Tam kde končia koľajnice, a premáva oranžový expres

Vstúpil som. Dvere boli otvorené. A to doslova, ktosi vychádzajúci zvnútra mi ich pridržal.
"Kiitos...," zamrmlal som s úsmevom. Predsa len, aspoň základy vedieť treba, človek si tým u miestnych šplhne. Predo mnou sa rozkladá hala. Masívne obrovské zdobené drevené dvere, majestátne schody, ktorými história schádza do súčasnosti (rozumej staré schody do metra(to helsinské nie je veľmi staré)), nad tým vitrážové okno. čo okno, oknisko. A málo svetla na fotenie. Čo už, hlavné je, že to vidieť zvonka.

Koniec koncov,načo svetlo. Vo vzduchu sa miešajú vône zo všadeprítomných kaviarní so snehom topiacim sa na topánkach vstúpivších ľudí, pred očami sa mihajú ľudia podávajúci si kľučky, obrysy vozíkov, batohov, kufrov,veľké hodiny, z amplióna doliehajú hlásenia, ktorých tajomný jazyk dodáva celému miestu ešte exotickejšieho ducha. Ducha diaľok. Volá ma von, na perón. Vychádzam, a v tom momente dostávam odpoveď na dávnu otázku...

STRIH:
modrooké blonďavé chlapčiatko:
"Oci, a tie koľajnice sa kde končia?"
"Neviem Rastík, ale určite je to niekde veľmi ďaleko..." odpovedá muž s takým zvláštne zasneným leskom v očiach
STRIH

Áno, koľajnice sa končia TU!

No a kde jedni končia, iní zasa pokračujú. Alebo dokonca začínajú. Končia koľajnice. Pokračujú cestujúci. Začínajú vlaky. Niektoré. Iné končia, aby v inom pokračovaní mohli začať. Ako napríklad tento:

Ľudí je naokolo iba niekoľko. Tak trochu mam to teší, nakoľko sa prepadám do detských liet. Minimálne mierou fascinácie. Tak chodím, pozerám sa, a divím. Napríklad tomu, aká malá lokomotíva ťahá aké veľké vagóny.Teda nieže by som to nechápal, ale príde mi to roztomilé.

Čomu sa už ale s plnou vážnosťou čudujem, je nápis "buesiness class" na vagóne. A aby som sa nedivil až tak veľmi, vravím si, že keď je celá krajina taká veľká, tak potrebuje aj tie veľké vagóny. Ako tieto.

Doslova nasávajúc tú zvláštnu vôňu, za šuchotu krídel holubov nad hlavou, a občasného  zacvrlikania blízkeho troleja kráčam na samý koniec či (začiatok?) súpravy. Chcem sa pozrieť, aký je to pohľad, prichádzať tam, kde je koniec...

...a môžem konštatovať, že dnes keď nič iné, tak aspoň poriadne tmavý, tak priam až na podexponovanú fotku ;-)

Za mnou, v záľahe našedlého svetla sa rozprestiera ticho, v ústí tmy sa hromadí virvar. Idem sa doň ponoriť. Ako taká kvapka sa chvíľu nechať krútiť vírom okolo seba, aby som sa mohol nenápadne vypariť vtedy, keď sa mi to najviac hodí. Trafí každý. Tá farba sa jednoducho nedá prehliadnuť.

Toť helsinské metro. Jeho trate iba z menšej časti vedú v tuneloch pod zemou, väčšina je normálne na povrchu,kde sa jediná linka (značená oranžovou farbou ;-) vetví do obrovského ležatého písmena Y. (ležatého preto, lebo pri pohľade na mapu, na ktorej je sever hore, to tak vyzerá). Tam jeho farba vyniká, obzvlášť teraz na pozadí bielej krajiny. A vnútro dodáva človeku taký hrejivý pocit. Skoro až domovský. Zvlášť keď človek vidí vonku toto.

Kto by povedal, že sa poveziem metrom zasneženou planinou, na okraji ktorej, odpočíva loď? Asi len život sám...