Je piatok ráno, a ja prichádzam do školy o polhodinou skôr, s vidinou poriadneho zdržania sa poobede/podvečer. Dnes majú totiž po prvý raz prísť všetci hudobníci, a budeme skúšať už "se vším všudy". Pendlujem hore - dolu, zvláčam čo treba, a akože ináč, aj keď sa dopredu na všetko myslelo, ukazujú sa veci nové, ktoré treba vyriešiť, a časové rezervy sa povážlivo skracujú. Našťastie všetci pilne ako včeličky robíme čo sa dá, tak sa nám hádam aj podarí všetko doraziť na čas. Keď tu zrazu... také divné zvonenie. Hlasné. A dlhotrvajúce. Je mi jasné, že ide o akýsi poplach.
"Všetci von, do haly (vestibulu - neviem to celkom dobre preložiť fínsky to miesto volajú "tori", čo znamená námestie/trh)" vraví Kaj. Nebolo mi dvakrát treba. V sviežej pamäti z nižších vzdelávacích inštitúcií pamätám dosť dobre na všetky tie cvičné poplachy, a tak mi je jasné, že toto je jeden z nich B-)Akurát v duchu hromžím, že krvopotne nahonobená časová rezerva je ta tam. Zhromažďujeme sa všetci teda na mieste určenia, a už vidím opodiaľ na akomsi vyvýšenom mieste stáť chlapíka v reflexnej veste s akýmsi zápisníkom v ruke. To bude akiste niekto, kto na to celé dohliada, a teraz nám povie, ako rýchlo sme úlohu splnili... Čosi vraví po fínsky. Kohosi nablízku sa pýtam, že o čo ide. Dostávam odpoveď, že nič sa nedeje, poplach to bol iba falošný.
"No moment, to nebolo cvičenie?" pýtam sa, a začína mi dochádzať.
Dostávam odpoveď že nie, že to bolo s plnou vážnosťou seriózny poplach. Ale že nič sa nedeje, už to skontrolovali. Až po tejto vete si všímam hasičské auto so zapnutými majákmi...
Vraciame sa k svojej práci. Je toho síce hodne, ale aspoň čas rýchlo uteká. A tak pobehol až k obednej prestávke. Zahajujem ju krátkou úvahou, či chcem za dnešný obed platiť kartou, alebo v hotovosti. Niežeby na tom záležalo... rozhodujem sa pre kartu. Celý vytešený vpochodujem do kantíny, naberiem si, a už s úsmevom podávam kartu tetuške pri pokladni. Tá sa ma s úsmevom pýta, či nemám u seba hotovosť, že dnes im terminál na karty nefunguje... B-) Rehocem sa v duchu, Murphy ako vyšitý. Po odpovedi že nemám, vyťahuje spod pultu hrubý zošit, v ktorom už vidím pozapisovanú kopu mien a sumy. Hehm, že na sekeru... Keď jej pomaly a dôrazne poviem svoje celé meno s priezviskom, tak sa na chvíľku zatvári v štýle "srandu si rob z plastelíny", písanku otáča o 180°, a podáva mi pero, nech sa pekne zapíšem :-D
Poobede pokračujeme v skúšaní. Tempo je síce vysoké, no minimálne z môjho pohľadu panuje vcelku pohoda. Cez krátku pauzu stíham dokonca vyrovnať svoju sekeru... Nadchádza podvečer. Súmrak sadá na Helsinki, ľudia sa pomaly ale isto vytrácajú. Až v štúdiu č. 4 ostávam už iba ja, na odchode vypínam všetko, čo vypnúť treba, a teším sa, že je koniec týždňa. Idem sa do našej kancelárie prezliecť z pracovného. No, a v najlepšom, keď mám na sebe pol na pol veci svoje a erárne, tak sa ozýva známy hlasný zvonec zas... No super, rýchlo hádžem do vrecák drobnosti čo som z nich povykladal na stôl, a hasím si to dolu schodami na "námestie". Ľudí je tam asi tak tretina než ráno, ale stále celkom dosť. Ba čo viac po chvíli vidím partičku ktorých jediným kusom textilu na nich je len uterák - poplach ich vyhnal zo sauny. Našťastie bol zas planý, a od iných miestnych sa dozvedám, že za to môže mráz (ten deň nebolo nad -14). No super, aký paradox, poplach, ktorý sa má spustiť keď je pekelne horúco, sa spustí, keď mrzne až praští... To človeka poteší najmä pri piatkovom odchode "domov".
Až sám seba prekvapujem tým, ako rýchlo stíham otočiť tretie poschodie (našu kanceláriu), a byť pre tento týždeň definitívne odídený. Cestou na metro vbieham do samošky po voľačo sladké, chcem týždeň zapichnúť niečím príjemným. S blaženým úsmevom, že bláznovstva už bolo dnes dosť prichádzam k pokladni, strkám ruku do vrecka, a úsmev mi mrzne ako onen požiarny hlásič pred pár minútami. Peňaž(i)enky nieto. Je mi hneď jasné, že ostala v tom prezliekacom zhone niekde v kancli... So sklopenými ušami nechávam celý svoj nákup (jednu čokoládovú tyčinku) na pokladni, a vraciam sa do školy. Tam bola, na stole v kancli trónila. Akurát keď som sa už druhýkrát lúčil s tetou zodpovednou za hudobnú zložku nášho predstavenia, tak som si vyslúžil otázku, či sa mi "domov" nechce...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára