Krotenie oranžového Ypsilonu

"Dnes je študentská párty, pridáš sa?" pýta sa ma spolubydla- Su (Hjung -Li) ktorúsi stredu.
"Internet mi nefunguje, študentské sú bez vstupného...prečo nie?" premyslel som si v duchu, a prikyvujem na súhlas.
"Fajn, stretneme sa tam a tam, ja totiž ešte niečo mám. See you..." dostávam odpoveď.

O niekoľko chvíľ, presne po padnutí tmy na kraj, idem do sauny. Nieže by to malo niečo spoločné, ale skrátka je streda, a vtedy je sauna pre študákov otvorená, tak sa viem, že tam musím byť. Stretám tam dvoch francúzov, kdesi spod Álp. Teda pôvodom, niežeby odtiaľ práve zblúdili. Tak sa pospolu grilujeme, sem-tam slovkom prehodíme. Leziem pod sprchu, oni vybiehajú von. Po chvíli sa vracajú, s tým, že boli v snehu.
"Jéé, paráda, najbližšie idem s vami..." súkam zo seba. A veruže aj idem.
"Tak, kam si skočíme?" pýtam sa ich, keď onedlho vybehneme von. Voľajakosi sa začnú okúňať, že oni len tak mierne - a jeden z nich hneď na vysvetlenie berie do ruky hrudu snehu, a začne sa ňou natierať.
"CHlaaapci, to si snáď robíte srandu, ja si chcem skočiť" reagujem na tento ich počin.
"No schválne" podpichujú ma, akoby mi neverili....ajajaj, vidno, že neviete, s kým máte do činenia. Rozbieham sa proti krásnej snehovej perine, vyskakujem, v letku zo seba odhadzujem osušku... dopadám do mäkučkej, bodavo mrazivej kopy. Ešte sa tam demonštratívne zodvakrát prevalím, a mažem späť. Moji dvaja spolusaunovníci dobre že z okolitých stromov nemuseli svoje okále zbierať, tak ich na mňa vypliešťali...

Zem v priebehu svojej neustálej piruety so sebou strhla aj ručičky všetkých hodiniek o hodný kúsok, keď prichádzam na stanicu metra. Ako tak čakám na vlak, kohože to nevidím: jeden z mojich dnešných spolusaunovníkov. Aspoň cesta metrom rýchlejšie ubehnem, nakoľko idem až na predposlednú stanicu (zaujímavé, že tiež z predposlednej ;-)). Po niekoľkých telefonátoch, že kde sa vlastne počkáme, sa stretávam so Su (-om). Klub je len kúsoček od stanice. To je fajn, mám totiž v pláne stihnúť posledné metro. Lebo potom je to v Helsinkách s verejnou dopravou.... no... povedzme- komplikované.

Prvotné nadšenie z absencie vstupného rázom chladí poplatok za šatňu. činí totiž dva a pol eura...  Miešame sa do davu. No, skôr sa stávame jeho základom.
"Kedy ide posledné metro?" pýtam sa Su, striehnuc si čas. Dozvedám sa, že čosi po jedenástej. Fajn, to je dosť ešte aj na vyspanie sa. Aj tak sa mi už statočne drieme... Čas do jedenástej našťastie uletí ako voda, lebo pravdu povediac akosi si viem predstaviť dosť veľa iných spôsobov strávenia večera, ktoré mi prídu lákavejšie. No tak to býva zakaždým, človek vždy chce to, čo nemá, a nie je spokojný z toho, čo má.

O jedenástej vyrážam. V šatni ma prekvapuje nával ľudí. Prichodivších. Prvotné pokusy o glalantnosť musia ísť preč, ak chcem stihnúť. Z dverí už vyrážam miernym poklusom. Vbieham do stanice. počujem prichádzať vlak. Rútim sa dole rozbehnutým eskalátorom. Vidím, ako sa dvere vlaku zatvárajú. Na malilinký okamih uvažujem, že som ho zmeškal. No v behu nepoľavujem. Dvere sa predo mnou otvárajú, vbieham dnu, pohýname sa. Vo vozni sedí dokopy dva a pol človeka. Sadám si. Teplo a monotónna jazda ma uspávajú... bisťu to nie je dobre, nechcem sa previezť až na konečnú. Itäkeskus. Tu sa metro vetví, ako taký veľký ležatý ypsilon na mape Helsiniek.
"Fajn, ešte dve zastávky..." vravím si v duchu, a driemem ďalej. Prvá, prichádza druhá... ale... čosi tu nesedí... ona sa má volať inak! Ajajaj, vlak, ktorý som chytil smeroval do tej nesprávnej vetvy ypsilonu.
"No, snáď to nebolo úplne posledné metro dnes..." snažím sa chlácholiť. Vystupujem. Prídem ku koľaji smerom späť. V tom okamihu tabuľa, ktorá hlási, kedy pôjde najbližší vlak, lakonicky zhasne...

Vyliezam z metra na povrch zemský, a prvých ľudí, ktorých stretám, sa pýtam, ktorým smerom je Kontula - tá "moja" správna stanica metra. Prevracajú očami, vymieňajú si medzi sebou pár slov vo fínštine, potom mi ukazujú smer. Púšťam sa ním, a ajhľa, autobus. Nočný. Ojedinelý zjav, no predsa existuje.
"Ideš smerom na Kontulu?"pýtam sa šoféra, keď ho dobehnem, a on zastaví.
"Smer Itäkeskus..." dostávam odpoveď. No, lepšie ako lopatou po chrbte. Nasadám, a šofér keď ma vidí loviť z vrecka "travel card", iba kývne rukou, nech si postúpim ďalej do vozu. Doteraz som sa po Helsinkách vozil výlučne metrom, tak v snažení zorientovať sa v tej tme čo je za oknom, potláčam všetky driemoty. No našťastie moja zastávka sa dala poznať veľmi ľahko. A potom ostávam sám stáť uprostred relatívne dosť veľkého autobusového nástupišťa, obklopený len kandelábrami, a do tmy sliepňajúcimi reklamnými neónmi neďalekých obchodných domov, teraz tak zvláštne stíchnutých.
"Prepáčte, ale odkiaľ ide autobus smerom na Kontulu?" pýtam sa akejsi omladiny, ktorú po asi štvrťhodine blúdenia hore-dolu stretávam. Ukazujú mi zastávku. Taká sama odstrčená od ostatných nástupíšť. Závej, z ktorého trčí tabuľa, s cestovným poriadkom, v ktorom sa nevyznám. Ostať čakať, alebo to skúsiť pešo?  Zvažujem... asi zo dvadsať minút. Snažím sa nevnímať veľkú svetelnú tabuľu, na ktorej svieti -13°C, a spomínam na dnešný pobyt v saune.  Aha, človek! A ide smerom ku mne. Pýtam sa na môj autobus. Áno, mal by ísť, asi o pätnásť minút. Fajn, to ostanem. Čakám. Nič. Dvadsať minút. Nič. Polhodina. Nič. No nakoniec som sa dočkal. Po necelej trištvrtehodine. Uff... Nastupujem, sadám si.
"Povieš mi, prosím ťa, kedy bude Kontula?" pýtam sa chlapíka za mnou. Prikyvuje.

Až ma samého prekvapilo, aký som bol ráno svieži...