Piatok - bláznov sviatok... (?)

Piatok je taký svojský deň. Už od rána cítiť závan víkendu, a pokiaľ je ešte navyše aj celkom pekné počasie, tak človek pookreje, a viac-menej ani nevníma prácu okolo seba. Alebo sa o to aspoň snaží. minimálne vtedy, keď sa vyskytne nejaký drobný háčik - najčastejšie taký, čo má na sebe zakvačený názov "plán". Nie je potrebná ani snaha plniť ho na 110%, ale občas sa sype všetko, a vážený pán Piatok si cynicky ukrajuje sám zo seba pred očami zúčastnených. Aj ten posledný sa niesol v podobnom duchu. Toť zopár momentiek:

1. Produkčná porada predstavenia na ktorom spolupracujem, zúčastnení zástupcovia zo všetkých podporných divadelných disciplín. Doťahujú sa plány nejakých termínov. Momentálne sa jedná o nás, zvuk. Debatu vedú vedúca oddelenia herectva v švédštine (V), a človek zodpovedný za zvuk, v tomto predstavení (Z):
V: "Kedy budeme môcť odskúšať mikrofóny?" (jedná sa o 14 bezdrôtových head-setov)
Z: "To závisí podľa toho, ako sa nám podarí postaviť/rozchodiť ozvučenie"
V: "A kedy približne by to malo byť?"
Z: "No, uvidíme, koľko toho stihneme urobiť dnes"
V: "Dokedy dnes pracujete?"
Z: "To záleží na tom, či budú preplatené nadčasy...."
Asi žijem v nenormálnom svete, keď mi v tomto svete, kde sa to odohralo, na chvíľočku táto reakcia prišla drobátko nenormálna/neprimeraná. 

O niekoľko (desiatok) minút už veselo makáme v štúdiu 4, aby sme si predsa len nahnali aspoň nejakú tú časovú rezervu. No a samozrejme, aby bol piatok veselší, tak sa začalo sypať. Najprv pozvoľna.
"Ten šum počujem, to je vlastný šum aparatúry?" pýtam sa v tichšej chvíľke. Opýtaný spozornie, naťahuje uši.
"Čo by to malo byť?" kladie protiotázku.
"No, ako ružový šum, akurát veľmi tichučké" odpovedám trochu zmätene. Ešte viac naťahuje uši. Kladie mi ruku na plece, a s vážnou tvárou rečie:
"Mám strach o tvoje zdravie, čo Ti ten hlas hovorí..."
Had jeden, myslím si v duchu. Pripomína mi kohosi veľmi konkrétneho, ktorého v podobných situáciách iná veľmi konkrétna osoba zvykla poštekliť.... Keď sa sám začnem v duchu rehniť nad tým, ako som bol dopálený, tak odpovedám niečo v tom zmysle že mi to vraví to...a približne opisujem vznik šumu v zosilňovači.

Pár chvíľ neskôr na nás sadá celkom slušná bezradnosť. Všetko zapojené tak ako malo byť, no napriek tomu sme počuli iba ironicky škľabiace sa ticho. Prichádza podpora, ďalší skúsený kolega. Hneď z príchodu mu je na mňa referované že som divný, že počujem nejaké tajomné zvuky. Prenáša sa cez to s pousmiatím, a spoločne hľadáme chybu. Zas a znova prechádzame krok po kroku celé zapojenie, nastavenie, všetko. Čas utešene ubieha. Zo susednej miestnosti sa náhle ozve hudba - skúša tam iná parta. Jeden z nás troch spozornie. Ten, čo si robil srandu. A už sa jeho pýtame, že či počuje nejaké tajomné zvuky, lebo my sme nepočuli nič...  B-) (samozrejme že sme počuli). Iba mrmle že jeho nočná mora. O chvíľu konečne prichádzame na to, čo bolo vo veci. Zlý káblik. Respektíve chýbajúci káblik. On tam síce NEMAL byť, ale vysvetľujte to technike (navyše digitálnej), keď si postaví hlavu, tak ňou nič nehne. Nevadí, aspoň že máme zvuk. Po niekoľkých hodinách.

Skúšame kanály - či fungujú všetky. A to tak, že sme postupne do všetkých pripájali mikrofón, do ktorého som rozprával (inak to je fest ťažké vymyslieť niečo aspoň ako-tak rozumné, čo vravieť do mikrofónu pri skúške tejto podobnej :-D) Funguje, nefunguje, počujem nepočujem, počujem, počujem...
"Hej, a teraz prečo nič nepočujem?" pýtajú sa ma.
"No, pretože nič nehovorím..." odpovedám. Jedna dve osoby sa rehocú, jedna s krútiac hlavou odchádza so slovami "potrebujem cigaretu..."

Aj takto občas vyzerajú moje dni :-)