Po zasneženom chodníčku

Stalo sa akýmsi pravidlom, že slnko tu vidno (čiže nie je veľa oblakov) v nedeľu. No, dobre, dnešok toto pravidlo porušil, ale to bolo druhýkrát za toho tri a pol týždňa, čo tu som. Preto nedele naberajú akýsi iný, taký priam až nedeľný rozmer. Skrátka, je to sviatok - vidno slnko... :-) Ani tú (zatiaľ) poslednú tomu nebolo inak. Čas ako stvorený na lov. Okamihov, momentov, chvíľ. Beriem svoje lovecké náčinie (lebo bez toho do fínskeho lesa neslobodno liezť), a vyrážam.


Hneď po vyjdení z vchodu, dostávam zlaté pohladenie:

Aj tá bytovka (kolej/intrák...) vyzerá, ako keby nastavovala svoju tvár slnečným lúčom. Prechádzam popred ňu doľava, zbieham dole maličkým kopčekom, a stojím na rázcestí, ktorým chodím každý deň. Akurát dnes sa vydávam tou cestičkou, ktorú ešte nepoznám.

Víta ma údolíčko, stromy, potok... skrátka presne to, čo som tak bytostne potreboval. Chodníček sa stáča, stúpa vyššie, sem-tam vidno dekoratívne pôsobiace skaly a skalky, inokedy zas zopár domov, ako sa vinie ešte popri obytných štvrtiach. A onedlho stretám ten nebeský pomaranč prvýkrát inak, než v odraze od skla, či ľadu...

Z cestičky odbočuje chodníček. Len taký vyšliapaný. Smerom hore, na najvyšší kopček, na jeho konci salaší slnko,a s úsmevom ma k sebe vábi. Mimovoľne sa púšťam do poklusu. Odliepam sa od zeme. Nie nie, nechystám sa uletieť, to sa len jednou nohou zabáram, a následne si chladím nos v inak nedotknutej perine. S rehotom sa oprašujem, a pokračujem. Ten pohľad mi za to stojí :-)

Cestička tu vedie ďalej, tak sa po nej vydávam:

Prichádzam na najvyšší bod v okolí. Kam sa rozhliadnem, všade navôkol len lesy a sneh, a mne sa chce preniesť ponad všetky tie nedozierne diaľavy...

Pokračujem. Vnáram sa medzi stromy, ktoré sa pomaly chystajú na spánok.

A s nimi aj slniečko. Líha si pod strom, ako unavený tulák na ďalekej ceste, ktorá končí na začiatku nej samej.

Sem - tam aj niekoho stretnem

A už ma vítajú zore. Roztopašne na mňa žmurkajú, nech si naberiem kúsok so sebou. Počúvnem.

Kto by sa vracal, keď všade sú tisícky ciest? A pokiaľ sú tam navyše aj koľajnice...? ;-)

Predtým, než dochádzam na samý koniec tejto cestičky, ktorý leží na tom istom mieste ako začína, ešte raz sa ohliadam za uplynulým dňom.

S úsmevom si pobrukujem jednu Ryvolovku, ktorá sa mi túla mysľou, absolútne ignorujúc jej geografickú vernosť (no dobre, som len niekoľko stoviek kilometrov na juhovýchod ;-)) a pridávam do kroku. Čaj čaká.