá malá lodička. Tá vec hore (asi komín) trčí nad siluetu mesta, a pokiaľ človek vie ako vyzerá, tak ju možno vidieť aj z metra, medzi stanicami Kulosaari a Kalasatama, pri pohľade doľava v smere jazdy. Ale späť na Kauppatori. Nechávam toto plavbyschopné mestečko po svojej pravej ruke, a kráčam sem:
Raz darmo, aj z architektúry cítiť, že sme vo Fínskom zálive, kde okrem iných miest leží aj Petrohrad. Obchádzam vŕšok s katedrálou po ľavom brehu (prekvapivo je to breh ďalšieho prístavu/zálivu). Obzerám sa. Katedrála sa kúpe v neskoroslnečných lúčoch.
Snažím sa odfotiť zopár plachetníc, no neveľmi sa mi darí. Poberám sa teda naspäť. Cestou stretávam loďku (loď pre mňa suchozemca, loďku pri porovnaní s tým hebedom, čo som videl pre chvíľou), ktorá priam vábi k tomu, nasadnúť, vyplávať, a nevrátiť sa buď nikdy, alebo aspoň nie v štandardnej dobe/tou istou cestou (možnosť doplniť si vlastnú predstavu dostatočne veľkého romantického dobrodružstva ;-)).
S mojim návratom do Kauppatori sa navracia aj loď zo Suomenlinny - helsinskej pevnosti (akože ináč, ležiacej na samostatnom ostrove).
Predtým než z týchto končín pre dnešok odchádzam, sa ešte raz otáčam. Po ľavej ruke oná červená katedrála, a pod vŕškom opodiaľ je pristavená ďalšia loď. A za ňou už len šírošíre more, kdesi v diaľke snúbiace sa s obzorom...
Prvýkrát doháňam partičku zo Suomenlinnskej lode, vlastne úplne mimochodom vďaka môjmu štýlu presunu. Dve veci ma totiž ešte zaujali. Prvá celkom logická a pochopiteľná, no aj tak som podľahol kúzlu okamžiku:
No a tá druhá stojí hneď naproti. Asi je odo mňa neúctivé, že ma stojac medzi týmito dvomi vecami napádajú asociácie, ktoré ich sebe viažu, aj keď rozum hovorí niečo úplne iné, ale no veď uznajte. Oproti zákazu kŕmenia vtákov rovno toto:
To sediace na vrchole je tuším orol...
Doháňam partičku zo Suomenlinnskej lode druhýkrát. Predbieham ich, lebo budova, ktorú vidím druhýkrát v živote, vo mne druhýkrát v živote spúšťa pesničku "Petěrburg". Áno, viem že je to kus ďalej na východ. Ale či na tom záleží?
Doháňam partičku zo Suomenlinnskej lode do tretice, pretože na neďalekom semafore je akurát zelená. Šmýkam sa, chvíľku v kluse balansujem, no nakoniec ostávam v rovnovážnej polohe vratkej, čiže na nohách. Akurát partička na mňa pobavene hľadí, nakoľko pri tom stále stískam foťák v rukách, nespomínajúc to pendlovanie okolo nich hore-dolu. No čo, foťáky a nanuky treba chrániť aj za cenu zodratia vlastných lakťov ;-) Prechádzam(e) na zelenú, a už ma ponad postrannú uličku víta tak, ako aj lode plávajúce do prístavu z ďalekých ciest:
Prichádzam bližšie.
Prechádzajúc hore kopčekom, smerujúc hlbšie do centra mesta.
Pôsobí na mňa tak zvláštne upokojujúco... Pokračujem. Dole kopčekom, križovatka, a predo mnou sa otvára ulica. No, neviem si pomôcť, ale mne do tvaru, miery a formy, vari najviac Husovu v Brne pripomína. Akurát je asi tak dva-tri krát dlhšia, a kostol na jej konci nie je červený.
Ešte sa aj obzerám, či za mnou nebude nejaký obelisk. No nie je. To už by bola príliš veľa náhod. Kráčam teda v ústrety kostolu predo mnou. To je môj dnešný cieľ. Takto to nevidno, ale ja som momentálne na jednom polostrove, a kostol na inom. Prechádzajúc medzi nimi sa mi otvárajú pohľady.
Túto štvrť som jedného miestneho počul pomenovať "náš kúsok Východného Nemecka",fínsky (tie paneláky v popredí, komín v pozadí patrí helsinskej teplárni, ktorá je zas na ďalšom polostrove, v blízkosti Kalasatama). Inak tá biela pláň je more :-) V podstate priamo v smere za tou rozložitou budovou vypĺňajúcou podstatnú časť popredia obrázku od stredu naľavo, leží Teatterikorkeakoulu, kvôli ktorej sa tu vlastne nachádzam.
Pokračujem vo svojej ceste. Cieľ je na dosah, slnko medzičasom stihlo zapadnúť.
Baterka skapína. Mráz sa tlačí pod ďalšiu vrstvu oblečenia. "Cieľová rovinka" v podobe poslednej časti tohoto vŕšku zahrieva. Na chvíľu. Ešteže je opodiaľ stanica metra...
Zvony zvonia, deň sa končí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára